Prečo je kľúčové aby ste zareagovali v situácii ohrozenia dieťaťa?

Počet detí vyrastajúcich v CDR (centrum pre deti a rodiny, bývalé detské domovy) sa prestal znižovať. Čo sú príčiny tohto vývoja za posledné roky a ako ho môžeme zvrátiť? K tejto téme pre vás chystáme sériu článkov, pričom v rámci každého sa budeme zaoberať jednou z príčin tohto vývoja. V tomto blogu sa bližšie pozrieme na schopnosť každého z nás – sociálneho okolia rodiny reagovať v situácii ohrozenia dieťaťa.

Návrat sa už viac ako 25 rokov venuje podpore myšlienky a realizácie starostlivosti o ohrozené a opustené deti výlučne v rodinnom prostredí. Ako špecializovaná mimovládna organizácia sme prispeli počas svojho pôsobenia k viacerým systémovým zmenám, ktoré zmenili život opustených detí na Slovensku. ,,K pozitívnemu vývoju počtu detí vyrastajúcich v rodinách namiesto inštitúcií v minulosti prispelo najmä legislatívne ustanovenie, že deti do 6 rokov musia vyrastať v rodine a s tým súvisiace zavedenie profesionálneho rodičovstva, uchopenie sanácie rodín v ohrození a vytvorenie komplexu podporných služieb pre náhradné rodiny. Narazili sme však na akýsi strop ďalšieho progresu,“ vysvetľuje Marek Roháček, zakladateľ a predseda združenia Návrat. Za jeden z dôvodov a súčasne príležitosť na zlepšenie pokladá ne/schopnosť sociálneho okolia rodiny reagovať v situácii ohrozenia dieťaťa.

,,Rodina, o ktorej vám dnes rozpovieme príbeh, sa dostala do našich služieb vďaka dvom všímavým dámam, ktoré sa zachovali ako dobré susedy. Keď videli, že rodina je v ťažkostiach a oni jej už nevedia viac pomôcť, našli na internete Návrat a požiadali nás o pomoc. Prišli sme za rodinou do ich veľmi skromnej domácnosti, ktorá sa skladala z jednej väčšej a jednej malinkej miestnosti. Skôr vyzerala ako chodbička, no oni v tej izbietke mali kuchyňu. V tejto domácnosti žili okrem tejto rodiny – mamy, otca a troch detí ešte ďalšie dve dospelé osoby.

Rodine sme pomohli s ich problémom a uistili ich, že neprídu o deti. Napriek tomu, že sme sa s nimi snažili budovať vzťah založený na dôvere, nevedeli sme, tak ako ani ostatná rodina a ľudia v okolí rodiny, že matka je už vo vysokom štádiu tehotenstva a zvažuje dať dieťa na adopciu. Dôvodom boli podmienky v akých žijú, tlak z obce a od občanov, ktorí rodinu neprávom súdili. Matka preto porodila dieťa v tajnosti, pričom takmer umrela. Štvrté dieťa sa však napokon rozhodla si nechať. Otec detí, ktorý celý život pracuje so svojimi špecifikami a osobitosťami, nevedel čo robiť a ako rodine pomôcť. Pustili sme sa preto s ním do hutnej práce. Začali sme s riešením financií osobným bankrotom, hľadaním podnájmu, sporením a mnoho inými intervenciami, ktoré boli nutné pre posun tejto rodiny dopredu. Rodinu sa podarilo oddĺžiť a pomohli sme jej s bývaním. Celý proces trval skoro dva roky. Aktuálne sa rodina rozrástla o šiesteho člena. Matku sprevádzame v procese plánovania rodičovstva. Rodina má nové bývanie a dokonca majú usporenú väčšiu finančnú hotovosť.

S rodinou je ešte stále na čom pracovať. Avšak vďaka dvom všímavým dámam, Návratu, ale najmä úsiliu rodiny vnímame obrovský posun vpred, ktorý im pomôže naštartovať lepšiu budúcnosť pre ich deti.” Marek Berky, sociálny pracovník v Centre Návrat v Banskej Bystrici.

Rodine z príbehu hrozilo odobratie detí, bojovala s predsudkami a nedôverou od okolia. Oddelenie detí od rodiny a ich umiestnenie a pobyt v CDR by štát stál 1400 eur/dieťa mesačne. Deti by stratili svoje prirodzené prostredie, narušila by sa ich vzťahová väzba s rodičmi, zažili by traumatickú skúsenosť z odlúčenia, rodičia by cítili bezradnosť a zlyhanie. Každoročne je viac ako 1000 detí vyňatých zo svojej rodiny, avšak perspektíva ich návratu je už mizivejšia. Keď dieťa uviazne v systéme sociálnoprávnej ochrany, ten už veľmi nevyužíva prirodzené a neformálne zdroje pomoci dieťaťu. Tento súčasný zaužívaný model “pomoci“ ohrozenému dieťaťu je možné zvrátiť presunutím pozornosti i financií na posilnenie sociálneho okolia dieťaťa a poradenských služieb – uvoľniť a aktivovať komunikáciu medzi jednotlivými zdrojmi pomoci  – štátnymi, poradenskými aj komunitnými. Vytvoriť priestor na to, aby medzi týmito “štátnymi” a komunitnými zdrojmi pomoci prebiehala spolupráca v každej fáze riešenia situácie v rodine – vtedy, keď problémy vznikajú, keď sa prehlbujú, aj keď už je nevyhnutná pomoc zvonka a aj potom, čo musia byť deti v kritickej situácii na nejaký čas z rodiny vyňaté a aj pri ich návrate domov. Vo všetkých týchto situáciách by deťom pomohlo, keby všetci dospelí v neformálnom aj oficiálnom prostredí spolupracovali a lepšie komunikovali.

Obrázok: Zaužívaný a želaný priebeh pomoci dieťaťu

Kto tvorí sociálne okolie rodiny: dospelé osoby v okolí rodiny (susedia, rodičia spolužiakov dieťaťa, kolegovia rodičov, členovia ďalších komunít) učitelia dieťaťa, detskí lekári, vy

Kto poskytuje poradenské služby rodine: psychológovia, špec. pedag., logopédi, šk. sociálni pracovníci, ďalší odborníci

Deti sa skúšajú v situáciách, keď sú bezradné, obracať na dospelých, avšak mnohokrát sa stretávajú s odmietaním. Zneistia, zostávajú v situácii samé a bezradné. ,,Myslím, že v zásade je jedno na koho sa obrátia, dôležité je nezostať v tom sám,“ dodáva Daniela Lieskovská, terénna sociálna pracovníčka v Centre Návrat v Bratislave.

Susedy z príbehu zohrali v ňom dôležitú úlohu – hľadali spôsoby ako vedia byť ony samy pre dieťa v ich komunite oporou. Pomáhali, ako vedeli a keď už viac nevedeli, hľadali pre rodinu odbornú pomoc.

Základom pomoci ohrozeným deťom je pocit zodpovednosti každého z nás. Pretože ohrozenie dieťaťa nie je bežná situácia, ktorú si netreba všímať. Týka sa každého z nás, lebo každý z nás môže urobiť niečo.

Znamená to, že ako susedia si môžeme vybrať, či zaklopeme matke na dvere s pochopením a koláčom v ruke alebo budeme krútiac hlavou stáť  medzi dverami. Či dokonca zavoláme mestskú políciu a pri každej príležitosti vyskočíme do okna, keď deti s hlučnou radosťou opúšťajú svoj byt.

Znamená to, že ako učitelia sa pri pravidelnom písaní rovnakej poznámky dieťaťu do žiackej knižky môžeme zamyslieť, čo sa deje a za jeho nezvyčajným správaním uvidieť viac, ako len problémové dieťa. Môžeme sa ho snažiť pochopiť a dávať rodičovi vedieť nielen čo nefunguje, ale aj čo funguje a tým posilniť jeho rodičovské kompetencie. 

Znamená to, že ako starostovia obce si môžeme vybrať, či sa necháme zaťažiť opakujúcimi sa sťažnosťami susedov na hádajúcu sa rodinu alebo sa zameriame na ňu samú a hľadanie vhodnej pomoci pre ňu.

Znamená to, že keď stojíme na zastávke MHD a sme svedkami šarvátky troch chlapcov školského veku, môžeme si vybrať, či sa budeme pozerať do mobilu a dúfať, že čoskoro príde autobus alebo skúsime niečo vymyslieť.

Keby ste boli súčasťou tohto príbehu rodiny vy, ako by ste zareagovali? Ako susedia, učitelia detí, rodičia spolužiakov detí, okoloidúci, strýkovia či tety?

Tému spracovala Ivana Bizoňová – PR & Fundraising