Denník N

Prečo nevieme tvoriť vízie

Slovo vízia je veľmi populárne. V skutočnosti s tvorbou strategických dokumentov roky zápasíme. Okrem niektorých vyslovene technických výhľadov (a aj to platí naozaj len niekedy), v ktorých sa modeluje potreba investícií, renovácií či navyšovania kapacít, zvyčajne verejná sféra nevie vyprodukovať celistvé dokumenty, ktoré by mali potenciál bez problémov dožiť svoj formálne naplánovaný životný cyklus. Vízie často zhasnú hneď po tlačovke, na ktorej boli prezentované.

Niekedy ale fungovať musia, pretože sú základom pre konkrétne procesy, napríklad finančné toky. Ústredným dokumentom modernizácie Slovenska na najbližšie roky by mal byť Plán obnovy a odolnosti SR, ktorého finálnu verziu má vláda Bruselu dodať do konca apríla.

Dokument prostredie domáceho biznisu či odborníkov z rôznych oblastí veľmi nenadchol a širšiu verejnosť nezaujal už vôbec. Neprekvapuje to, už na prvý pohľad ide o zbierku klišé. Hneď na titulnej strane: štát je moderný, ekonomika inovatívna. Trochu to pripomína scénku o písaní dokumentov z kultových Básnikov.

A na druhý pohľad tiež: každý, kto sa v ostatných rokoch obtrel o slovenskú verejnú sféru vidí, že dokument do značnej miery vznikal tak, že sa povymetala reformná truhlica. Sú tu nápady, ktoré sa vynárali roky, len sa nerealizovali. Z rôznych dôvodov, napríklad preto, že neboli až také dôležité alebo nebol jasný ich prínos, až po tie, ktoré kvôli komplikovanosti nikdy nedostali presnejšie podobu.

Teraz sa jednoducho zhrnuli a vznikol z toho tento plán reforiem. Výsledkom je aj to, že dokument obsahuje veľa vecí, ktoré by sa dali realizovať aj hneď, prípadne zo štátneho rozpočtu, no aby sme mali čo Bruselu prezentovať, zahrnuli sa tu.

Neznamená to, samozrejme, že v pláne sa nenájdu užitočné veci. Celkovo ale má tri mínusy:

  • Neponúka hmatateľnú víziu na ďalšie roky, jednoducho je ťažké po jeho prečítaní zhrnúť do niekoľkých viet, ako bude Slovensko budúcnosti vyzerať. Hmatateľnej vízii by pomohlo aj to, ak by plán obsahoval nejaké viditeľné, vlajkové projekty, ľahko pochopiteľné pre širšiu verejnosť.
  • Často chýba to kľúčové: náčrt, akým spôsobom má plán prispieť k zmene fungovania spoločnosti a ekonomiky. Ak hovoríme o zelenšej doprave, je cieľom len vymeniť klasické autá za elektromobily, alebo celkovo znížiť intenzitu automobilovej dopravy?
  • Chýba istota detailov. V mnohých oblastiach by sa žiadal aspoň nejaký náčrt toho, ako sa nejaká reforma vlastne má robiť, alebo odkaz na iné, detailnejšie dokumenty, prípadne procesy. Napísať, že bude kurikulárna reforma a deti budú menej memorovať, je naozaj veľmi málo.

O Pláne obnovy si detailne povieme v budúcnosti. Teraz niekoľko myšlienok o tom, prečo sa nám vo všeobecnosti vo „vizionárstve“ nedarí.

História rozpačitých stratégií

Slovo vízia sa začalo v slovenskej politike pomerne často skloňovať na sklonku 90. rokov. Verejnosť cítila, že nebolo celkom dobré vymeniť striktné plánovanie podľa päťročníc za druhý extrém, kde sa plánovalo, naopak veľmi málo. Navyše začalo byť jasné, že názor z roku 1989, že vlastne len chceme vyzerať ako Rakúsko a postačí na to pár zmien zákonov, je jednak naivný a jednak ho nezdieľajú všetci (najmä nie proponenti naratívu o napodobňovaní ázijských tigrov). A bolo by treba predostierať „vízie“, aby bolo jasnejšie, kto chce k čomu smerovať a ako sa tam dostať.

O prvú celistvejšiu víziu rozvoja krajiny sa ale pokúsila až prvá vláda Roberta Fica a bolo to fiasko. Časť podkladových dokumentov bola určite zaujímavá, ale samotný hlavný dokument bol len veľmi slabou slohovou prácou a okamžite zapadol prachom.

O desať rokov neskôr ďalšiu víziu, už v oveľa modernejšom šate, predstavil premiér Peter Pellegrini. Pred ňou vznikli aj dielčie stratégie pre niektoré rezorty, napríklad pre hospodárstvo. Po jednej tlačovke sa na celú víziu ale de facto zabudlo.

Problémy s koncipovaním strategických dokumentov ale nemajú len politici. Zoberme si vedu. Dnes platný zákon predpokladá, že sa každých desať rokov prijme dokument charakterizujúci štátnu vednú politiku. Platnosť prvého vypršala v roku 2015 a odvtedy nový nie je.

Akademická sféra občas upozorní aj na túto skutočnosť, aj na celkovo slabý strategický prístup. Predstavila ale alternatívu? V uplynulých rokoch prebehli v tomto smere dva semináre špičiek univerzít aj SAV, ale nedohodli sa na ničom. Podobne občas nejaké akademické fórum,vydá nejaký návrh zásad, ktorými by sa mala vedná politika na Slovensku riadiť, ale ide o extrémne generické rady, rozhodne nie o vodítko použiteľné pre koncipovanie politík.

Urobiť zo zhluku informácií schému? Tak trochu umenie

Dôvodov, prečo so stratégiami či víziami zápasíme, je niekoľko, korene sú občas naozaj hlboké:

  • Mávame problém s koncepčným myslením, aj preto, že sa na našich školách veľmi neučí. Zoberme si modelovú situáciu, úplne triviálnu: nejaké pracovisko, ktoré nefunguje, a dvoch pozorovateľov. Jeden nefungujúci kolektív opíše slovami „stále sa len hádajú, ten vždy začne, potom sú tam dvaja, ktorí sa chytia, takto to pokračuje, na konci dňa sú dohádaní všetci“. Druhý situáciu opíše inak: cez charaktery a motivácie ľudí, opis faktorov, ktoré v priebehu dňa ovplyvňujú situáciu v miestnosti, a návrh, ako možno robiť zmeny a zisťovať, či fungujú. Prvý pozorovateľ to isté možno aj intuitívne cíti, ale nemá taký koncepčný slovník, aby situáciu v miestnosti vysvetlil, zápasí s tým, na čo sa pri pozorovaní zamerať, nevie opísať abstraktné mechanizmy, ktoré sú v hre. Podobné to môže byť pri mechanickom probléme, probléme vo výrobe, ale najmä pri opise spoločenských situácií. Každý, kto mal možnosť porovnať slovenské školstvo s lepším britským, americkým či francúzskym vie, že najväčší rozdiel oproti slovenskému nie je, ako tam učia matematiku či prírodné vedy. Ale práve to, ako sa učia (napríklad cez písanie esejí) umeniu pozorovania, zbierania informácií a ich kategorizácie, konceptuálnej práci, tvorbe teórií a načrtávaniu modelov. Je jedno či hovoríme o opise situácie v literárnom diele, historickej udalosti alebo o opise aktuálneho spoločenského problému. Ak nemáte možnosť roky cibriť cit pre nuansy v ľudskom a spoočenskom správaní, nenasávate terminológiu a koncepty, ktoré vám umožňujú realitu čo najpresnejšie opisovať, potom budete produktovať len veľmi mechanistické a povrchné opisy, alebo, naopak, slohové práce bez užitočného obsahu. K tomu patria aj jednoduché argumentačné či proste komunikačné zručnosti: schopnosť vycítiť, kedy treba diskusiu posunúť o krok naspäť a ujasniť si základné definície, schopnosť izolovať mechanizmy pre diskusiu dôležité a tie ostatné, citlivosť pre opísanie kontextu rôznych dejov a kde si dávať pozor na zasahovanie externých faktorov, atď.
  • Pre mnohé oblasti nám jednoducho chýba odborná kapacita. A bez nej životaschopné stratégie budete robiť ťažko. Dajme tomu, že chcete riešiť problematiku toho, ako má štát kontrolovať kvalitu vzdelávania. Je úplne jedno, či si na to zvoláte čo najširšie fórum pozostávajúce z čo najhlasnejších kritikov školstva, doplníte to veľmi reprezentatívnym prierezom zástupcov škôl a pridáte k nim niekoľko akadmeikov z pedagogických fakúlt, ak ani jeden nevie podrobnejšie opísať, ako testovania, inšpekcie či rôzne iné zisťovania stavu na školách fungujú vo svete. Alebo to aspoň opísať v možných modeloch. Bohužiaľ toto platí pre veľa oblastí, nájdete len veľmi málo odborníkov, ktorí širšie ovládajú problematiku územného plánovania, moderného manažmentu nemocníc či pedagogík vyučovania prírodných alebo, naopak, spoločenských vied. A ktorí vedia tieto témy prehľadne zhrnúť, vysvetliť na príkladoch a porovnaniach a navrhnúť alternatívne modely.
  • Nie je po tom v skutočnosti politický dopyt. Slovenské snaženie v oblasti verejnej politiky sa dá zhrnúť vetou: rýchly politický marketing. Iste, existuje dosť vecí, ktoré znejú všeobecne príťažlivo, dajú sa realizovať relatívne jednoducho (zmenou zákona, vytvorením nejakej inštitúcie) a sú vo výsledku naozaj užitočné. Ale mnoho kľúčových vecí takto jednoducho dokopy nedáte. Ekosystém výskumu v rôznych oblastiach prírodných vied nenastavíte len tak, zmenou pár predpisov či vytvorením nových inštitúcií. Ani funkčný systém duálneho vzdelávania, s efektívnymi styčnými pracoviskami medzi priemyslom a školami. Ani takto nezrealizujete model ľahkého metra pre Bratislavu. Na všetky tieto veci musíte dlhé mesiace či roky pracovať na množstve detailov, trpezlivo sa prehrýzať diskusiami s rôznymi stakeholdermi, vyvolávať produktívne odborné konfrontáce, vyhľadávať nové a nové informácie, znovu a znovu zisťovať, na ktoré riešenia existuje reálna kapacita a na ktoré nie. Pritom ale celý vývoj po Novembri u nás ide proti takejto reálnej, trpezlivej práci, nie je po nej mediálny a verejný dopyt, nesvedčí jej politická nestabilita. Zopakujem to, čo často hovorím: tam, kde v susednom Rakúsku idú do projektu s tým, že príprava potrvá 5-6 rokov (veľký univerzitný campus, hlavná železničná stanica, školská reforma), by sme my povedali, že to je príliš dlho. A na pozadí tohto netrpezlivého naratívu pritom v skutočnosti roky v mnohých oblastiach nerobíme takmer nič.

Výsledkom je, že rôzne strategické materiály sa koncipujú v troch jednoduchých štýloch:

  • konzultantský. Dominujú tu nejaké konkrétne riešenia, často technologické a finančne náročné (zdravotníctvo? DRG) na úkor množstva iných detailov, ktoré sú skrytejšie, prácnejšie, ale aj menej lukratívne z pohľadu dodávateľov.
  • (euro)úradnícky. Typické pre materiály tvorené napríklad v rámci európskeho semestra. Dominujú tu rôzne čiastkové kroky, ktoré sa dajú ľahko zhrnúť do tabuľky a ich plnenie sa „odškrkáva“.
  • slohové práce bez presnejšieho obsahu a manažérskej náplne.

Samozrejme, všetko začína už pri predvolebných programoch, ktoré sú časťo zmesou zbytočne technických riešení namiesto ponuky cieľového stavu („takýto zákon či proces zavedieme“ namiesto „každý občan bude mať k dispozícii“) a hlavne veľa prísľubov sa točí okolo zbytočne radikálnych reforiem. Pod heslom, ak sa niečo nastaví ostentatívne opačne, ako to fungovalo doteraz, tak sa to možno zlepší.

Ako na vízie

Poďme ešte na chvíľu k Plánu obnovy, nie detailne, ale všeobecne. Ako by mal vyzerať efektívny reformný plán pre Slovensko?

  • Musí byť komplexný. Aj na začiatku Plánu obnovy boli deklarácie o tom, že treba vychádzať z celkového „reformného menu“ pričom len časť reforiem sa bude platiť z fondu obnovy. Len sa to nedotiahlo. Presne toto ale potrebujeme: definovať, čo presne sa bude v jednotlivých rezortoch nasledujúce roky robiť a hľadať tomu rôzne zdroje investícií: fond obnovy, eurofondy, štátny rozpočet, súkromné zdroje, financovanie z rozvojových bánk (EIB, KfW, Rozvojová banka Rady Európy, prípadne Nordická banka alebo bpiFrance).
  • Musí mať realistický politický rozmer. Príklad: reforma zdravotníctva je politicky aj realizačne únosná tak, že prebehne v dvoch fázach. V prvej sa zlepší základný štandard: materiálne vybavenie nemocníc plus niektoré základné procesy (tak, aby štátne nemocnice neboli často už na prvý pohľad dezorganizované, a aby sa zlepšil prístup personálu). Tak, aby ľudia získali dôveru v zmeny. Až postupne môže nabiehať druhá fáza, nábeh nového, stratifikovaného systému nemocničných zariadení.
  • Za každou nálepkou „reformy“ musí byť odkaz na detailné riešenia. A manažérsky plán, v ktorom sa identifikujú kapacity pre zmenu, časový plán a podobne. Je vyslovene nezodpovedné postupovať tak, že nemáte prostredie pod základnou manažérskou kontrolou, nemáte detailnú predstavu o cieľovom stave a just idete prudko zmeniť niektoré základné nastavenia (napríklad nedávny pokus o reformu vysokých škôl).

A asi netreba ani znovu zdôrazňovať (už to bolo vo viacerých predošlých textoch), že každá reforma by mala byť podopretá jasnou koncepciou. v ktorej sa opíše, čo funguje a čo nefunguje, aké sú základné mechanizmy a dilemy s ktorými sa v danej oblasti potýkame, aké sú možné modely fungovania a prečo si nejaký konkrétny máme vybrať.

Vôbec to neznamená, že sa máme nutne snažiť o prísne centralistické riešenia. Dôkladná analýza môže znamenať aj to, že sa na základe nej rýchlo vytvorí priestor pre súkromné či občianske snaženia, alebo že niekde štát jednoducho postupne či okamžite prestane niečo robiť.

Len tie analýzy by tam mali byť. Bez nich nás možno čaká ďalších 30 rokov podobného tápania, v akom sme žili od Novembra doteraz.

Teraz najčítanejšie