Denník N

Marazmus a ako z neho von

Marazmus mi pripadá ako najvýstižnejšie slovo toho, čo sa práve deje. V dnešnej situácii koaličnej krízy akoby sa zosobňovalo všetko, čoho sa nutne potrebujeme zbaviť a zároveň nás brzdí to, čo je náš najväčší problém a tým je marazmus.

Nemám rád to slovo. Evokuje mi to niečo, čo by som už najradšej zo svojho slovníka vyradil, čo by som už zaradil do priehradky máme to za sebou, už to nemusíme riešiť. Ale my sme presne uprostred toho napriek tomu, aké únavné a vyčerpávajúce to je. Nikto nevie ako z toho von a každý by už z toho najradšej von bol. Je to ako keby sme boli zabrdnutí v bahne a nevieme sa z neho pohnúť. Chceme von, snažíme sa ako vieme, robíme to najlepšie ako vieme, ale nemáme výsledky, čo nás ešte viac demotivuje a frustruje a zároveň nám to bráni vidieť cestu von.

Niekde v kúte duše stále vieme (či chceme veriť), že tá cesta existuje, ale na druhej strane sme už tak vyčerpaní z nekonečných nezmyselných bojov a z ľudí, ktorí namiesto spolupráce pre spoločné dobro myslia len na seba a nevedia poraziť svoje ego. To v čom sme sa momentálne ocitli by sa dalo nazvať ocitnúť sa medzi mlynskými kameňmi, keď vieme, že cesta, ktorá je nastavená už nikam nevedie a zároveň nevidíme riešenie. Možno je to súčasťou našej cesty, možno je to súčasťou akejsi bytostnej „karmy“ z ktorej sa potrebujeme dostať von. No akákoľvek rozumná diskusia je brzdená, lebo …. you name it. Je to na porazenie, ale aspoň sa ľady pohli a niektoré charaktery odhalili. Spolupráca už nie je možná. Svetlo na konci tunela ešte nie je vidno. Len to chceme, ale nevieme ako na to.

Preto je asi najdôležitejšie vytrvať a chcieť. Nevzdať to. Hoci už nemáme silu, no cúvnuť sa nedá. Treba len veriť tomu, že riešenie existuje a nakoniec sa vyjaví. Aby sme si konečne mohli vydýchnuť a začať pracovať. Nie riešiť žabomyšie spory, ale skutočne pracovať. Čas beží a zároveň niektoré veci potrebujú čas. Isté je len to, že sme v koaličnej kríze a každá kríza má koniec. A ten si môžme vybrať či minimálne sa snažiť urobiť všetko čo je v našich silách posunúť to celé na vyššiu úroveň, ďalej. Prajem si, aby sa z Matoviča stala len akási nepríjemnosť, ktorá časom ani nebude stáť za reč, ale o tom sa môžme začať baviť, až keď bude odstavený na druhú koľaj. No teraz je to ústredný problém. Povestný kamienok v súkolesí.

Súkolesie schopné posunúť nás v pred tu už je. Kapacita posunúť nás vpred už dávno existuje. Je tu len ten kamienok medzi ním. Ok, možno je tých kamienkov viac a treba to proste prečistiť. Treba sa držať toho, že sa to pohne. Teda, s vierou v to na tom pracovať bez ohľadu na únavu materiálu a veriť, že sa to zlomí, že to riešenie sa nájde. A presne tu sme. Každý je už unavení a zároveň vie, že teraz nemožno poľaviť, len vydržať a snažiť sa vidieť to lepšie, keď už bude mať súkolesie možnosť sa naozaj rozbehnúť. Možno to ani nie je nič výnimočné, možno sme len tam kde všetci, čo chcú niečo dosiahnuť. Na rázcestí, kde si môžme povedať, ok, kašlem na to, už nemám síl, alebo ďalej veriť, že to riešenie má, lebo ináč sme prehrali. Ale vnímam tú snahu rozumnejších síl nájsť riešenie a rozumiem tomu, že ho ešte nie sú schopní vidieť, lebo ešte nie sme v tom bode. Ale smerujem k nemu. K bodu skutočného zlomu.

Keď padla Radičovej vláda, napadlo ma niečo podobné. Stalo sa niečo, čo bolo nevyhnutné. Spravil sme veľkú chybu a zaplatili sme za ňu dvoma vládami Smeru. Posunuli sme sa ďalej. Síce k Matovičovi, ale posunuli. A treba sa posunúť aj od neho. No s ním ako premiérom sme mali tú česť len rok. Nemusíme byť v jeho zajatí dlhšie. Každý krok treba premyslieť a sú možné aj kroky vedľa. No vnímam ich ako nevyhnutné. Dôležité je nepoľaviť, kľúčová je vytrvalosť. Viera vo svetlo na konci tunela, hoci ho ešte nie je vidieť.

V tomto bytostnom súboji vnímam najčitaľnejšie stranu Sas. Za ľudia akoby bojovali sami so sebou a stále nevedeli, kam sa vlastne postaviť, aké stanovisko zaujať. Sme rodina občas v dobrom prekvapí, ale neviem, či im môžem v tomto veriť. Oľano mi príde v zajatí samej seba. Opozíciu v tomto „boji“ vôbec nevnímam, akoby ani neexistovala. Mimoparlamentné strany akoby stáli úplne mimo diania, ale v podstate aj sú. Zástupcovia maďarskej menšiny by mohli byť pre budúcnosť kľúčoví, ale tam ešte nie sme.

Proste sme v bahne, ale je to naše bahno. Musíme sa spoliehať len na vlastné sily, čo nás môže v konečnom dôsledku posilniť, ak to zvládneme. Ak nie, stratíme zas nejaké roky. Ja len chcem veriť, že túto krízu zvládneme a vyjdeme z nej poučení a posilnení. To je asi jediné, čo mi v tejto chvíli neistoty ostáva a ostávam pri tom.

Teraz najčítanejšie