Denník N

Marec, poberaj sa, samec

Matovič a jeho epidemiologické gesto: „Nebojte sa, dobre bude.“ (Asi až „eňo-ňuňo dobre“, ako obojručne naznačuje tlmočníčka do posunkového jazyka!) Zdroj – screenshot z priameho prenosu TA3
Matovič a jeho epidemiologické gesto: „Nebojte sa, dobre bude.“ (Asi až „eňo-ňuňo dobre“, ako obojručne naznačuje tlmočníčka do posunkového jazyka!) Zdroj – screenshot z priameho prenosu TA3

Remišová aj Sulík majú pravdu, že dnes išlo o Matovičov štátnický čin.

Dodávam, že aj celkovo dôstojný prejav, rovnako originálne ako nečakane zarámcovaný nadchádzajúcimi veľkonočnými sviatkami.

Osobitne treba oceniť krátke a (vo viacerých zmysloch slova) úsmevné zloženie si ksichtafandra ako symbolické vyjadrenie návratu k normálu.

Otázka je, či po pár týždňoch nebudeme znova tam, kde sme boli doteraz: napríklad ak nový minister financií (!) Matovič neustále bude torpédovať nového premiéra Hegera (zdatného „kresťanského obchodníka s vodkou“) a ten sa voči nemu bude správať ako podriadený lokaj (a teda napríklad bude z pozície premiéra naďalej sabotovať vládnu činnosť koaličných partnerov)…

Igor, Agatha a Winston

Matovič mi pripomína Agathu Christie: aj keď sa nám zdá, že všetky triky a úskoky tejto osoby už dávno poznáme, vždy znova a znova nás dokáže prekvapiť nečakaným rozuzlením zápletky. Pričom zo spätného pohľadu sa rozuzlenie zdá rukolapným, do očí bijúcim: veď čo môže byť jednoduchšie než rošáda Matovič <-> Heger na vládnych postoch a ideme ďalej? Čo predviedol Matovič na tlačovke minulú nedeľu, bol klasický christieovský „červený haring“ (teda falošná stopa): pred týždňom prezentoval voči svojim koaličným partnerom natoľko absurdne prehnané požiadavky, že sa stavím, že v dnešnú nedeľu podvečer sa na Slovensku nenašiel ani jeden politológ, ktorý predpovedal, že Matovič vyrukuje s tým, s čím dnes vyrukoval. Ale znova to dokázal – a ohúril nás všetkých. Ako uznáva aj Sulík, v marketingu je Matovič géniom. Takto písala svoje detektívky Agatha a takto postupujú všetci kúzelníci: zamerajú pozornosť publika nesprávnym smerom, takže publikum už nevníma, čo sa deje v skutočnosti či v zákulisí – a tak konečný efekt nakoniec publikum ohromí. Pravda, Agatha aj kúzelníci takto postupujú s vopred pripraveným plánom, kým Matoviča zrejme k dnešnému počinu „dokopali“ okolnosti. To nič nemení na fakte, že to znova dokázal. Pred voľbami Michelova vila v Cannes – dnes grandiózna demisia.

Zároveň – hoci nerád – priznávam, že Matovič má v sebe aj čosi churchillovské. To gusto a zápal boja za správnu vec je u nich podobné. Že predstava o riešení môže byť donkichotsky pomýlená („porazíme Hitlera premyslenou vojenskou stratégiou“ nie je „zničíme vírus celoštátnym špáraním v nose“), je iný problém. Obaja majú dar (politickej) reči, proklamovania chytľavých sloganov. Myslím, že Matovičov „boj s hnusobou“ zľudovel natoľko a vojde do slovníka tejto éry podobne, ako do slovníka 2. svetovej vojny vošlo Churchillovo „blood, toils, tears and sweat“ (ktoré si v záujme stručnosti a ľubozvuku neraz skracujeme na „krv, pot a slzy“). Neviem, či Matovič parafrázoval Churchilla úmyselne alebo má v sebe „prirodzeného Churchilla“, ale už po poverení zostaviť vládu 5. marca 2020 u prezidentky Čaputovej povedal:

Bude to plač, slzy, škrípanie zubov, kopa potu.

Churchill rovnako svoj slávny výrok, ktorého je ten Matovičov parafrázou, povedal po poverení zostaviť vládu – 13. mája 1940, ale nepovedal ho prezidentke (takú v Británii nemajú), lež britskému parlamentu. (Podobnosť či analogickosť oboch výrokov som analyzoval už 8. marca 2020 na svojom Facebooku.)

Z dnešného spätného pohľadu musíme priznať, že Matovič svoje pôsobenie vo funkcii premiéra, ako aj zápas Slovenska s vírusom, predpovedal s až zázračnou precíznosťou.

Často sa zabúda, že Churchill vôbec nebol globálnou politickou hviezdou a legendou počas svojho celého pôsobenia. Kdeže! Najväčšiu slávu zožal Churchill až na staré kolená. Predchádzali tomu desaťročia politických (aj) neúspechov a zlyhaní. Z nich sa však dokázal poučiť, aby sa na výslnie vrátil o to múdrejší a prezieravejší. Nesúhlasím preto s komentátormi, ktorí dnes Matoviča na veky vekov z vrcholovej politiky odpisujú. Záleží len na samotnom Matovičovi, či to v ďalšom priebehu svojej politickej kariéry „dá na Churchilla“ – alebo skôr na Mečiara a Fica, ktorí po svojej prvej politickej porážke už iba upadali.

Nádej zvaná Heger

Len pred pár dňami nás navždy opustila hviezda svetového formátu, nesúca toto priezvisko – a hneď prichádza ďalšia osoba, ktorá s ním môže urobiť dieru do sveta (minimálne do toho slovenského).

Eduard „Edo“ Heger musí byť teraz schopný emancipovať sa od Matoviča minimálne tak rázne, ako to dokázal ešte aj Pellegrini voči Ficovi (hoci na poriadny rozbeh takisto potreboval rôčik či dva; v týchto veciach treba byť trpezlivý).

Za priaznivý signál treba pokladať už to, že nový predseda vlády nie je „len taký hocijaký kresťan“ – ale konvertita a charizmatik. Pravda, niekedy práve takíto na seba upozorňujú prehnanou horlivosťou („poturčenec horší od Turka“), ale nezdá sa, že by to bol Hegerov prípad – naopak.

Prečo má Heger povesť zmierlivého človeka, ktorý si dokáže vypočuť aj iné názory a snaží sa nachádzať zhodu? Pretože sám mal počas veľkej časti svojho života iné názory než tie kresťanské, ktoré zastáva dnes. To v človeku iste zanechá stopy: minimálne potenciál chápať ľudí, ktorí veci a život vnímajú a cítia inak ako ja.

Je to niečo celkom iné ako odmalička vyrastať v plne harmonickej, „hlboko veriacej“ rodine – lebo to je tak trochu ako vyrastať v jaskyni či v tuneli: síce v dokonale bezpečnej, nádherným svetlom viery prežiarenej jaskyni, ale v izolácii od zvyšku ľudstva, ktorému to šťastie a dar detstva (či dospelosti) v izolovanej jaskyni neboli dopriate. Ako sa píše v ktorejsi knihe, „cesta je úzka“.

Kto celý svoj život strávil v atmosfére – akokoľvek blahodarnej – jaskyne, tomu potom často chýba vloha dorozumieť sa s ľuďmi mimo jaskyne; ba jeho „neochvejná viera“ neraz skĺzava až do agresívnej polohy, ktorú nestranný pozorovateľ právom nazve „zadubenosťou“.

Nuž a byť „charizmatikom“ je v rámci cirkvi takmer niečo ako byť „disidentom“ – znova to vytvára predpoklady na to, že napriek všetkým rozdielnostiam treba vedieť vychádzať aj s ľuďmi iného zmýšľania: v záujme celku, vyššieho spoločenstva, ktorým je v prípade funkcie predsedu vlády celé Slovensko.

Po dnešnej personálnej rošáde to treba aspoň skúsiť odznova „z čistého stola“. A Sulík so SaS už potvrdili, že to skúsia. Bývalej mafiánskej štátostrane a jej dieťaťu sklapli zuby naprázdno.

Kiežby to odznova skúsil aj bývalý začlovek Tomáš Valášek (Miro Kollár to asi nedá…) – túto prosbu som mu už začvirikal:

(Svojej dlhoročne preferovanej kandidátke na premiérku Veronike Remišovej ďakujem za „lajknutie“ tohto – akokoľvek naivne optimistického či platonického – zaštebotania.)

Pocity úľavy sa u mnohých na celom Slovensku teraz asi dajú krájať. (Besné sliny hnevu, výsmechu či rozčarovania striekajúce – ako vždy – aj pri tejto príležitosti na Facebooku a ostatných asociálnych sieťach treba – ako vždy – ignorovať.) Dnes sa neudiali formálne ťahy, ale ide o skutočnú nádej na nový začiatok: ako je zrejmé aj z brilantne (dô)vtipných komentárov na N-ku z dnešného večera (prvý, druhý).

Veď „začať s tabulou rasa“ (Nemci na to majú šarmantný výraz „Schwamm drüber!“) sa plánovalo aj bez práve ukončeného celomarcového cirkusu: už pred troma týždňami, kým sa nekonala povestná štvrtková „plačovka-harakiri“ v podaní Matoviča a odstupujúceho ministra zdravotníctva Krajčího. Keby bol v to štvrtkové popoludnie Matovič aspoň ten jeden raz ovládol svoje narcistické pudy alfasamca, mohol byť dodnes a naďalej premiérom. Ale mágia Veľkej noci začiatkom marca očividne ešte nezaberala…

Nuž, za chyby sa platí – v politike z Trnavy, na futbale v Trnave aj v iných sférach, a nakoniec možno všetko dopadlo pre Slovensko najlepšie, ako v dnešnej situácii mohlo: do premiérskeho kresla sa dostáva človek, ktorý by minimálne na prvý pohľad mohol na vykonávanie funkcie predsedu vlády mať lepšie osobnostné predpoklady než (akokoľvek záslužný) šéf jeho hnutia.

(Teraz už len zotrieť tých Rusov v utorok večer na trnavskom trávniku… Prvotný a natoľko potrebný impulz od najcelebritnejšieho obyvateľa Trnavy sa už dostavil.)

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.avenarius.sk. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.