Denník N

7 programových esejí o Slovensku: spoločnosť

Ak Slovensko v tejto chvíli potrebuje nejakú víziu, tak je to najmä vízia dobudovania štátnosti. Napriek tomu, že žijeme vo výnimočne bezpečnej krajine bez sociálnych otrasov aj mnohých obmedzení života, ktoré vykazujú západné spoločnosti (pohyb po krajine, sloboda diskusií), pretrváva pocit zlyhania.

Ten sa odvíja najmä od toho, že ani tridsať rokov po zmene režimu sme nedosiahli vtedy sľubované míľniky. Nemáme západné príjmy, západnú infraštruktúru ani civilizačné úspechy (uznávanú kultúrnu či vedeckú produkciu). Z tých menej viditeľných aspektov, ktoré si o chvíľu rozoberieme, ani západnú strednú triedu či parlamentnú demokraciu.

Dobudovanie štátnosti sa má na jednej strane týkať inštitúcií a rezortov. Na druhej strane potrebujeme aj nastaviť akúsi vnútornú doktrínu. Teda súbor princípov, ktoré ozrejmia, ako komunikovať o slovenskej štátnosti, ako nastaviť vzťahy trhu a spoločnosti, alebo ako vôbec politicky fungovať.

Tento text je prvým v rade esejí o tom, ako by na Slovensku mala fungovať lepšia politika. Je všeobecnejší, ako tie ďalšie, ktoré sa budú týkať skôr rezortov alebo úzkych prierezových tém.

Nejde ešte konkrétny politický program, skôr o jeho predstupeň. Texty slúžia najmä okruhu ľudí, s ktorými práve o konkrétnom programe komunikujem, preto nástroje verejnej politiky len načrtávajú a do značnej miery sa venujú analýze stavu a princípom, ktoré nás majú ďalej viesť v tvorbe politických riešení.

Na konci tohto textu ale figurujú niektoré konkrétne návrhy pre kultúrnu politiku (vrátane masmediálnej), pre posilňovanie občianskej spoločnosti, pre posilnenie pocitu štátnosti vrátane práce s verejnými budovami či vizuálom a prezentáciou krajiny.

Úvod: politické nástroje

Verejní činitelia môžu spoločnosť udržiavať v určitom stave či, naopak, meniť:

  • udržiavaním povedomia. To sa dá používaním určitého jazyka, spomínaním špecifických motívov a vyjadrovaním špecifických myšlienok.
  • deklaráciami, výzvami. Môže ísť o morálny apel s cieľom dosiahnuť nejaké správanie alebo o výzvu na konkrétnu aktivitu.
  • symbolickými aktmi. A to od ocenení (štátnych vyznamenaní, vedeckých cien, ústnych ocenení rôznych výkonov) až po gestá zmierenia.
  • zmenami pravidiel (napríklad zákonov) a zmenami inštitúcií.
  • každodenným manažmentom.

Z vymenovaných aktivít sa u nás politická diskusia zaoberá takmer výhradne tým predposledným bodom. To bude síce platiť aj pre tento a ďalšie texty v sérii, ale rozhodne netreba podceňovať ani ostatné spomenuté nástroje.

Napríklad jazyk ovplyvňuje vnímanie sveta aj vtedy, keď si myslíme. že komunikujeme čisto inštrumentárne. Už len používanie klišé výrazne formuje to, ako spoločnosť myslí (či nemyslí).

Je tiež rozdiel medzi tým, aký výrazový kánon prevažuje. A teda, ak napríklad politik dôsledne hovorí o Slovensku, Slovenskej republike, štáte a štátnych záujmoch, a ak hovorí, dajme tomu, o národe, národovectve, Slovákoch, našich športovcoch. Z toho prvého cítiť určitú republikánsku (v západoeurópskom zmysle) starostlivosť o inštitúcie, o štát ako garanta spravodlivosti a tvorby pravidiel v spoločnosti. Z toho druhého skôr defenzívu, obhajobu úzkych obzorov. Zdanlivo sa tieto dve sady výrazov nevylučujú, ale časté používanie buď jednej alebo druhej môže výrazne určiť, čím sa politici, ktorí ich používajú, chcú alebo nechcú zaoberať.

Najvplyvnejšie svetové médiá (The Economist, Financial Times, Guardian) mávajú pomerne prísne súbory pravidiel štylistiky, aká sa musí v ich textoch používať. Tieto pravidlá majú niekedy len čisto štandardizačný charakter, obrovská časť z nich ale vyjadruje určitú etiketu, aj ideológiu.

U nás všeobecne práca s jazykom patrí, podobne ako starosti o kultúru, o estetiku budov či o kvalitu územného plánovania, do kategórie vecí, o ktoré sa starajú precitlivelí intelektuáli. Je to v očiach mnohých trochu podozrivé a neľudové.

Nasledujúca séria programových textov je koncipovaná vo forme esejí práve preto, aby sa vyhla pre našu politiku typicky schématickému predstavovaniu spoločnosti ako súboru problémov, pre ktoré treba nájsť riešenia. Na druhej strane mnohé policy nástroje naozaj načrtne.

Podrobnejšie budú rozobraté v medzičasom pripravovanom technickejšom programe pre Slovensko. K takémuto technickejšiemi programu pár poznámok. Ako by mala vyzerať kvalitná analýza, na základe ktorej potom vzniknú odporúčania pre rôzne rezortné či prierezové politiky? Mala by obsahovať tri veci:

  • opis problematiky. Ide o vytvorenie akejsi mapy, tak, aby bolo jasné, o čom vlastne pod danou nálepkou rozprávame, ako sa dajú jednotlivé javy kategorizovať, o akých vzťahoch sa dá hovoriť.
  • opis základných problémov a dilem. Teda vlastne toho, čo sú v danej oblasti z hľadiska verejnej politiky hlavné výzvy.
  • načrtnutie modelov fungovania. Aby bolo jasné, aké sú teoretické riešenia spomínaných súborov problémov a prečo by sme si mali vybrať to alebo ono.

Inými slovami, ak robíte ako politická strana program pre školstvo alebo ako vedenie rezortu nejakú obdobu bielej knihy, a odbornému školstvu, ktorým prechádza väčšina žiakov, venujete len okrajovú pozornosť, zlyhali ste hneď v úvode, v tvorbe mapy problematiky. Podobne, ak vynecháte problematiku externého hodnotenia kvality alebo profesného rozvoja zamestnancov. Znie to nepravdepodobne? Skúste si pozrieť rôzne stranícke či ministerské reformné dokumenty posledných rokov.

Samozrejme, nie je nutné, aby každý programový dokument formálne takúto analýzu obsahoval. Ale malo by byť zjavné, že sa o takúto analýzu opiera (či už je tá súčasťou iného dokumentu, série článkov alebo aspoň série diskusií).

Najviac nedostatkov býva v záverečnej analytickej fáze, teda pri opise, ako vlastne kľúčové mechanizmy môžu fungovať, s ozrejmením plusov či mínusov jednotlivých modelov. Takmer akékoľvek „reformné snaženie“ u nás spočíva skôr v tom, že sa z klobúka vytiahne zázračné riešenie. Tým, že má byť pre psychologický efekt (na novinárov, na časť voličov) nečakané, nie je ani možné, aby mu predchádzala kvalitná diskusia.

Po analýze by mal prísť samotný návrh zmeny, ak je nutná. Tá by

  • mala predovšetkým dávať zmysel. Veľa reformných nápadov, ktoré sa u nás rokmi prezentujú, dáva zmysel viac-menej v tom, že navrhujú nejaký rez, ktorý je radikálny. Hodnota je práve v tej radikálnosti.
  • na zmenu by mali byť k dispozícii kapacity. Nemá zmysel vrhnúť sa do radikálne iného typu liečebnej starostlivosti, vzdelávania či súdnictva ak na to nie sú zatiaľ ľudia.
  • zmenu by mal sprevádzať normálny manažérsky plán. Vrátane časovanie jednotlivých krokov, identifikácie zdrojov, spôsobu kontroly progresu, priestoru na korekcie a podobne.

Pri policy návrhoch budú tieto eseje, a najmä pripravovaný dokument, obsahovať okrem iného aj tri u nás málo používané náštroje, ktoré stoja za zmienku:

  • príklady, modelové riešenia a vytváranie peer-pressure. Uvidíme to napríklad pri programoch architektonického rozvoja či územného plánovania, ale aj v školstve. Tam, kde to je možné, treba dávať do popredia modelové riešenia (napríklad architektonické, kurikulárne) či príklady kvality. V tomto prípade je úlohou štátu byť benevolentným usmerňovačom.
  • skóringy. Mnohé z našich dlhodobých a často nepríjemných problémov ostávajú „pod radarom“, pretože im chýba jasné vyjadrenie, napríklad numerické. Napríklad kvalita nových rezidenčných budov je zjavne v mnohých prípadoch biedna (na rozdiel od rezidenčnej výstavby v Rakúsku či Nemecku) no vie to len ten, kto to zažil na vlastnej koži či si prechádza diskusnými fórami nahnevaných novopečených vlastníkov bytov. Podobne tušíme, že máme problém nielen s realizáciou cestných stavieb, ale aj s kvalitou dizajnu no i kvalitou realizácie a nakoniec kvalitou udržiavania. Na všetky tieto a ďalšie situácie je možné použiť skóringy.
  • sunset clauses. Existuje veľa situácií, kde môže dočasná mobilizácia politických kapacít a verejnej mienky cez konkrétny program prispieť k užitočným zmenám. Ale príliš dlhé pokračovanie programu by mohlu viesť skôr k zbutočnému mrhaniu zdrojov. Nehovoriac o tom, že dlhý výhľad by mohol otupiť práve mobilizačnú kapacitu. Aj preto tam, kde to dáva zmysel, je dobré jasne stanoviť, že daný program bude len dočasný, s trvaním x mesiacov či rokov (sunset clause).

Slovensko 1: bezpečná krajina s pocitom zlyhania

V porovnaní s väčšinou sveta je život na Slovensku minimálne z úzko materiálneho hľadiska pomerne pohodlný. Slovensko je veľmi bezpečná krajina: aj v rámci Európy máme veľmi nízke čísla kriminality, nijak výrazné čísla obetí dopravných nehôd a v podstate nemáme predmestia, kde by sa väčšina ľudí bála vkročiť. Na okraj možno ešte dodať aj ďalšie príjemné aspekty bezpečnosti: sme ďaleko od vojnových konfliktov a len minimálne sme vystavení ničivosti prírodných živlov.

Sme sociálne stále pomerne súdržná a relatívne homogénna krajina. Okrem zopár malých výnimiek nemáme štvrte chudobných, štvrte bohatších a štvrte superbohatých. Nemáme jednoliate komunity ľudí poznačené silnou sociálnou vylúčenosťou (okrem rómskych osád).

Máme výrazne voľnejší priestor ako väčšina západoeurópskych krajín. Nielenže máme obrovské plochy prírody, ktorá, na rozdiel od daných krajín, nie je sprivatizovaná a tak sa môžeme relatívne voľne prechádzať krajinou: poliami, lesmi, lúkami. Ale okrem toho aj mestá stále obsahujú pomerne veľa voľných plôch, kde sa možno len tak nachádzať, bez priameho účelu.

Slovenská spoločnosť sa stále vyznačuje určitou voľnosťou komunikácie. Zjednodušene povedané, nemáme taký režim politickej korektnosti a celkovo neurotický, kampaňovitý verejný priestor, aký majú inde.

Poznámka na okraj: To naozaj ocení len niekto, kto na Západe žil hlbšie ponorený v ich problémoch a tak zažil situácie, kde nejaký pracovník katedry napíše študentom email, nech nezabudnú. že je Deň matiek, a ďalší všetkým príjemcom pošle kontra-email s tým, že sviatok odvodený čisto od biologickej funkcie ženy je veľmi zlým sociálnym konštruktom a rozhorí sa okolo toho vojna názorov. Alebo, kde je časť tlače plná výziev na bojkoty, napríklad voči svetoznámej spisovateľke, ktorá si dovolí povedať, že pohlavie nie je niečo, čo si vyberáme.

Aj napriek mnohým sťažnostiam na stav štátu veľa verejných služieb funguje vcelku dobre. Sociálna sieť nie je najhoršia, daňové priznanie sa podá vcelku jednoducho, a v mnohom sme jednoduchší a transparentnejší ako niektoré západné krajiny.

Na druhej strane dominantný politický naratív sa točí okolo motívov sklamania, nedostatočnosti a zlyhaní. A je na to dosť dôvodov:

Napriek očakávaniam Novembra 1989 sme dodnes materiálne „nedobehli“ západnú Európu. Netýka sa to len štatistík (napr. HDP na hlavu), ale aj viditeľných porovnaní: hneď po prekročení hranice z Rakúska cítiť horšiu kvalitu ciest, vidno zaostalejšie verejné budovy (napríklad nemocnice) ale aj chaotickejšie územné plánovanie.

Potom sú tu menej hmatateľné ale stále citeľné deficity. Krajina nemá veľmi veľa výrazných vedeckých úspechov, a v mnohých štatistikách vedeckého výkonu (základného aj aplikovaného) sme naozaj na tom zle. Prevláda tiež názor, že domáce univerzity sú skôr nekvalitné a obrovské množstvo mladých ľudí (až tretina kohorty) si volí štúdium v iných krajinách.

V domácom živote máme málo udalostí, ktoré by predstavovali príbeh intelektuálneho či organizačného úspechu: odhalenie architektonicky medzinárodne významnej stavby alebo realizácia inžiniersky zaujímavého diela. Ale chýbajú aj výrazné príbehy aktuálneho medzinárodného úspechu človeka zo Slovenska (umelca, politika, herca, spisovateľa).

Tú „neúspešnosť“ netreba prehánať. Máme aj zaujímavé inovatívne firmy, najmä digitálne, tu sme na východoeurópske pomery na tom nadpriemerne. Aj iné korporátne štruktúry vedia byť medzinárodne pomerne úspešné, hoci sú kvôli svojmu vzniku a politickým kontaktom čiastočne kontroverzné (typicky ide o aktivity skupín a jednotlivcov u nás označovaných ako „oligarchov“). Slušný cveng má napríklad slovenská diplomacia.

Celkovo ale naozaj pretrváva pocit, že sme málo úspešní a v mnohých oblastiach je fungovanie krajiny neuspokojivé. Nikdy sme sa nestali „západnou“ spoločnosťou: so silnou strednou triedou, aktívnym parlamentom a so silnou vizualizáciou štátnosti.

Poďme sa na to pozrieť podrobnejšie.

Slovensko 2: slabo rozvinuté atribúty „západnosti (stredná trieda, parlament, štátnosť)

Na rozdiel od západných spoločností u nás prakticky nevznikla stredná trieda v klasickom sociologickom význame, ako ju poznáme z povojnových západných spoločností. Tú charakterizuje nielen umiestnenie na stupnici príjmov, ale aj ďalšie charakteristiky: časť strednej triedy v iných krajiách charakterizuje stabilné zamestnanie na základe vysokej kvalifikácie.

Preto sú jej súčasťou vedci, aspoň časť učiteľov, ale aj kvalitný technický personál či časť umelcov. U nás obrovská časť ľudí v príjmových percentiloch 25-75 (jedna z príjmových definícií strednej triedy) tieto charakteristiky nemá: ich zamestnanie na stredných riadiacich pozíciách si často vyžaduje relatívne generické zručnosti, výhľad do budúcnosti je nestabilný.

V klasickej politológii sa pritom práve existencia strednej triedy zdôrazňuje ako základný prvok demokracie západného typu.

Ako si neskôr povieme podrobnejšie, neprebrali sme ani niektoré typické črty západných parlamentných systémov. Ako som už v minulosti ukazoval na konkrétnych číslach, u nás parlament chŕli násobne viac návrhov zákonných úprav, ako je tomu na Západe, dramatický je rozdiel najmä v poslaneckých návrhoch zákonov.

Parlament tiež nemá žiadne strategické úlohy. Kým inde existujú vplyvné parlamentné výbory pre vedu, infraštruktúru či médiá, tie naše majú len (slabé) kontrolné funkcie plus práve funkciu „chŕlenia“ legislatívnych nápadov.

Skúsme ísť ešte hlbšie. Slovensko je nielen jeden z najmladších štátov Európy, ale aj pomerne mladá spoločnosť. A to v zmysle veľmi neskorého zrodu literárneho jazyka (storočia potom, ako aj niektoré iné východoeurópske krajiny vyprodukovali významnú dokonca renesančnú literatúru), zrodu kapitalistických vzťahov, aj vzniku modernizačných inštitúcií (napríklad knižníc, univerzít, akadémie vied) a, v neposlednom rade, vzniku modernej priemyselnej spoločnosti (elektrifikácia, železnice, priemysel).

Z hľadiska vzniku štátnosti potom zaznamenávame dva paradoxy. Po prvé, keďže hlavná éra tvorby moderného Slovenska spadá do obdobia reálneho socializmu, od roku 1989 tu existovali tendencie toto obdobie prehliadať (keďže sa ideologicky nehodí „oslavovať“ socializmus, aspoň tak to mnohí vnímajú a vnímali). To ešte posilnilo tendencie „slovenskosť“ spájať s ďalekou históriou alebo s mýtmi (napríklad o údajnom vynálezcovi padáka).

Po druhé, kým iné režimy si pomerne cieľavedome vybudovali svoje ceremónie a najmä materiálnu symboliku (pamätníky, budovy kľúčových inštitúcií), v príbehu moderného slovenského štátu to chýba. Brit si pripomína štátnosť ceremóniami, ktoré starostlivo vytvorili viktóriáni. Občanovi Nemecka modernú štátnosť predstavuje napríklad sebavedomá budova úradu kancelárky. Slovák je odkázaný na pamätníky a vizualizácie prevažne vytvorené v období pamäťovo potláčeného reálneho socializmu.

Pekne to ilustruje príbeh sochy „kráľa Svätopluka“, inštalovanej na Bratislavskom hrade za prvej vlády Roberta Fica. Vytvoril ju sochár prominentný za reálsocialistického režimu, v rovnakom štýle, akým predtým tvoril sochy partizánov a robotníkov. Namiesto symboliky v sofistikovanom, modernejšom šate, ktorá by zaujímavo spájala ďalekú históriu s prítomnosťou, tak vzniklo rozpačité dielo, ktoré nemôže slúžiť ako výrazný predstaviteľ nového Slovenska (s koreňmi v tradíciach).

Okrem neistého postoja k vlastnej štátnosti sa širšia domáca spoločenská neistota týka troch vecí.

Slovensko 3: neistá konfrontácia s kapitalizmom, modernitou a problémom transformácie

Prvou je vzťah ku kapitalizmu. Tento text rozhodne neponúka priestor na rozbor moderného kapitalizmu (veľmi stroho to urobil jeden z predošlých textov). Extrémne stručne sa ale problematika dá zhrnúť takto: po 2. svetovej vojne sa západné spoločnosti pomerne jasne priklonili k budovaniu „zmiešaného“ hospodárstva. S uznaním, že štáty by mali vytvárať rámce pre niečo, čo sa zjednodušene nazýva „trh“. Takýto priestor pre užitočné výmeny produktov aj služieb, aj pre kvázi-chaotické súperenie o zisk vytvára veľmi produktívne motivácie pre hospodársku aktivitu aj priestor pre kreativitu.

Na druhej strane pôsobenie „trhu“ vyvažovali aj prvky centralizácie, aj produktívne investície štátu (do niektorých druhov infraštruktúry, ale napríklad aj do základného vedeckého výskumu), vrátane investícií do sociálneho rozvoja (ako si uvedomili britskí štátni úradníci na sklonku 19. stotočia. keď potrebovali nabrať nové sily pre ozbrojené zložky, čisto trhové pôsobenie často vedie k fyzickej degradácii celých komunít).

Ak má byť geopolitickým súperom tohto režimu systém centrálneho plánovania, tak treba vidieť, že ten tvorí veľmi mechanistické spoločenské vzťahy, s ľuďmi s veľmi obmedzenými motiváciami (v niečom aj morálnymi obzormi), bez priestoru na vytváranie nových potrieb, produktov a služieb (komisie vedia určiť, kde treba dobehnúť Západ v priemyselnej výrobe, ale nie sú veľmi dobré vo vymýšľaní popkultúrneho priemyslu alebo digitálnych aktivít).

Na druhej strane západné spoločnosti si tiež prešli krízami. Obdobie stagflácie (zhruba 70. roky) ukázalo limity rastu hospodárstiev v podobe, v akej v danej dobe existovali a sociálnou reakciou boli prudké štrajky či vládne intervencie, ktoré v mnohých ohľadoch situáciu len zhoršovali. Túto krízu vyriešil nástup Novej pravice s rozsiahlym programom privatizácie a globalizácie.

Tieto procesy pomohli na určitý čas krízové tendencie prekonať. Dlhodobo ale vytvorili zárodky nových kríz. Nová organizácia spoločnosti priniesla endemickú nezamestnanosť, s mnohými generáciami ľudí bez perspektívy na zlepšenie a paraziticky závislých od „sociálnej pomoci“. Nové formy hospodárstva vytvorili obrovské vrstvy pracovnej sily cenenej len pre veľmi generické zručnosti, bez stability zamestnania, životného výhľadu a identity.

Globalizácia dala nebývalú moc korporáciám a ich manažmentom, na druhej strane prispela k tlaku na štát zo strany kapitálu. Radikálne zníženie prerozdelenia príjmov (oveľa nižšie najvyššie hraničné daňové sadzby oproti tým, ktoré platili v prvých povojnových dekádach), viedlo k nárastu triedy superboháčov a stagnácii príjmov strednej triedy.

Okrem toho sú tu mnohé kultúrne dopady (brilantne ich zhrnul Daniel Bell v knihe Kultúre rozpory kapitalizmu). Novodobý bulvár, ešte extrémnejšie rozvinutý v priemysle reality šou, sa napríklad ukázal ako veľmi efektívny nástroj sociálnej kontroly, na druhej strane vytvoril situáciu, keď dokonca aj teoreticky veľmi ťažko tvrdiť, že obyvateľstvo dokáže viesť racionálnu komunikáciu o svojich demokratických vyhliadkach (alebo hocičom inom).

V neposlednom rade tu máme dopady na zdravie a životné prostredie. Najmä v USA potravinárske oligopoly tak silno kontrolujú sociálne diskurzy aj priamo politiku, že ani katastrofálny a celkom viditeľný nárast obezity tam neviedol k spoločenským a politickým korekciám. Niečo podobné vidno v menej extrémnych formách aj inde (napr. Británia). No a nakoniec, súčasný kapitalizmus vedie k obrovskej devastácii planetárnych zdrojov. Na Západe si to uvedomujeme menej, pretože sme devastáciu „outsourcovali“ do iných častí sveta, úbytok pralesov, rýb v oceánoch, ale aj rozširovania rôznych foriem znečistenia (napr. plastov) je z hľadiska sveta obrovský a západné zelené a udržateľnostné iniciatívy na to prakticky nemajú vplyv.

Z hľadiska akejsi formálnej alebo neformálnej štátnej doktríny (k tej neskôr) by sme tie rozporuplnosti kapitalizmu mali rozpoznávať. A to tak, aby sme použili štát na obmedzovanie sociálneho pôsobenia kapitalistických vzťahov (vrátane prílišného konzumerizmu a vôbec všeobecnej komodifikácie, alebo korózii hlbších spoločenských vzťahov v dôsledku prispôsobovania ľudí jednoduchým schémam trhovej výmeny) aj, aby sme vedeli efektívne zabezpečiť hospodársky rozvoj.

Druhý, úzko príbuzný okruh neistoty sa vzťahuje k západnej modernite a k tomu, ako sa k nej postaviť. Najvypuklejším produktom sú kultúrne vojny o „tradičnú rodinu“, prípadne boj proti „prílišnej politickej korektnosti“. Tieto mikropríbehy často začínajú ako pozitívny vzťah k niečomu, čo sa vníma ako prirodzené prijatie liberálnejších, chápavejších, tolerantnejších postojov a končia šokom v momente, keď napríklad slovenská pobočka medzinárodnej siete materských škôl deklaruje, že uznáva právo dieťaťa na výber genderu.

V mnohých iných prípadoch je však vzťah k produktom západných kultúrnych vojen (vrátane konfliktov ktoré tvoria početne malé ale dobre organizované komunity poloprofesionálnych či profesionálnych aktivistov) oveľa zložitejší, latentnejší.

Z hľadiska, opäť, akejsi „slovenskej doktríny“ by sme si mali vyjasniť postoje k týmto konfliktom s cieľom určiť, aký priestor im dáme alebo nedáme z hľadiska pôsobenia našich inštitúcií. V opačnom prípade nám bude hroziť, že necháme napríklad domáce školstvo vťahovať do vleku ďalších a ďalších iniciatív externých aktivistov, čo na druhej strane bez jasnej odpovede bude viesť k narastaniu neistoty aj podráždenosti časti spoločnosti a zbytočnému odkloneniu politických diskusií smerom k týmto kultúrym vojnám.

A nakoniec, tretí okruh neistoty sa vzťahuje k celej téme hospodárskej transformácie po roku 1989. Tej sa budeme podrobnejšie venovať v nasledujúcej eseji.

Čo sa dá politicky uchopiť: kultúra a občianska spoločnosť 

Ako je na tom Slovensko dnes z hľadiska toho, čo komplexne formuje pocity identity, súbory morálky, aj pravidlá každodenného žitia, teda kultúry?

Domáca próza sa po roku 1989 stala pre slovenský spoločenský život doslova okrajovou. Zúžila sa tématicky (dominuje literatúra osobných výpovedí, ironického či bizarného charakteru, a popri tom fantastika a krimi romány). Ak by sme do okruhu literárneho snaženia zaradili aj filmové scenáre, relatívne jednoduchá analýza diskurzu so silným dôrazom na štatistické spracovanie by asi ukázala pomerne úzku slovnú zásobu (neplatí pre všetky diela, ale zrejme pre drvivú väčšinu), veľmi úzky diapazón situačných schém, spoločenských problémov či vlastností protagonistov.

Minimálne pre scenáristiku (aj preto, že je na rozdiel od iných foriem podporovaná štátnymi peniazmi, cez dotácie filmom) podobné analýzy potrebujeme. Ak máme „umenie“, (aj v populárnych formách) ktoré len málo odráža, čo všetko sa deje v spoločnosti, ak neobohacuje slovnú zásobu ani konceptualizáciu spoločenských vzťahov, potom je otázka, načo také je a zvlášť načo ho dotovať.

Aj priamejšie sa dá povedať, že slovenské filmy dneška, možno mimo niektorých dokumentov, sú šokujúco zlé a treba to aj analyticky ukázať, prípadne analýzam dodať pečiatku odborníkov (napríklad českých, kde nie je jazyková bariéra).

Tým, že niektoré ešte donedávna rozšírené formy umenia sú dnes značne okrajovejšie (poézia, romány), keďže ľudia konzumujú rôzne formy internetovej zábavy, počítačové hry a podobne, si prechádza každá spoločnosť. Ale je to otázka miery.

Príbuznou témou sú masmédiá. Bližšie sa nimi zaoberal jeden z predošlých textov, preto na tomto mieste stačí povedať, že potrebujeme reálnu masmediálnu politiku, v rámci ktorej by sa okrem iného malo od masmédií žiadať dodržiavanie istých pravidiel, ktoré by mali zahrnúť do svojich vnútorných kódexov fungovania.

Ďalšou oblasťou, ktorá stojí za zmienku, je rozvoj občianskej spoločnosti. A to v zmysle jednak aktivít na úrovni bežného, každodenného života, alebo v obmedzenej lokalite, ktoré si organizujú sami občania, zoskupujúci sa za týmto účelom.

Alebo v zmysle vytvárania okruhov intelektuálov, angažovaných akademikov či jednoducho aktívnych ľudí, ktoré slúžia ako fórum pre diskutovanie o spoločenských problémoch v nie úzko straníckom šate, ako filter pre to, čo sú a čo nie sú pre riešenie dôležité témy, riešenia, či osoby, aj ako mobilizátor pre rôzne iniciatívy či politické riešenia.

Špecifikom Slovenska je, že najznámejšie mimovládne organizácie sú zároveň do značnej miery politické (Transparency International, Nadácia Zastavme korupciu) a bežný občan má veľký problém spontánne vymenovať akúkoľvek mimovládnu organizáciu iného charakteru. Niežeby neboli (Ľudia ľuďom, Liga proti rakovine…), ale je ich relatívne málo a tiež málo figurujú v masmédiách. Dokonca aj organizácie, ktoré sa formálne venujú veľmi špecifickým témam, sú v mediálnej komunikácii často zobrazované v politicko konfliktných témach (napríklad v školstve Indícia, v ekológii iniciatíva My sme les, a pod.).

Kým v susednej Českej republike roky existuje množstvo mimovládnych iniciatív, ktoré sú vysoko viditeľné, s rozsiahlymi vzdelávacími kampaňami (Česko čte dětem, STOP násilí na dětech) alebo jednoducho cez obrovské množstvo projektov (napr. Arnika), u nás prakticky nemáme plošné mimovládne kampane, ktoré by mali za cieľ v niečom intenzívne vzdelávať alebo organizácie, ktoré by stabilne, každý rok realizovali rad rozsiahlych projektov konkrétnych zlepšení.

Jedným z riešení je jednoducho dať na podobné aktivity viac peňazí. Napríklad tak, že jedno volebné obdobie bude každé ministerstvo mať jeden dedikovaný grantový program pre neziskové aktivity (v nižších jednotkách miliónov ročne), s tým, že život neziskového sektora bude každý rok vyhodnocovať stručná ale zreteľná správa.

Zložitejšie to môže byť so spomínaným druhým aspektom „občianskej spoločnosti“.

Dovoľte na ilustráciu príbeh z vlastného života. Niekedy okolo roku 2000 som navštívil konferenciu o volebných systémoch, ktorá sa konala v Bratislave a v podstate mala byť akýmsi dialógom medzi českými expertmi a slovenskou stranou.

Takmer všetci českí experti priniesli analytické pozorovania: ako funguje český volebný systém, ako sa dajú modelovať jeho zmeny za použitia iných okrskov, iných spôsobov zaokrúhľovania, čo hovorí medzinárodná prax, aké sú zaujímavé inovácie v iných krajinách, atď.

Zo slovenskej strany zaznievali takmer výhradne „názory“: toto by nebolo šťastné aplikovať, toto asi nie je dobrý systém, toto „vyzerá“ ako lepší systém, toto by bolo eticky neprípustné, a pod.

Obdobu takýchto situácií ale prežívame dodnes, každodenne. Slovenský politológ v médiách len zriedka vystupuje ako technická autorita (parlamentné výbory v Nemecku fungujú takto, kým v Rakúsku takto, úrad šéfa exekutívy v Británii má tieto kapacity, kým v Nemecku tieto…). Skôr je akýmsi mudrcom s diplomom, ktorý ho oprávňuje, opäť, hovoriť „názory“: myslím si, že Sulík urobí toto, považujem krok Smeru za nešťastný, od ministra by som očakával… a pod. Bohužiaľ to isté platí do značnej miery pre sociológov, či, napríklad, aj pedagógov.

Je to preto, že názory bez analytického rozmeru chcú v mnohých prípadoch samotní novinári, ale je to dané jednoducho aj čisto odbornou slabosťou „expertov“. (Z tohto hľadiska je napríklad prezieravý postoj veľkej časti obyvateľstva k ľuďom s diplomom zo sociálnych vied ako niekoho, kto neužitočne mudruje za občasného pozérskeho použitia obskurnejšej terminológie, trochu aj oprávnený.)

Výrazne potrebujeme pridať v kultivácii analytických dialógov. Samozrejme, z hľadiska štátnej politiky na to neexistuje žiadne univerzálne ani jednoduché riešenie – nemôžeme „lepšiu kvalitu expertov“ zakotviť zákonom. ale je možné pre rôzne oblasti pripraviť súbory pravidiel, ktoré tejto kultivácii pomôžu. Ak, dajme tomu, štát pripravuje kurikulárnu reformu, môže pripraviť súbor aktivít, ktorých cieľom bude rozširovať povedomie o rôznych aspektoch kurikulárnej politiky a vykazovať, či sa postupne obsah diskusií rozširuje o nové témy a podrobnosti, či sa rozširuje okruh osôb podieľajúcich sa na diskusii a podobne. Všetko je to len o schopnosti nastavovať pri rôznorodých aktivitách logické, produktívne pravidlá.

Čo zmeniť – konkrétne nástroje

Slovensko nemá žiadnu dominantnú časť politického spektra s jasne ustálenou doktrínou fungovania politiky aj štátnosti. Je možné, že bude účelné takýto súbor pravidiel a princípov zoskupiť do jedného dokumentu, s podporou špičkových osobností.

Aké kľúčové posolstvá by takáto „štátna doktrína“ mala obsahovať?

  • Slovensko je v zásade moderná krajina, okrem vzdialenejšej histórie potrebujeme spomínať aj modernú históriu vrátane toho, akým spôsobom nás formovala. A to v umení, cez výuku dejepisu aj politickými aktmi.
  • Z hľadiska modernej histórie tiež treba smerovať k historickému zmiereniu a upokojeniu. Znamená to pripomínať si významné udalosti, ako november 89 či vyhlásenie nezávislosti, dôsledne za účasti všetkých historicky kľúčových osobností. Rovnako to znamená pripomínať si významné osobnosti režimu spred roku 1989, ak prispeli k hospodárskemu či technickému rozvoju krajiny. Toto pripomínaie neznamená súhlas s daným režimom, ale akceptáciu vlastnej histórie aj výraz vďaky voči konkrétnym osobnostiam.
  • Z hľadiska vzdialenejšej histórie je Slovensko okrem iného krajinou križovatiek: medzi západnou a východnou Európou, po mnoho storočí tiež hranicou medzi kresťanským severom a osmanským (moslimským) juhom. Tieto motívy treba jasne zdôrazňovať a rozpracovať z hľadiska historického kánonu uplatňovaného v základnom a strednom školstve.
  • Štát musí dostať jasnejšiu, vizuálnu symboliku: nové, sofistikované vládne budovy, aj pamätníky, aj jasnejšie grafické vizuály.
  • Slovensko sa bude snažiť o zmiešané hospodárstvo v rovnakom šate, aký má západná kontinentálna Európa. Príbehy o napodobňovaní ázijských tigrov by mali byť z politického hlavného prúdu jasne vylúčené.
  • Skončíme s nadužívaním formuliek o „vyspelých krajinách“, „vyspelom zahraničí“ a podobne. To, samozrejme, nevylučuje produktívne porovnávanie sa, učenie sa a súťaživosť. V politickej komunikácii by ale mal dominovať tón suverenity.
  • Štát bude nestranným garantom racionality v spoločnosti aj vyšších princípov (spravodlivosť). Bude garantom nadčasových príncípov, najmä morálnych, ktoré inak ľahko korodujú pod vplyvom pôsobenia masmédií (zvlásť bulváru), trhových vzťahov a podobne. Bude vyvažovať pôsobenie rôznych spoločenskcých síl, aj nastavovať hranice medzi rôznymi sférami (príklad: dbať na to, aby nedochádzalo k prílišnému prenikaniu korporátnych prvkov (sponzori, korporátne materiály), straníckej politiky, či momentálnych ideologických sporov do vzdelávania.

Legislatívne a inštitucionálne nástroje:

  • Štát výrazne podporí kreativitu v oblastí umení: granty pre literárnu tvorbu mládeže, aj granty pre literárne snaženie profesionálnych či poloprofesionálnych autorov (poviedky, scenáre, divadelné hry a pod.),
  • Štát podporí fungovanie kvalitnej masmediálnej sféry dodatočnými financiami (kreatívne štipendiá, ale aj granty pre médiá venujúce sa špecifickým, náročným témam). Za pomoci aj medzinárodných odborníkov rozvinie verejnoprávne masmédiá (vrátane publicistiky a umeleckej tvorby). Na druhej strane ministerstvo kultúry, alebo iný subjekt, bude pravidelne zverejňovať správu o fungovaní masmédií. Vláda, za pomoci nezávislých osobností. bude od masmédií vyžadovať podrobnejšie vnútorné kódexy fungovania.
  • Vláda vytvorí 4-ročný plán podpory rozvoja občianskej spoločnosti. Základom budú grantové programy jednotlivých ministerstiev, doplnené prípadne inými programami zameranými na vysoko špecifické prierezové témy. Hovoríme o veľmi špecifickej forme podpory, samozrejme, neziskové organizácie by malo dostať širšie možnosti realizácie aj napríklad cez eurofondové programy, to je ale téme, ktorej sa budeme venovať podrobnejšie v budúcnosti.
  • Vláda pod ministerstvom kultúry vytvorí program podpory komunikácie o slovenskom dedičstve (vrátane publikácií o významných slovenských vedcoch či umelcoch). Cieľom bude zvýrazňovať špecifické motívy slovenskej histórie či niektoré menej známe prvky. Takisto vytvorí štedro financovaný program na podporu rekonštrukcie pamiatok a podporné aktivity (informovanie o pamiatkach, a pod.)
  • Ministerstvo kultúry tiež podporí vznik radu pamätníkov (udalostiam, osobnostiam) v modernom, vysokokvalitnom formáte.
  • Štát v rámci programu manažmentu verejných budov (pozri jednu z nasledujúcich esejí, venovanú infraštruktúre) podporí vznik niekoľkých originálnych budov, ktoré budú slúžiť ako symbol slovenskej modernity a štátnosti. Účelné je takto pripraviť realizáciu budov rôznej zložitosti, od takých, ktoré sa dajú postaviť pomerne rýchlo (moderná prístavba v existujúcom areále, prípadne malé múzeum) až po zložitejšie, ktorých realizácia potrvá roky (nový úrad vlády). Takýto program by mal mať podporu odbornej architektonickej komisie, zriadenej u premiéra, ministra kultúry alebo iného angažovaného člena vlády.
  • Slovensko sa bude snažiť navonok ale aj dovnútra prezentovať komplexnými programami zvýrazňujúcimi základný potenciál krajiny (napr. „Zelená krajina“, „Digitálna veľmoc“). Viac o týchto programoch v nasledujúcich esejách.

Je na predložených návrhoch niečo originálne? Nie. Pre Nemca, Švajčiara či Francúza ide o úplne normálnu, bežnú, prirodzenú politiku. O to šokujúcejšie je, že o týchto veciach vôbec treba hovoriť.

Táto prvá esej bola pomerne všeobecná a rozsiahla. Ďalšie, zamerané na veľmi konkrétne témy, už budú obsahovať oveľa viac diskusie o konkrétnych mechanizmoch verejnej správy a o tom, ako ich prispôsobovať či, kde je to účelné, radikálne meniť.

Teraz najčítanejšie

Juraj Draxler

Pracoval som ako novinár, akademik, vysokoškolský učiteľ, aj ako minister školstva, vedy, výskumu a športu. Dnes okrem iného vediem Centrum pre verejnú politiku.