Liečba zabrala, pacientka sa zabila
Za viac ako päť rokov si siahli na život viacerí moji spolupacienti. Boli v terminálnom štádiu, mali veľké bolesti, depresiu a už sa nechceli trápiť. Z. bola úplne iný prípad. Pojedla veľké množstvo liekov od bolesti, zanechala list na rozlúčku a všetko zariadila tak, aby ju náhodou niekto nenašiel v čase, keď sa dala ešte zachrániť. Urobila to mesiac po tom, čo jej lekári povedali, že sa vyliečila.
Poviete si, absurdná smrť. Alebo: na čo abslovovala takú náročnú liečbu, prečo sa nechala trápiť, aby to potom aj tak ukončila. Niektorí z tých, čo ju poznali k nej za to, čo urobila, cítili hnev. Presne tak ako predtým, hoci by sa to nemalo, aj zášť za to, že sa vyliečila, aj keď mala skôr inak sa končiacu diagnózu.
Z. sa trápila dlho. S chorobou, rozpadnutým manželstvom, problémami v práci, obrovskými dlhmi, na ktoré si brala ďalšie dlhy. Kým chodila po doktoroch a terapiách opakovala si, že najprv musí vyriešiť chorobu, musí sa uzdraviť a potom začne všetko riešiť. Problémy sa ale medzitým kopili a raz na ňu spadli tak silno, že sa jej zdalo, že už sa z nich nevyhrabe. Keď bilancovala svoj život, vyšlo jej z toho, že bude lepšie, keď už nebude.
Ak by bola Z. inak vnútorne nastavená, mohla si povedať, že vyliečenie z rakoviny je nová šanca. Že ak zvládla chorobu, zvládne už všetko. Ona to tak ale nevidela a nemala pri sebe niekoho, kto by ju o tom presvedčil. Možno už nemala silu na ďalšiu bitku. Možno sa tej šance zľakla. Možno to všetko, čo v sebe držala, už nemohla so sebou stále ťahať.
To, čo ju naozaj priviedlo k samovražde, sa nikdy nedozvieme. Celé je to veľmi smutné, demotivujúce a zraňujúce. Pre nás, čo sme ju poznali. Veľmi smutná, demotivovaná a zranená bola určite aj ona. Až tak, že nechala druhú šancu na život ležať na zemi.
