Denník N

Radičová: Bijem na poplach. Školy sú zatvorené dlho, už dnes sa musíme pripraviť na to, ako prekonať prehĺbené rozdiely medzi deťmi

Vzhľadom na štruktúru našej ekonomiky dopadá pandémia viac na nízkopríjmové rodiny, preto ak vláda riešila dilemu, čo si môže dovoliť otvárať, rozhodla sa „obetovať školy“. V nepripravených podmienkach," hovorí Iveta Radičová. Foto: archív I. Radičovej
Vzhľadom na štruktúru našej ekonomiky dopadá pandémia viac na nízkopríjmové rodiny, preto ak vláda riešila dilemu, čo si môže dovoliť otvárať, rozhodla sa „obetovať školy“. V nepripravených podmienkach,“ hovorí Iveta Radičová. Foto: archív I. Radičovej

Čo sa dočítate v rozhovore:

  • prečo sa slovenská vláda rozhodla „obetovať školy“
  • či dokážeme dobehnúť obrovský výpadok vo výučbe
  • či nie je čas pýtať sa aj na limity v našej odbornosti
  • či by sme nemali zriadiť komisiu, ktorá vyšetrí chyby v manažmente pandémie a pomôže nám poučiť sa z nich
  • či sa zdravotnícka kríza premietne do krízy demokracie.

Na Slovensku boli všetky deti v škole posledný rok (február 2020 – marec 2021) len 28 dní, vyplýva zo správy UNICEF. V rámci Európskej únie boli všetci školáci v škole najkratšie u nás a v Rumunsku. V celosvetovom porovnaní sme medzi Keňou a Etiópiou (148 z 214 krajín). Čo to hovorí o význame, ktorý prikladáme vzdelávaniu?

Pandémia je jedna z najťažších kríz, ktorej čelíme od druhej svetovej vojny a každá vláda hľadá opatrenia, ktoré by pomohli. Jedným z nich je zatváranie rôznych inštitúcii a u nás máme špecifikum, že máme najdlhšie zatvorené školy. Hovorí sa o základných či stredných školách, no ja by som začala odzadu a spomenula, že na vysokých školách sme online už tretí semester. Väčšina študijných odborov potrebuje praktické cvičenia napr. v nemocniciach, v školách, prácu v laboratóriách, aby boli absolventi pripravení nastúpiť do práce. Prehlbuje sa priepasť medzi požiadavkami praxe a štúdiom.

Pri stredných školách musím zdôrazniť, že máme množstvo trojročných odborných škôl a učilíšť, kde je štúdium od základu postavené na praxi. Takýto dlhý výpadok budeme dobiehať len s obrovským nasadením, ak to vôbec dokážeme dobehnúť. A k tomu pridajme základné školy – každý rodič vie, aké náročné je vrátiť deti do režimu štúdia po dvoch mesiacoch prázdnin.

Od európskych lídrov počúvame, že „deti nemôžu byť ďalšou obeťou pandémie“ a školy otvárajú prvé či ich vôbec nezatvárajú. Citát patrí írskemu premiérovi a Írsko, ktoré malo po Vianociach najvyššiu incidenciu pozitívne testovaných v celej Európe, už vrátilo časť školákov do škôl a má presný plán pre všetky ročníky, kým pre ostatných obyvateľov trvá lockdown. „Vďaka odhodlaniu každého človeka v krajine sa môžeme začať približovať k normálnosti a je správne, že návrat našich detí do škôl je prvým krokom,“ hovorí britský premiér a Veľká Británia, „rodisko“ britskej mutácie, deti vrátila po 2,5 mesačnej pauze do škôl. U nás školáci ani učitelia stále plán nepoznajú. A od premiéra či exministra zdravotníctva počuli výroky, ako: „ak pustíme deti do škôl, budeme mať armagedon“. Prečo máme taký rozdielny prístup k prioritám?

Vláda rozhoduje o tom, čo sú priority a u nás bol tlak jednoznačný: zatváranie ekonomiky si viac nemôžeme dovoliť, preto zatvoríme to, čo si ekonomicky môžeme dovoliť. Teraz reprodukujem vládu, neznamená to, že som s tým stotožnená. Krajiny sú úspešné v boji s pandémiou z viacerých dôvodov – predovšetkým uplatňujú skúsenosti z pandémie SARS, čo umožnilo, že nemuseli kompletne zatvárať ekonomiku, mali kapacity na testovanie a mohli ponechať otvorené školy. A ďalší kľúčový faktor je funkčnosť inštitúcii – zdravotníckych, ale aj tých, ktoré majú zabezpečiť vymáhanie nariadení a tiež škôl. V prípade škôl mám na mysli to, ako boli pripravené na online vzdelávanie.

Sociálnoekonomické dopady pandémie na krajiny sú diametrálne rozdielne a závisia od štruktúry hospodárstva. Vzhľadom na štruktúru našej ekonomiky dopadá pandémia viac na nízkopríjmové rodiny, preto ak vláda riešila dilemu, čo si môže dovoliť otvárať, rozhodla sa „obetovať školy“, a to v nepripravených podmienkach. Mnohé rodiny sú v situácii, keď nemajú žiadnu šancu zvládnuť výučbu doma a nielen preto, že im chýba technické zariadenie, ale aj preto, lebo deti nemajú priestor na učenie. V Európskej únii sme na šiestom mieste v počte ľudí bývajúcich v jednom obydlí. V rodinách rastie napätie a konflikty.

Hodí sa ešte jeden príklad z Británie – keď vláda zatvorila v januári školy, zaviazala sa rozdať školákom milión notebookov a tabletov, rozdala ich 750-tisíc

Rada by som zdôraznila niekoľko faktov – 30 % našich rodín a domácností má problém zvládnuť akýkoľvek mimoriadny výdavok a ďalších 30 % žije od výplaty k výplate. Nie sú to rodiny, ktoré si môžu dovoliť nakúpiť počítače pre deti a navyše, nie celé územie Slovenska je pokryté internetom. K tomu dodávam, že ani učitelia pri svojich platoch nemajú potrebné vybavenie, hoci v istom objeme im ministerstvo uvoľnilo peniaze na techniku, no bolo to nedostatočné. V Pláne obnovy sa už počíta s výraznou položkou na vybavenie učiteľov notebookmi vrátane učební pre dištančnú výučbu.

Summa summarum, ak nám výsledky PISA už pred pandémiou ukazovali, že školy nie sú schopné prekonávať výrazné rozdiely medzi deťmi a už vôbec nie regionálne rozdiely, teraz sa tieto rozdiely významne prehĺbia.

Keď Rakúsko prvý raz na jeseň minulého roka zatvorilo školy, stanovilo podmienky, že sa to netýka detí, ktoré nemajú technické vybavenie a priestor na učenie, detí, ktorých rodičia im nedokážu s učením pomôcť a detí, ktoré potrebujú odbornú pomoc učiteľa. Do škôl nastúpilo 80 % detí.

Sociológovia a psychológovia označujú túto generáciu za „stratenú“ či „zabudnutú“. U nás „zabudnutá“ platí doslovne. Školy sme nielen plošne zavreli, ale nevenovali sme viac pozornosť dôsledkom či kompenzáciám. Dáta o tom, koľko detí je bez vzdelania nezbierame. Psychológovia bijú na poplach a upozorňujú na nárast depresií tiež bez väčšej reakcie vlády.

Stráda veľa sociálnych skupín. Nezabúdajme, že sme na vyše roka zavreli do domáceho väzenia aj našich starkých, pre ktorých má rok života inú váhu ako pre nás. Zrušili sme medzigeneračnú solidaritu a vzťahy – a to so slovami, že starkých chránime pred rizikom ochorenia.

A druhou rovnocennou skupinou, ktorá stráda, sú mladí ľudia. Zavreté deti mimo školy, mimo rovesníkov, mimo štandardných pravidiel a pevných bodov v živote – situáciu prežívajú rovnako ťažko.

Chyby, ktoré sa urobili od leta v pandemických opatreniach, možno nesú so sebou krutú daň v podobe predlžovania zatvorenia škôl. Bijem na poplach, že je to príliš dlho, že návrat bude príliš ťažký, že už teraz máme mať manuály pre návrat detí do škôl a vedieť, do akých podskupín ich budeme musieť rozdeliť podľa toho, ktoré sú lepšie pripravené a ktoré sa vôbec neučili. Pre učiteľov to znamená väčší nápor, potrebujú špecifickú prípravu. Aj na to už máme byť dnes pripravení.

Nemáme ministra školstva a situácia v školách dospela do chaosu. Keď vláda 3.2. oznámila, že školy pre deti do 10 rokov sa môžu otvárať aj v čiernych okresoch, platilo to len dva dni. Už 5.2. to minister zdravotníctva neodporúčal. Od 8.3. štát negarantuje rovný prístup k vzdelávaniu všetkým deťom – niekde chodia do školy všetci prvostupniari, niekde tí, ktorých rodičia musia do práce. Niekde sú tieto deti doma od Vianoc.  A stále nemáme plán, v akom režime sa školáci vrátia po Veľkej noci.

Každá doba prináša okrem mínusov aj pozitívne správy a jednou z nich je skutočnosť, že sa samosprávy preukázali ako činorodé a schopné akcie a ľudia k ním obrátili svoju dôveru. Nielenže zvládli zrealizovať mnohé pokyny, ktoré štátna správ absolútne nezvládala, ale zabezpečili aj elementárnu starostlivosť o ľudí zatvorených v domácnostiach zabezpečením nákupov či donáškou stravy pre starkých. Samosprávy patria aj k zriaďovateľom mnohých škôl, takže by som im s dôverou ponechala rozhodnutie o školách. Dobre poznajú miestnu situáciu a obyvateľov. A od štátu by som už nechcela nič, okrem toho, aby vybavili školy dostatočnými ochrannými prostriedkami a testami.

Už dnes si podľa prieskumu Rady mládeže 73% mladých ľudí myslí, že „politici sa o mňa nezaujímajú“ a len 27% mladých vo veku 15-29 rokov dôveruje politickým stranám. Podľa Inštitútu finančnej politiky odišlo zo Slovenska počas 15 rokov viac ako 300-tisíc mladých ľudí a každý piaty absolvent, ktorý odchádza, je medik. Odrazí sa terajší postoj lídrov voči mladým ľuďom na ďalšom prepade ich dôvery v politikov a krajinu ako takú?

V súčasnosti je dôvera v politikov, vláde a parlamentu na Slovensku historicky najnižšia v celej populácii. Príliš veľa negatívnych správ, vyvolávanie negatívnych emócií, permanentné hľadanie nepriateľa, nízka politická kultúra sa podpisujú pod nedôveru voči politike ako takej.

Odchody mladých ľudí treba vnímať diferencovane. Podstatný je dôvod. Ak ide o pozitívnu slobodu, využitie možnosti výberu na základe rovnosti príležitostí, jedná sa o plnohodnotné naplnenie základnej slobody pohybu, slobody voľby ako chcem a kde chcem žiť. Ak sa však rozhodujeme z existenčných dôvodov, preto, lebo si doma nevieme nájsť zodpovedajúcu a vyhovujúcu prácu, či vhodné pracovné podmienky, potom je to dôsledok zlyhania spoločnosti a prejav negatívnej slobody.

Školy sa zatvárali so zdôvodnením, že potrebujeme znížiť mobilitu – v októbri pri starších žiakov a teraz v januári pri menších deťoch. Na Vianoce pritom opatrenia umožnili cestovanie naprieč krajinou a kým sme po novom roku pristúpili k obmedzeniu zahraničných ciest, odišlo do exotiky 30-tisíc ľudí, vrátane politikov. Čo si má myslieť rodič, ktorý vidí doma viac ako polroka zatvorené svoje dieťa, keď vidí túto mobilitu?

Čo si máme myslieť o pokynoch, ktoré sa pomaly každých 24 hodín menili a neboli jasné? Úspešné sú krajiny, kde sú pokyny na dlhšie obdobie jasne definované a kontrolovateľné. Krajiny, kde sa kontroluje dodržiavanie karantény a monitorujú sa ohniská, kde nespustili plošné testovanie, lebo tým sa zvyšuje mobilita, kde sa testuje vo fabrikách a na školách, čím vedia rýchlo a v zárodku zachytiť šírenie pandémie. V Nemecku počas jarných prázdnin prísne kontrolovali hranice, aby sa ľudia nepresúvali do turistických destinácii. U nás to odbijeme vetou, že nemáme kapacity. Akoby sme ľudí vyzvali na porušovanie, to nie je dobrá cesta.

Ani návrhy, ktoré padli na poslednom stretnutí premiéra z odborníkmi, neboli ako celok realizované vládou, preto stabilizácia situácie nastupuje pomaly. Od začiatku som patrila k ľudom, ktorí vyzývali k otváraniu škôl – aj za podmienky 2 či 3-krát do týždňa testovať a berúc do úvahy lokálnu pandemickú situáciu, ale nevyhnutnosť otvárania škôl vnímať ako prioritu.

„Sme vo fáze, kedy výrazná časť ľudí žije v obrovskej neistote a je skutočne zúfalá. Bankrotujú celé odvetvia, mohutne na situáciu doplácajú živnostníci, osamelí rodičia. Aj z prihlasovania na očkovanie spravila vláda dostihy chrtov. Keď v takejto situácii otvoríte tému otvárania škôl, už vás nikto nepočúva, lebo hasí každodenné zlyhania, nefunkčnosť inštitúcii a zlyhania systémov,“ hovorí I. Radičová. Foto: Archív I. Radičovej

Platia u nás dlhodobé a veľmi obmedzujúce opatrenia. Len do testovania sme investovali minimálne 300 mil. EUR (niektoré odhady hovoria o 400-700 mil. EUR) a veľa úsilia – najmä samosprávy či dobrovoľníci. A naše výsledky sú ďaleko horšie – či už v zamedzení šírenia alebo v úmrtnosti – ako v krajinách západnej Európy, ktoré mali školy zatvorené len krátko, niektoré dokonca vôbec, rúška majú povinné len v interiéri, menšie deti ich v školách nemusia nosiť, antigénové testy nenasadili tak masívne. Prečo?

Naše výsledky sú jedny z najhorších na svete a je hodina trinásta poučiť sa z chýb. Za našu situáciu môže veľa faktorov – prvým je spomínaná socioekonomická situácia a druhým neuveriteľný prepad dôvery vo vládu a teda i v opatrenia, ktoré vydáva. K tomu sa pridal faktor nášho veľkého špecifika – atómovej bomby v podobe plošného testovania, ktorá mala prispieť k stabilizácii šírenia pandémie. Ukázalo sa, že je to práve naopak – keď si 20 percent občanov, ktorí absolvovali testovanie, výsledok vysvetlilo tak, že sú zdraví a nemusia sa obmedzovať. Ak pridáte ďalších 20 % tých, ktorí opatrenia nedodržiavali ani predtým, nemôžeme sa čudovať, že sa to podpísalo pod väčšie šírenie. Avšak situácia je teraz horšia vo všetkých krajinách a je zrejmé, že jediná cesta je čo najrýchlejšie očkovanie.

Voláme potom, aby o opatreniach rozhodovali odborníci. Nie je však čas „naliať si čistého vína“ a pomenovať, že máme limity aj v odbornosti, resp. že odbornosti je niekedy nadradená servilnosť? Pri opatreniach na jar a počas jesene pri premiérovi aj ministrovi zdravotníctva stáli aj odborníci – hlavný hygienik či hlavní odborníci pre oblasti súvisiace so zvládaním pandémie.

Každý si môže pozrieť, aké je zloženie pandemickej komisie a zistí, že sú to členovia vlády, teda politici a vyšší štátni úradníci z ministerstiev. Experti na pandémie či epidemiológovia sú v komisii traja. Pandemická komisia má ešte svoj poradný orgán, hlavný hygienik má poradný orgán a máme veľa orgánov, no rozhodnutie je politické. V pandémii sú úspešné krajiny, ktoré rozhodujú podľa odporúčaní expertov a vedcov a kombinujú súbor odmien a sankcií.

Hlavný hygienik by predsa mal byť jedným z hlavných odborníkov. Na jar ale dokázal obhajovať to, že sa kostoly otvárajú medzi prvými argumentom, že vierovyznanie je ústavné právo. Na vzdelávanie si nespomenul. A pred Vianocami našiel vysvetlenie toho, prečo zostávajú otvorené lyžiarske strediská. Vraj ide o individuálny šport v exteriéri a v strediskách zostali otvorené i hotely. V poslednom rozhovore v Denníku N však povedal, že „zásadné chyby v manažovaní pandémie sa na Slovensku nestali.

Hlavný hygienik dostal kompetencie nad rámec pôvodných a patril k tým, ktorí pokyny menili nepredvídateľne a nielen to, často bolo jeho pokyny treba opravovať. Ak vyhlásil, že sa neurobili chyby, záleží na tom, ako to myslel – či v kontexte, že len plnil prijaté uznesenia vlády alebo v kontexte toho, že v rámci svojej profesie urobil maximum. Chápem, že je v ťažkej pozícii, no ak situáciu nezvládam, viem, čo má urobiť. Ak ju zvládam, musím byť odolný aj voči politickým tlakom.

Slovensko predbehlo v počte úmrtí na milión obyvateľov na konci februára už aj Švédsko, ktoré bolo počas 1. vlny kritizované za vysokú úmrtnosť. Švédsky hlavný epidemiológ v článku napísal: „Je našou povinnosťou vyšetriť či malo byť niečo spravené inak, čo by nám pomohlo zachrániť životy…“ či „… sme hlboko znepokojení tým, ako naša spoločnosť mohla tak zlyhať pri ochrane najzraniteľnejších starších ľudí. Musíme sa poučiť z chýb.“ A vláda čoskoro aj zriadila komisiu, ktorá má vyšetriť, prečo zomrelo veľa ľudí v domovoch seniorov a porovnať švédske opatrenia a ich účinnosť aj v medzinárodnom kontexte. Vzhľadom na naše výsledky, nebolo by správne poučiť sa takýmto spôsobom aj u nás?

Politická zodpovednosť je zrejmá, pretože vo finále rozhodujú o opatreniach politici. Pre nezvládnutie pandémie padajú hlavy ministrov a premiérov aj v iných krajinách. V Nemecku otriasa vládou korupčný škandál spojený s nákupom rúšok. Nie som si však istá, či by upokojeniu situácie pomohla vyšetrovacia komisia. V tejto etape nám pomôže stabilná vláda, vyhodnotenie doterajších krokov, odstránenie chýb a naštartovanie opatrení, ktoré sa osvedčili i v iných krajinách. Nehovorím nie požiadavke, aby sme časom zisťovali, kto za chybné rozhodnutia nesie zodpovednosť. Dnes by to však len zhoršilo situáciu.

Napadá nám paralela, keď ste boli vo vláde M. Dzurindu a v roku 2006 havarovalo lietadlo pri obci Hejce, zahynulo vyše 40, odstúpil minister obrany a prípad sa začal hneď vyšetrovať. Dnes nám zomiera denne tri razy viac ľudí. Komisia, ktorá vyšetrí, kde sme zlyhali, nie je spôsob ako sa vyvarovať chýb v ďalších vlnách pandémie?

Vieme, kde sa stali chyby a ktoré inštitúcie pandémiu nezvládajú. Rozlišujem len medzi akútnou potrebou konať a zastaviť úmrtia a tým, čo bude potrebné pre budúce nastavenie systému. Naša skúsenosť je krutá a vyvodenie záverov bude na stole. Teraz ale akútne potrebujeme dosť vakcín, potrebujeme očkovať ľudsky dôstojne a zastaviť príliv ľudí do nemocníc.

Vieme skutočne, kde sa stali chyby?

Vieme, že problém je celoplošné testovanie, ktoré potrebujeme nahradiť cieleným a trasovaním kontaktov, potrebujeme konečne sledovať dodržiavanie karantény, pozitívne testovaných nenechať chodiť po svete a po obchodoch, ale im zabezpečiť nákupy domov. Potrebujeme testovať v ohniskách, u zamestnávateľov a v školách, pokiaľ ich otvoríme. Potrebujeme lepšiu primárnu lekársku starostlivosť, nastavenie liečebných postupov a už dávno sme mali podať projekt a stať sa jednou z krajín, v ktorej sa budú vyrábať vakcíny.

Povedali ste v rozhovore, že „celý úspech pandémie je dôvera – v lídrov, v opatrenia, v inštitúcie, jasné prehľadné rozhodnutia. No zároveň nie slepá dôvera, na to sme už trochu vzdelanejší, aby sme išli slepo za odporúčaniami.“ Môžeme sa v tomto kontexte čudovať, keď dnes ľudia porušujú niektoré opatrenia spôsobom, ktorí si sami vyhodnotia ako menej rizikový, než samotné opatrenie? Núka sa paralela s kaderníčkami: opatrenia ich posielajú strihať ľudí do domácností, ktoré predstavujú veľké riziko, namiesto aby sme nastavili pravidlá, aké sú trebárs teraz v Holandsku – jeden zákazník, jedna kaderníčka a menný zoznam návštev, aby sa uľahčilo trasovanie. Pandemická únava je už obrovská – je správne stavať našu stratégiu na tom, že ľudia budú prísne opatrenie tak dlho dodržiavať, najmä, ak nie sú vždy logické?

Sme vo fáze, kedy výrazná časť ľudí žije v obrovskej neistote a je skutočne zúfalá. Napriek pozitívnemu testu na Covid-19 sa niektorí ľudia snažia nastúpiť do zamestnania, pretože im ošetrovné nedovolí utiahnuť ani elementárny chod domácnosti, alebo majú dokonca hypotéku a hrozí, že prídu o bývanie. Saturovanie strát, ktoré lockdown-y priniesli je nedostatočné.

Bankrotujú celé odvetvia, mohutne na situáciu doplácajú živnostníci, zamestnanci, ktorí pracovali na dohodu, osamelí rodičia. Takže áno, pri takýchto pokynoch a v takejto situácii sa nemôžeme čudovať, že ľudia hľadajú spôsob obchádzania nariadení a nemôžeme sa čudovať ani klesajúcej dôvere vlády, ktorá takéto opatrenia prijíma. K tomu treba pripočítať fakt, že zhruba 10 % populácie nikdy nebude dodržiavať pokyny a ešte pripočítať neuveriteľný chaos, keď ľudia musia pátrať po tom, čo vlastne platí a kto nemá Facebook, ktorý sa stal platformou inštitúcii a politikov na komunikáciu s občanmi, je stratený.

Aj z prihlasovania na očkovanie spravila vláda dostihy chrtov, pričom vidíme, že v štandardných krajinách existuje čakací systém a starších ľudí, ktorí neovládajú internet, na očkovanie pozývajú. To sú neprijateľné zlyhania.

A keď v takejto situácii otvoríte tému otvárania škôl, už vás nikto nepočúva, lebo hasí každodenné zlyhania, nefunkčnosť inštitúcii a zlyhania systémov.

V súvislosti s pandémiou sa hovorí o oslabovaní demokracie. Aj na pôde EÚ sa pri rôznych príležitostiach pripomína, že „zdravotnícka kríza sa nesmie stať krízou demokracie.“ Vy ste tiež vyslovili obavu, že „s demokraciou to ide dolu vodou.“

V roku 2020 občania zažili najväčší pokles individuálnych slobôd, aký kedy vlády prijali od druhej svetovej vojny. A obmedzovanie slobôd je sprevádzané poklesom stavu demokracie. Minulý rok sa prvýkrát od roku 2010 zhoršil index demokracie podľa The Economist Intelligence Unit vo všetkých regiónoch sveta, vrátane Slovenska.

Občania chápu potrebu obmedziť mobilitu a časť osobných slobôd, no nemôže to byť sprevádzané zásahmi do demokracie, ktoré s pandémiou nesúvisia – prijímanie zákonov v skrátenom legislatívnom konaní, pokles politickej kultúry, výrazné zníženie účasti občanov na prijímaných opatreniach a ich prijímanie striktne príkazom zhora, akoby občania pre vládu boli deti, ktorým treba dávať neustále príkazy.

Pandémia nasvietila naše najslabšie stránky ako reflektor a ukázalo sa, že patríme k tým krajinám demokratického sveta, v ktorých je pokles politickej kultúry najvýraznejší, čo sa premieta do správania ľudí. Do stále väčšej polarizácie spoločnosti, vytvárania priam kmeňových väzieb v podobe bublín na sociálnych sieťach, do až agresívneho správania a neschopnosti viesť dialóg a v závere do frustrácie, hnevu a všeobjímajúceho smútku. Ak sa s niečím budeme musieť v najbližšom období vysporadúvať, bude to smútok. V našej krajine prevláda smútok zo strát, ale aj z nežitia, ktoré pandémiu sprevádza a zo sklamania z vlády, do ktorej sme vkladali dôveru. A zvládať smútok je jedno z najťažších zadaní.

Čo by ste si želali, aby sme si odniesli ako poučenie z dnešnej situácie?

Na pozitívnej strane mince skutočnosť, že situáciu zachraňuje veda a vedci, takže väčšiu úctu k vedeckým poznatkom. A nielen k biologickým, ale aj k spoločenským vedám. A zachraňujú nás aj nové technológie a internet. A nielen v domácnostiach, ale aj v biznise a v štáte. Takže posilniť a skvalitniť nasadenie a znalosť technológií. A po tretie by sme si mali uvedomiť, že ten, kto nám môže byť v kríze nápomocný, je dobre zvolená vláda. Mali by sme sa podľa toho vo voľbách začať rozhodovať.

Andrea Hajdúchová, Vladimír Settey, Iniciatíva Dajme deťom hlas.

Iniciatíva vynikla v októbri minulého roka hneď po celoplošnom zatvorení stredných škôl na Slovensku.

 

Prečítajte si aj ďalšie články od novinárky a blogerky A. Hajdúchovej.

 

Teraz najčítanejšie

Andrea Hajdúchová

Nominovaná za tento blog na Novinársku cenu 2018. V roku 2016 som získala cenu za popularizáciu vedy. Som novinárka (pôsobila som v SME, niektoré texty: https://www.sme.sk/aut/195/andrea-hajduchova), dnes pracujem v treťom sektore (tiež blog: https://dennikn.sk/autor/wwf-slovensko/). V októbri 2020 som spolu s ďalšími rodičmi, psychológmi/gičkami, učiteľmi/ľkami i študentmi/tkami spustila Výzvu @DajmeDetomHlas, ktorá vyzvala lídrov, aby v boji s pandémiou nesiahali k zatvoreniu škôl ako k prvému riešeniu a rozhodne nie ako k dlhodobému riešeniu, neporušovali tak právo detí na vzdelávanie a neobmedzovali neprimerane rozvojové a športové aktivity detí.