Denník N

Sulík kontra Matovič

Sulík a Sulík: s legendárnym balónikom počas volebnej noci 2010 a dnes. Foto – TASR
Sulík a Sulík: s legendárnym balónikom počas volebnej noci 2010 a dnes. Foto – TASR

Porovnanie Sulíka v roku 2011 so Sulíkom v roku 2021.

Tak ako si Sulík zaslúži večnú hanbu a hanu za to, že v roku 2011 zvrhol svoju vlastnú (Radičovej) vládu, zaslúži si pochvalu za to, ako pristupuje k vládnej kríze o 10 rokov neskôr, teda v týchto týždňoch roka 2021. (Ukážky zo včerajška tu, tutu.)

Odjakživa som tvrdil (hoci sa o tom so mnou za tie roky mnohí ľudia hádali a vehementne so mnou nesúhlasili), že presne tak, ako Sulík postupuje teraz v roku 2021, mal postupovať už v roku 2011: ak s niečím vo vláde zásadne nesúhlasím, tak z vlády na protest vystúpim, ale zostanem v parlamente konštruktívnou opozíciou – budem naďalej podporovať rozumné kroky vlády, s ktorej smerovaním v hrubých rysoch súhlasím.

Sulíkovým fatálnym previnením v roku 2011 nebolo to, že vystúpil z vlády, ale to, že tým vyvolal predčasné voľby, čím Slovensko na dlhé roky vydal napospas Ficovej post-boľševickej kamarile.

Víťazstvo rozumných síl v demokratických voľbách je (nielen, ale možno najmä na Slovensku) natoľko drahocenný úkaz, že s ním neslobodno hazardovať: treba ho chrániť ako oko v hlave, ako drahokam, lebo sa vyskytuje veľmi zriedkavo.

Zázrak sa vo voľbách na Slovensku stal v rokoch 1990, 1998, 2002, 2010 a 2020 – čiže len 5-krát za vyše 30 rokov, a preto treba vyvinúť maximálnu opatrnosť a nehodiť (ako v prípade Radičovej vlády) vzácny volebný výsledok už po roku do smetného koša.

Dá sa teda skonštatovať, že svojím dnešným postojom (nech už to dopadne akokoľvek) sa Sulík vo veľkej miere rehabilituje za to, čo spáchal v roku 2011. (Hoci si svoj prečin spred desiatich rokov naďalej tvrdošijne odmieta priznať.) Kým v roku 2011 bol Sulíkov postup voči (akékoľvek mala slabiny, ale celkovo) skvelej premiérke Radičovej odsúdeniahodný, dnes si Sulíkov postup voči (akékoľvek má zásluhy, ale celkovo) maniakálnemu Matovičovi (ktorý sa nám pred očami premieňa na amalgám Fica s Mečiarom) zaslúži podporu a najvyššiu pochvalu.

Ako s ideálmi zvládať vírus

Vo všeobecnosti si Sulík ako jeden z mála z vládnych kruhov zaslúži pochvalu za to, ako za celý rok pristupoval k zvládaniu vírusovej krízy od marca 2020 dodnes.

Je to paradox: veď Sulík je „liberálny neznaboh“, ale zdá sa mi, že ak je niečí prístup najbližší k takému, aký by som očakával od kresťansky či idealisticky založeného človeka, je to práve ten Sulíkov.

Veď čo očakáva kresťan či idealista na tomto svete? Dokonalosť a hladký priebeh vecí? Rozhodne nie – všetko iné, len práve to nie! Ide o hlboké nepochopenie kresťanstva či idealizmu, ak sa niekto domnieva, že cieľom ich vyznávačov je dosiahnutie ideálneho stavu blaženosti „na tomto svete“. (Taký cieľ je skôr typický pre komunistických súdruhov a ich dnešných „politicky korektných“ pohrobkov.) Ideálny stav nás všetkých „čaká až v hrobe“ (aby sme použili metaforu).

Nie: úloha kresťana či idealistu v tomto svete je neustále smerovať k ideálu, každodenne a čoraz viac sa mu približovať – napriek tomu, že si uvedomujeme, že ideál v našom živote nedosiahneme nikdy a že si ho „vychutnáme až v hrobe“.

Keď tento postoj uplatníme na vírus, ktorý na našej planéte šarapatí už celý rok, nie je práve Sulíkov prístup prístupom idealistickým? Teda pokúšať sa, ako to len vírus a rozumnosť, primeranosť zdravotníckych opatrení – v nevyhnutnej, flexibilnej improvizácii zo dňa na deň a z týždňa na týždeň – dovoľuje, zachovať život v bežných koľajach? Teda snažiť sa, do akej miery sa to len dá, každý deň žiť normálnym životom?

Churchillovský slogan počas 2. svetovej vojny znel: „Keep calm and carry on.“ („Zachovajme pokoj a pokračujme ako vždy.“) Do hravej slovenčiny by sme ho mohli preložiť: „Ideme ďalej, akoby sa nechumelilo.“ Takýto postoj je najlepším brnením proti vírusu.

Áno, taký je prístup idealistu či „veriaceho“ človeka. Naopak, život v neustálom strachu a obavách z vírusu je najneklamnejším príznakom slabej či (ako je to dnes moderné) celkom chýbajúcej viery.

A čo s Matovičom?

Na aký ministerský post „upratať“ pomstychtivého Trnaváka, aby na ňom čo najmenej škodil a „smradil“?

Zdravotníctvo to už asi z definície byť nemôže, hoci by dávalo najväčšiu logiku: veď polyhistor sa celý rok naparoval, že nikto nie je väčší expert na boj s vírusom než Práve On s geniálnymi nápadmi ako sebazahaľovanie pri sólo-pobyte v prírode, každotýždenné celoštátne špáranie v nose, neschválená ruská vakcína atď. Kam sa hrabú všetci lekári, dátoví analytici i doterajší neborák minister zdravotníctva s odborným konzíliom!

Najelegantnejším riešením by bolo vytvoriť Zdurenému Egu „ministerstvo bez portfólia“, ale to by ho asi neuchlácholilo.

Pripomína to éru komunistických papalášov, kde ak niektorý vysoký súdruh nebol spokojný, narýchlo sa mu vytvorila funkcia, len aby mal kde pôsobiť.

Apropo, ak by to naozaj dopadlo tak, že SaS sa bude musieť vzdať niektorého ministerstva v prospech OĽaNO, mohlo by byť dokonca všeobecne užitočné, keby to bolo školstvo. Už pred rokom som tvrdil, že ministrom školstva sa mal stať Miroslav Sopko.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.avenarius.sk. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.