Denník N

Hľadá sa organizačný model pre inštitúcie do nepredvídateľných čias

Sektor výskumu a vývoja je unikátne vystavaný z rôznorodých inštitúcií, ktoré spoločnosti slúžia na hľadanie riešení. Tvorí poznatky a spôsoby, ktorými sa dajú zmysluplne využívať. Hospodárska súťaž formuje motiváciu produkovať nové, lepšie, rozmanitejšie tovary a služby. Schopnosť inovovať udržiava trh v pohybe, ale nie je to všetko, čo pre nás znamená. Keďže nežijeme v statickom svete, v ktorom by sme ovládali svoju situáciu ani len v najužšom prostredí okolo seba, ekonomická dimenzia na interpretáciu nestačí. Uplynulý rok ukázal, že je existenciálne dôležitá a nie je len našim ďalším rozmarom. Inštitúcie vynálezcov a inovátorov potrebujeme mať k dispozícii a v tvorivej kondícii.

Paradoxom aj pôvabom inovačného procesu je, že dokáže vynikajúco fungovať a prinášať výsledky bez toho, aby sme vedeli, ako presne funguje. Odhadujeme, že vyžaduje veľa voľnosti, z princípu je nepredvídateľnou pôdou. Výskumníci sa neustále adaptujú na nový kontext svojej práce. Jej výsledky sú všetko možné, len nie spoľahlivo plánovateľné. Vynaliezavosti pristane popri voľnosti autentická súťaž, v ktorej sa dá dosiahnuť významný úspech. Vieme aj to, že proces nefunguje, ak sa čokoľvek v podmienkach len formálne predstiera.

Predovšetkým je potrebná vzácna zhoda okolností, keď sa v pravý čas a na pravom mieste stretne živá komunita ľudí s unikátnou odbornou kompetenciou a schopnosťou produktívne uchopiť presne tie problémy, po vyriešení ktorých je globálny dopyt. Okrem toho disponuje málo rozšírenou technológiou a voľnými zdrojmi, ktorých majitelia dokážu prijať, že financujú takmer naisto neúspešné experimentálne aplikácie. Súčasťou výskumnej práce je jej nesmierna zložitosť a rozmer, ktorý rýchlo presahuje kapacity jednotlivcov a ich dočasných zoskupení. Profesionálny výskum a vývoj je nákladný. Vyžaduje si zhromaždenie dostatočných prostriedkov, čomu nevyhnutne predchádza stanovenie cieľov aspoň v rámcovej podobe a predstava postupu, ktorým sa nemusia, ale pri všetkom šťastí môžu naplniť.

Riadenie výskumu ako optická ilúzia

Vraciame sa späť do domény plánovania a do priameho rozporu s nepredvídateľnou podstatou inovácie. Popri tom kolektívne úsilie vyžaduje istú formu organizácie práce rôznych ľudí, aby včas splnili tie časti diela, za ktoré zodpovedajú. Niekto alebo niečo musí v kolektíve disponovať manažérskou funkciou. A my máme namiesto návodu len dilemu, ako vlastne riadiť niečo, čo sa na jednej strane štandardnému manažmentu vzpiera a na druhej strane ho v istej forme potrebuje.

Ak by bola správnou odpoveďou rezignácia na riadenie, výskumníkov by sme odsúdili na improvizovanú činnosť, hobby bez šance dosiahnuť spoločensky zmysluplné výsledky. Niečo podobné by sme pripustili, ak by sme namiesto poľnohospodárstva schopného spoľahlivo produkovať dostatok potravín pre každého prijali za vhodný model záhradkárčenie. Vysporiadať sa so zjavnou potrebou rýchlej adaptability v riadení musia aj etablované komerčné inštitúcie, ktoré si chcú udržať trhovú pozíciu voči novým inovatívnejším konkurentom.

Skúsenosti ukazujú, že armáda manažérov, ktorú z firmy pošlú preč dverami sa im zakrátko vráti oknom počítača – v podobe nástrojov určených pre organicky štruktúrovanú distribúciu práce a jej odmeňovanie, ktoré efektívne znemožňujú sústrediť sa na prácu či v podobe ešte väčšieho počtu lídrov projektových tímov. V činnostiach, ktoré vyžadujú spoľahlivosť a čo najmenej prekvapení sa vertikálny manažment zdá byť stále na mieste. Aj vnútorne najslobodnejší výskumníci napokon chcú prísť do práce, kde sa svieti a na konci mesiaca za svoju prácu dostanú plat, z ktorého sa dá žiť.

Profesionalizácia manažmentu verejných inštitúcií výskumu a vývoja je jedným zo zámerov plánov obnovy Slovenska, aby sa lepšie hodilo do čias, ktoré prídu po epidémii. Lebo je už úplne zjavné, že to s nami ďalej nepôjde po starom. Krajina nemôže prežiť v podobe veľkej montážnej linky so súčasným zameraním na fosílnu technológiu, ktorej dni sú spočítané. Svojim spôsobom je hospodárska kríza, do ktorej nás epidémia unáša jedinečnou príležitosťou pre transformatívne strategické rozhodnutia s dlhodobým účinkom na neskôr dosiahnuteľnú prosperitu. Za dnešnej neistoty sa nedá spoliehať na viac než najzákladnejšie piliere. Z nášho výskumu o kondícii slovenského výskumu a vývoja sa ukazuje, že v doméne riadenia je priestor na veľký pokrok. Slovensko potrebuje špecializovaných manažérov výskumu, ktorí budú vedieť, čo robia.

Rozdiely v úspešnosti tímov nie sú náhodné

Výskumníkov bez riadiacej pozície na ich pracoviskách sme sa opýtali na názor, ako dobre ich nadriadení zvládajú manažérske funkcie. Vieme, že základom riadenia je komunikácia. Zamestnanci nemôžu hádať, čím by mohli vhodne prispieť do spoločného projektu. Opýtali sme sa ako dobre lídri zdieľajú s pracoviskom svoje informácie a poznatky. Aby vôbec spoločné projekty v tíme existovali, lídri by mali mať schopnosť identifikovať výskumné príležitosti a spojiť ich s kapacitami na realizáciu. Čím nemyslíme, že by to nemali robiť participatívne so svojim tímom. Napokon nás zaujímala otázka motivácie tímu k dosahovaniu vynikajúcich výsledkov a schopnosť spravodlivého spravovania rozpočtu pracoviska, vrátane rozdeľovania financií.

Ľudí v riadiacej pozícii sme sa opýtali, ako často majú na pracovisku kontakt so súčasnými špičkami ich vedného odboru a či registrujú dopyt po spolupráci na výskume od iných inštitúcií. V oblasti ľudských zdrojov nás zaujímalo, ako ťažké je pre nich obsadzovať voľné pozície kvalifikovanými pracovníkmi. Aj u lídrov sme zisťovali ako dobre s nimi zamestnanci zdieľajú svoje informácie a poznatky. Lídrov aj zamestnancov sme navyše symetricky konfrontovali otázkami kvality výkonnostných kritérií v odmeňovaní práce, podpory pri riešení pracovných konfliktov a kvality servisu okolo administratívy projektov.

Ukazuje sa priama súvislosť kvality vnútorného prostredia pracoviska a jeho konkurencieschopnosti navonok. Dobre zosieťované tímy, ktoré sú v kontakte so špičkami ich odboru registrujú aj dopyt po výskumnej spolupráci. Ich otvorenosť sa odráža v intenzívnej komunikácii zamestnancov smerom k lídrom, ktorí sa cítia byť informovaní. Odmeňovanie práce je v takých tímoch transparentné, založené na dosahovaní výskumných cieľov. V rozpore s očakávaním sa ukazuje, že úspešné pracoviská nevenujú priveľa pozornosti mediácii pracovných konfliktov.

Dôvodom by mohlo byť, že v dobre riadených tímoch konflikty jednoducho systematicky nevznikajú, pretože každý zamestnanec má plné ruky práce, s ktorou je v podstate spokojný. O mediácii konfliktov naopak hovoria viac lídri neúspešných výskumných pracovísk. Z pohľadu zamestnanca je však mediácia konfliktov dôležitá, súvisí priamo so schopnosťou lídrov motivovať k dosahovaniu výsledkov. Motivácia je v sieti zodpovedností a nástrojov, ktoré majú lídri k dispozícii pre riadenie ústredným prvkom. Koreluje s ňou kvalita rozdeľovania financií aj spokojnosť s odmeňovaním na základe transparentných cieľov.

Motivácia členov tímu a ciele majú priame prepojenie aj nepriamu súvislosť cez spravodlivé nakladanie s rozpočtom. Výskumné ciele a motivácia vytvárajú mechanizmus v vzájomnej gravitácii, ktorý drží pokope aj všetko ostatné okolo nich. Situáciu len dokresľuje, že lídri, ktorí motivujú k vysokej úrovni výskumu ochotne zdieľajú tímu svoje informácie. Lídri, ktorí dobre hospodária s financiami sú schopní realizovať výskumné projekty. A nie je náhoda, že sú to presne tí istí ľudia. Schopnosť rozprávať sa v kolektíve, participatívne identifikovať výskumné príležitosti a spoločne projekty aj úspešne zrealizovať je vzostupná špirála, po ktorej sa pracovisko môže časom vyšplhať v rebríčku úspešnosti.

Schopnosť správnej identifikácie príležitostí je ako navigácia v premenlivých vodách nekompromisne konkurenčného výskumného prostredia. Tam má tím senzor, bez ktorého zdá sa môže prežiť, ale bude existovať v stave trvalej dezorientácie. Opiera sa o kapacitu úspešne projekty realizovať aj o komunikačnú otvorenosť lídrov. Ak pracovisko o tento dôležitý pilier pripravíme, vznikne organizačný model, ktorý so zamestnancami manipuluje len cestou finančnej kompenzácie. Vzťahy na pracovisku sa nastavia výhradne na ekonomický aspekt spolupráce, čím sa tím fakticky dekonštruuje na personálne súčiastky. O akejkoľvek synergii prestáva mať zmysel uvažovať.

Niečo podobné sa stane aj vtedy, ak líder pozabudne na nefinančný aspekt motivácie. Výskumné ciele a projektovú činnosť bude spájať iba dobré hospodárenie. Výskumná inštitúcia sa zmení na poštovú adresu s precíznym účtovníctvom. Ekonomická línia riadenia výskumu a vývoja sa vinie naprieč celou dĺžkou schémy vzťahov, medzi rôznymi prvkami, ktoré sme identifikovali v obsahu získanom od respondentov: identifikácia príležitostí – realizačné kapacity – hospodárenie s rozpočtom – transparentné a spravodlivo kompenzované výskumné ciele – kontakt so špičkami v odbore – dopyt po výskumnej spolupráci. Čokoľvek z nich zlyhá, línia sa prerušuje a pracovisko sa nedokáže plnohodnotne rozvíjať. Upadá.

Komunikáciu a financie spája informačná podstata

Medziľudská, komunikačná línia riadenia obvykle do diskusií o profesionalizácii manažmentu inštitúcií nevstupuje. Napriek tomu je prinajmenšom rovnako dôležitá a s ekonomickou líniou sa navzájom podopierajú sériou stabilizačných vzájomných vzťahov. Komunikačné kanály prístupné a otvorené dovnútra tímu aj navonok do konkurenčného prostredia sa nedajú eliminovať ani zanedbať bez vážneho poškodenia celého modelu riadenia. Zdá sa, že ak sa príroda v probléme adaptabilného média evolučne spolieha na symetriu v dvojitom vlákne molekuly, výskumnými inštitúciami sa prepletá analogická symetria ekonomickej a komunikačnej línie riadenia spolupráce.

Len malá časť medziľudskej interakcie je ekonomizovaná a vyčísliteľná finančnými transakciami. Ekonomická línia by mohla byť podmnožinou širšej interaktívnej vrstvy diania. Kontext viacrozmerných pracovných vzťahov sa vo výskume neopiera o žiadny štandardný model, všeobecnú rutinu, ktorú by len stačilo nasledovať. Diskurzívny rozmer spolupráce naopak potrebuje svoju časť vykryštalizovať v ekonomickej podobe konkrétnych projektov s rozpočtom a prostriedkami, ktoré sa rozdistribuujú na dosiahnutie konkrétnych výskumných cieľov. Bez financií zostanú aj správne definované zámery len príbehom, ktorý si navzájom rozprávajú a kritizujú nadšenci vo svojom pracovnom čase. Inštitúcie vynálezcov a inovátorov, aké spoločnosť potrebuje takto nevyzerajú.

Riadenie je zložitý proces, v ktorom treba ustriehnuť množstvo funkcií v reálnom čase. Ani pri najlepšej vôli ho v úplnej šírke nemôže kvalitne obsluhovať jednotlivec. Manažment má tendenciu k segmentácii jednotlivých domén a k vrstveniu hierarchických úrovní priamo úmerne s veľkosťou a dĺžkou histórie inštitúcií. Rozhodovanie o akejkoľvek zmene sa v kolose stane postupne nemožné. Inštitúcia stratí schopnosť adaptovať sa na zmeny v prostredí a premení sa na prázdnu schránku, fosíliu toho čím bola v minulosti, keď skutočne žila. To už nie sú dobré predpoklady na súťaženie. Inštitúcie periodicky potrebujú hĺbkové reformy svojho fungovania, ktorým sa však budú nevyhnutne brániť všetkými silami.

Z labyrintu zložitosti našťastie vedie núdzový východ

Úspešnosť v projektovej činnosti a medzinárodné zosieťovanie pracovísk smerom k špičke odborov sa podľa našich zistení dá spoľahlivo používať ako indikátor kvality riadenia výskumnej inštitúcie. Nepriamo svedčí o kondícii vnútornej otvorenosti komunikácie, schopnosti motivovať zamestnancov, organizovať a logicky plánovať ich úlohy, ktoré efektívne vykonávajú presne tí kolegovia, ktorých silné stránky korešpondujú so zverenou zodpovednosťou. Pracoviská, ktoré neparticipujú na medzinárodnej výmene poznatkov majú tendenciu stagnovať s radom symptómov zlého riadenia inštitúcie. Sú nimi pracoviská s nízkou kapacitou úspešne realizovať výskumné projekty.

Úpadok inštitúcie sa prejavuje v ekonomickej línii zlým hospodárením s rozpočtom a netransparentným odmeňovaním, ktoré sa neopiera o definované výskumné ciele. Tím v smerovaní pracovného úsilia len improvizuje. Zamestnanci márne hádajú, čo by mohlo priniesť úspech, ktorý neprichádza. Obojstranná nedôvera medzi lídrami a zamestnancami vedie k utlmeniu vzájomnej komunikácie, ktorá k ničomu zmysluplnému aj tak nevedie. Nové príležitosti sa objavujú podobne ako výskumné ciele – náhodile, nikto ich systematicky nevyhľadáva. Je veľkou ilúziou očakávať, že by takú inštitúciu mohlo oživiť štedrejšie dotovanie financiami či naopak iba tlak na reformy cez priškrtenie financií. Kvalita ich riadenia je komplexnejší problém a vyžaduje náročnejšie riešenie.

Skúsenosť komerčne silných inovátorov, ktorí sa zriekli štandardného manažmentu v prospech rôznych horizontálnych organizačných modelov riadenia a rozhodovania ukazuje, že systém môže produktívne fungovať v symbióze prvkov zachovaných manažérskych funkcií tam, kde sú na mieste a prvkov autonómnej organizácie zamestnancov do dočasných projektových tímov tam, kde sa hľadá, experimentuje a nachádza samotná inovácia. Práve v tom sú výskumníci prirodzene osobnostne výborne disponovaní. Bolo by chybou snažiť sa na nich nasilu naformátovať korporátny manažment včerajška, lebo aj firmy v súčasnosti hľadajú nový organizačný model pre svoju vlastnú budúcnosť.

Slavomír Ondoš, senior expert a odborný garant

Tento blog je výstupom projektu Lepšie politiky pre výskum a inovácie v menej rozvinutých regiónoch Slovenska (SciPol:SK), ktorý je financovaný z Európskeho sociálneho fondu.

Teraz najčítanejšie

SOVVA

Slovenská organizácia pre výskumné a vývojové aktivity (SOVVA) je mimovládnou neziskovou organizáciou s celoštátnou pôsobnosťou, ktorej cieľom je podporovať výskum a inovácie na Slovensku. Aktivity SOVVA sa zameriavajú na päť oblastí: • Výskumné a inovačné politiky • Analýzy a hodnotenia • Popularizácia vedy • Prepájanie vedy a spoločnosti • Spolupráca medzi akademickými inštitúciami a priemyslom