Denník N

Budajove tlenie

Patrím k tým, čo si Budaja pamätajú od „zamatových“ čias. S Kňažkom a ďalšími denne na tribúnach boli stelesnením nádeje, že proces zmeny sa už nezastaví a bude lepšie. Týmto nezvyčajným spôsobom boli pre všetkých nás doma hrdinami. Kým Kňažko bol už dávno známy ako silná osobnosť umeleckej scény, svojím pokojným a skromným prejavom si sympatie a dôveru mnohých získaval aj Budaj, ktorý sa (na rozdiel od Kňažka) nedral do veľkej politiky, v ktorej zakrátko začalo byť tesno. Celé tie roky zostal (aspoň v povedomí väčšiny verejnosti) v ústraní, bokom od reflektorov a kamier. To akoby niečo vypovedalo o charaktere človeka.

Preto (ako som sa tu pred niekoľkými dňami zveril na inom mieste) som si po „nástupe“ súčasnej vládnej krízy sám pre seba raz nevdojak pomyslel, či by nebolo pre Slovensko najväčším požehnaním, keby sa nástupcom Matoviča v premiérskom kresle mohol stať práve Budaj. S ohľadom na povahu hlavných hráčov (či hráča) hnutia som to nepokladal za veľmi pravdepodobné, ale predsa – hoci len na tú chvíľu to bola zaujímavá predstava.

Aj keď ma zarazila jeho obhajoba premiéra, akosi som sa pristihoval pri tom, ako pre to skúšam nájsť racionálne vysvetlenie, či dokonca prehodnocovať vlastný náhľad na vec. Kvitoval som jeho názor a chcel som sa uistiť, že mi neuniká žiaden rozmer, ktorý otvára. Bral som ho ako niekoho, kto je nielen starší, ale aj naozaj skúsenejší a múdrejší, a teda koho je namieste počúvať a možno sa aj čo-to priučiť a stať sa lepším človekom.

Počúval som teda. Budajova argumentácia ma však neosvietila. Skôr naopak. Hocako som sa mi nechcelo to uznať – nedalo sa nevidieť, že napriek všetkej decentnosti – Budaj je zaujatý.

No napriek tomu, pokladajúc Budaja za človeka charakteru, akosi som chcel stále veriť, že toto sa predsa musí vyjasniť; že tento (ako som chcel veriť) čestne zmýšľajúci človek, pre ktorého je pravda vždy na prvom mieste – napriek všetkému pocitu lojálnosti a súdružskosti, aký by k svojmu mladšiemu chránencovi mohol cítiť, musí predsa skôr či neskôr prehliadnuť a pomaly ale isto začať pripúšťať, či rovno aj vyslovovať kritiku smerujúcu aj do vlastných radov. Charakter nepustí, a u Budaja o charaktere predsa nebolo sporu – alebo áno?…

Aké rozčarovanie priniesli ostatné dni, počas ktorých minister Budaj rozhodol vystúpiť z úzadia a potvrdiť všetky pôvodné pochybnosti…

Bolo evidentné, že – nech už pre dôvody proklamované alebo súkromné – cíti veľkú potrebu Matoviča obhajovať. Jeho argumentácia však nebola argumentáciou bezpodmienečného vyznávača pravdy. Bola skôr zlepencom útržkov udalostí a tvrdení, vo svetle ktorých začala v mojich očiach pomaly a definitívne hasnúť jeho aura štátnika.

Zrazu sa začal stále viac javiť iba ako starý muž, ktorý nedokáže myslieť jasne. A človek sa až spytuje, či naozaj verí, tomu čo hovorí – alebo sa iba snaží veriť, a presvedčiť o tom aj druhých.

Tak či onak, bolo zjavné, že Budajovi buď naozaj chýbajú podstatné kusy skladačky – alebo ich jednoducho vidieť nechce.

Obe možnosti predstavujú problém:

Buď je oveľa jednoduchší (a nedokonalejší), než sme si mnohí mysleli – alebo aj preňho existujú dôležitejšie priority než pravda a spravodlivosť. Osobne sa stále viac prikláňam k prvej možnosti.

*****

Je až únavné sledovať tie rozhovory. Je to ako interview s matkou problémového chlapčiska, ktorá nikdy nepripustí, že najväčší debil na ihrisku je jej syn. NIKDY. Bez toho, aby sa čo len slovom vyjadrila k prečinom svojho miláčika (a hoci len tým uznala, že sa naozaj stali) – zavše narýchlo v šere pamäti nahmatá akýsi argument, hocaký útržok spomienky, čo vrhá tieň pochybnosti a zodpovednosti na niekoho iného – hoci aj na všetkých, len nie na jej syna.

Zažili ste už taký rozhovor? Ak áno, tak viete akou je stratou času. NIČ nepresvedčí danú pani. Nech ten fagan hoci aj podpálil celý svet a celý svet aj pred ňou stojí v rozhorčení, tá mama bude ďalej uhýbať pohľadom a vyberať si z pamäti ako z bonboniéry presne to, čo sa hodí k obrane jej chlapčeka. Budaj je ako tá mama.

Vyťahuje jeden fragment minulosti za druhým, a priviera oči pred evidentnými súvislosťami, ktoré robia jeho argumenty trápnymi. A keď sa predsa len na stôl dostane nepríjemná otázka či pádny argument proti jeho chránencovi, skloní hlavu a s odvráteným pohľadom povie: „Nechajme to tak…“

Tak sa to nerobí, do psej …

Je také sklamanie vidieť tohto starešinu a legendu Nežnej revolúcie takto zavádzať a tárať. Nezlyhal Krajčí, nezlyháva Matovič, ani sa nemstí, čo ste, haha… zatiaľ čo zlý, zlý Sulík začal chodiť s Kolíkovou k prezidentke. Fabulovanie ako od Fica. – Matovič nechcel nikoho vyhodiť z vlády. Nie, pán Budaj, iba im chcel bezmedzne skákať po hlave a nadávať im pred celou republikou. Ale nie on si rozbil vládu; rozbil mu ju niekto iný. Isteže.

Budaj sa odhaľuje ako génius… obhajoby neobhájiteľného.

No či už je to z jeho dobromyseľnej slabosti pre jeho (o more dobra usilujúceho, no more zla páchajúceho) protežanta, alebo z prostej neschopnosti objektivity a sebareflexie – tento človek škodí Slovensku. Škodí mu tým, že investuje svoju energiu a všetok svoj kredit na obranu toho, čo zlyháva, škodí a devastuje. A odmieta to vidieť.

*****

Je už len príznačné, ako len do Sulíka vyrýva aj Budajov novembrový súputník a „dlhoročný herec“ (ako ho nedávno v úvode k rozhovoru s ním nazvali aktuality.sk) Milan Kňažko. Ani on si nevie pomôcť a tiež svojím dielom pridáva k falošnému dojmu, že kríza vznikla kvôli Sputniku, keď naznačuje, že Matovičovi vlastne nie je čo vyčítať, keďže už aj Nemci rozbiehajú vlastnú produkciu Sputnika.

Je taká irónia, že práve týmto legendárnym bojovníkom za slobodu a právo na nesúhlas leží v žalúdku práve ten, čo nahému kráľovi odmietol pritakávať, dovolil si mať vlastný názor a viac nedržať hubu a krok.

Teraz najčítanejšie

Gabriel Kuba

Hudobník a pesničkár, ktorý občas rád napíše aj niečo, čo sa nespieva.