Hnev – dobrý sluha, zlý pán…?

Má zmysel pýtať sa, kedy ste boli naposledy nahnevaní? Aktuálna spoločenská situácia na Slovensku, ale aj vo svete, v mnohých z nás často prebúdza hnev. Ten môže prameniť z únavy, strachu, či nedostatku sociálneho kontaktu. Hnev je modernou spoločnosťou vnímaný ako nežiadúci, a preto sa ho snažíme potláčať. Na druhej strane, ak by bol v prírode nežiadúci, asi by bol evolúciou vytlačený na okraj. Hnev preto nemusí byť primárne zlý. Problémom však môže byť to, že ho nevieme zvládať a nie vždy presne vieme, odkiaľ pramení. Prežívaný hnev potom môže mať neželaný efekt na naše následné konanie. A pokiaľ chcete vedieť, aký efekt má hnev na naše vnímanie reality, pozývam vás k ďalšiemu odstavcu.

Minulý rok vyšiel v časopise Experimental Psychology zaujímavý článok, v ktorom sa autori Michael Greenstein and Nancy Franklinová rozhodli pozorovať, akú rolu hrá hnev pri vnímaní dezinformácií (nepravdivých informácií). Uskutočnili experiment, v ktorom participantom pustili 8-minútový klip z filmu Chráň si svoj život (Defending you life, 1991) s Meryl Streepovou a Albertom Brooksom. Scéna sa odohrávala v dokonalej talianskej reštaurácií, kde mohli obaja zjesť čokoľvek a nepribrali ani gram. Napríklad aj kilo špagiet či 30 kreviet… Keď scénka skončila, participantov rozdelili do dvoch skupín. V kontrolnej skupine sa neudialo nič zvláštne (akoby nestačil úryvok filmu, kde človek môže zjesť čokoľvek a nepriberie ani gram…), ale v tej experimentálnej sa pokúsili v participantoch vyvolať hnev, a to hneď dvojakým spôsobom.

Najskôr sa participanti v tejto skupine stretli s nepripraveným, nepríjemným a domotaným administrátorom experimentu, ktorý od nich chcel rôzne zbytočnosti. Aby výskumníci „zabezpečili“ dostatočnú mieru hnevu, ešte od participantov žiadali, aby popísali zážitok z minulosti, v ktorom prežívali hnev. Potom obe skupiny, kontrolná aj experimentálna, riešili sériu otázok, ktoré boli zamerané na úryvok filmu, ktorý videli.

Pri kladení týchto otázok sa však výskumníci snažili obom skupinám zámerne podsúvať rôzne dezinformácie. Inak povedané, snažili sa participantom vsugerovať, že v scénke z filmu videli niečo, čo tam reálne nebolo. Výskumníci napríklad položili participantom otázku: „Ako sa zvrtol rozhovor Daniela a Júlie po tom, čo si objednali jedlo u čašníka?“ K zvratu v rozhovore však neprišlo po tom, ako si objednali jedlo, ale po tom, ako Daniel s Júliou oslávili svoje rande prípitkom. Cieľom použitých dezinformácií bolo zistiť, či existuje rozdiel medzi schopnosťou rozoznať nepravdivé informácie medzi neutrálne naladenými a nahnevanými ľuďmi.

Hoci ani jedna zo skupín nemala problém spomenúť si na skutočné detaily filmu, skupina nahnevaných si do svojej pamäti integrovala viac podsunutých dezinformácií než neutrálne ladená skupina. Inými slovami, tí, čo boli nahnevaní, si nekriticky do svojich skutočných spomienok na film „vlepili“ aj to, čo v ňom reálne nevideli. Greenstein a Franklinová tiež pozorovali, že nahnevaní participanti si boli aj nesprávnymi odpoveďami istejší než participanti v neutrálnej skupine. Do tretice, okrem menšej odolnosti voči dezinformáciám a vyššej sebadôvery pri nesprávnych odpovediach, autori štúdie pozorovali aj to, že nahnevaní participanti odpovedali rýchlejšie než participanti v neutrálne skupine.

Vo všeobecnosti sa teda môžeme domnievať, že hnev zvyšuje rýchlosť našich reakcií, znižuje našu schopnosť rozpoznať nepravdivé informácie a zvyšuje našu sebaistotu aj situáciách, v ktorých nemáme pravdu. Zistenia Greensteina a Franklinovej do istej miery zapadajú do toho, ako je emócia hnevu v odborných kruhoch vnímaná. Hoci sa to tak na prvý pohľad nemusí zdať, hnev je mimoriadne dôležitá emócia, ktorá má pre náš život z evolučného hľadiska veľký význam. Hnev nám umožňuje konať rýchlo a efektívne, aby sme sa ochránili či zaistili bezpečie v časovo stiesnenom priestore. Na druhej strane nás táto emócia oberá o schopnosť hlbšieho uvažovania a kvalitnej analýzy situácie, v ktorej sa nachádzame. Výsledkom takéhoto emocionálneho rozpoloženia potom môže byť nie práve najšťastnejšia reakcia, respektíve konanie.

Ako som uviedla vyššie, hnev, ale aj ostatné emócie, sú pre nás mimoriadne dôležité. Totiž, keby dôležité neboli, je pravdepodobné, že evolúcia by sa postarala o ich postupné vymiznutie. A hoci naša moderná spoločnosť zvykne na hnev nahliadať skôr z negatívneho uhla, treba si uvedomiť aj jeho pozitívny význam. Skúste si napríklad spomenúť na to, čo bolo dôvodom Vášho posledného nahnevania sa. Je možné, za tým všetkým, čo sa Vás nahnevalo bola bolesť alebo prípadný strach z nej?

Nemecká profesorka psychológie Ursula Oberstová poskytla celkom zaujímavý náhľad na hnev. Hovorí:

„Problém s hnevom je v tom, že nám pripomína našu temnú stránku. Túto temnú stránku si nechceme priznať, pretože to, čo je za tým hnevom, je pre jednotlivca oveľa zničujúcejšie a je to niečo, čo pred ostatnými a pred sebou zvyčajne skrývame. Je to strach. Strach zo straty života, mojich práv, mojich nárokov, mojich presvedčení o tom, aký by mal byť svet a o tom, ako by sa so mnou malo zaobchádzať; skrátka strach, že stratím čokoľvek, na čo mám podľa mňa nárok.“

Vyhýbať sa hnevu, či emóciám ako takým, nie je najrozumnejšie. Čomu by ale bolo dobré sa vyhnúť, sú ich negatívne následky. Náš aktuálny výskum, ktorému sa na Ústave experimentálnej psychológie venujeme, naznačuje, že prežívaná miera hnevu môže súvisieť s úrovňou emocionálnej inteligencie. Emocionálnu inteligenciu môžeme vnímať ako komplexnú schopnosť či kapacitu človeka rozpoznať a porozumieť nielen svojim emóciám ale aj emóciám ostatných. Tiež zahŕňa schopnosť tieto emócie vyjadriť či regulovať. Umožňuje súcítiť a manažovať naše vzťahy s ostatnými. A ako sa zatiaľ zdá, kultivácia emocionálnej inteligencie môže byť do istej miery odpoveďou na problém, ktorý sa spája s negatívnymi následkami hnevu.

Miroslava Galasová

Zdroje:

Greenstein, M., & Franklin, N. (2020). Anger Increases Susceptibility to Misinformation. Experimental Psychology, 67(3), 202-209. doi: 10.1027/1618-3169/a000489

Oberst, U. (2015). Beyond Emotional Intelligence: Anger, Emotional Stupidity, and Lifestyle Issues. In C. Wassmann (Ed.). Therapy and Emotions in Film and Television. The Pulse of Our Times (pp. 52 – 71). London: Palgrave Macmillan. https://doi.org/10.1057/9781137546821_4

Photo by PRANAV PRAKASH on Unsplash