Mináčov Hurban

Prečo hodnotový konzervativizmus u nás často vyúsťuje v politickú naivitu a nepochopenie? Takáto otázka môže vyvstať po prečítaní Zobraných sporov J. M. Hurbana. V mesianizme a utopizme sa totiž pohybovalo myslenie viacerých štúrovcov (Hodža, Kráľ) a dokonca i Štúr zakončil svoje dielo spisom s takouto orientáciou.

Hurban sa nutne musel zoznámiť s učením nemeckej klasickej filozofie. Najmä Hegla, ako nie jediný, použil ako ideovú výstuž pre politické aktivity a hodnotovú orientáciu: „Teda v tomto zmätku časov musia národy dávať na seba pozor, aby nevyšli z koľaje svojho princípu, aby nezabudli na otcov, dedov, pradedov a prapradedov. Duch národa musí teda neúnavne bdieť — a kráčať po tej ceste, ktorú menujeme rozpomínanie sa duchov, musí sa obzerať na minulosť, tkvieť úplne v prítomnosti, a vzťahovať sa na človečenstvo, ktorého budúcnosť má byť aj jeho vlastnou, musí hľadieť na uskutočňovanie sa ducha v minulosti, aby tak mohol zachytiť niť a priasť a ťahať ju ďalej.“ Keďže Hurban neprebral iba princíp Heglovej filozofie, ale i jeho ducha, dokázal ho zužitkovať na obhajobu kresťanstva, najmä slovenského kresťanstva. „Kresťanstvo je také národné ako ktorékoľvek iné národné náboženstvo staroveku. Napríklad Maďar a Slovák, hoci sú obaja kresťania, ale aký nesmierne rozdielny tvar má kresťanstvo u Maďara a kresťanstvo u Slováka!“ V kontexte 19. storočia je chápanie kresťanstva na národnom princípe celkom pochopiteľné, avšak pre dnešnú dobu by nemalo byť také inšpiratívne.

„Prečo nás boh sem povolal, postavil nás do prostriedku medzi západom a východom, v búrkach zachoval, v pokoji scelistvil,“ pýta sa ďalej Hurban. Slovenský kmeň má mať v slovanskom národe nie malé postavenie. Má to byť práve on, ktorý pomôže zavŕšiť duchovný vývin ľudstva.

Mináč Hurbana dokázal oceniť, veď je i začo, no zároveň k nemu musel zaujať i kritické stanovisko. Ako hrdý komunista nemohol akceptovať idealizujúce rámce a hranice Hurbanovho myslenia, jeho konzervativizmu a kresťanstva: „Teda, nielen ‚preč od Západu‘, ale aj späť k prameňom. Pre Hurbana (nie tak pre Štúra) bolo jedným z prameňov evanjelium; druhým – pre obidvoch – bola idealizovaná drievnosť.“ Marxistickým slovníkom hovorí, že pre historickú či politickú prax je ideologická príprava iba zbraňou a nie podstatou. Hurban to nepochopil, nepoznal prax. Mináč, pri pohľade na výsledky vyše storočnej slovenskej politiky píše, že „čisté domy sa stavajú umazanými rukami. Vznešenosť duše nie je schopná vyrobiť ani jednu tehlu.“ V politike je nutné sa zamazať, no stojí niečo také aj konzervativizmu za to?

Zámerom Mináča bolo nepochybne týmto dielom poukázať na slovenskú svojbytnosť a pri tom nezabudol vyzdvihnúť úlohu štúrovcov spojenú s kodifikáciou slovenčiny. Tu podľa neho neboli naivní, pretože „materiálno-historické podmienky“ si vyžiadali jej samostatnú existenciu. Mináč vyjadruje k Hurbanovi svoj obdiv, no určite ho mrzelo ako páchol mysticizmom. Konzervatívna interpretácia Heglovej filozofie Mináčovi nevoňala, preto pri Hurbanovi, obmedzenému na Bibliu a samotného Hegla, spomína Feuerbacha, Bakunina či Marxa. S dôvodmi, pre ktoré Mináč kritizoval tento mystický konzervativizmus a spiatočníckosť slovenského ľudu, nemusíme súhlasiť. („Ochranársky princíp, skutočnosť, že prvá generácia národnej inteligencie si prisvojila právo vedieť, čo národu škodí a čo mu osoží nadlho ovládol slovenské myslenie i slovenskú praktickú politiku; možno vládol dlhšie, ako bolo zdravé.“) No vyjadril ním stále aktuálny problém slovenskej voľby: radšej staré aj keď horšie, ako nové i keď lepšie.

Mináč ponúka i smutné poučenie, ktoré môžeme uplatniť i pri uvažovaní o „tradičných slovenských hodnotách“, škoda len, že sa ho nedržal vždy i on: „Málokto vydrží zmocňovať sa myšlienky po celý život a nezmocniť sa jej, t. j. neznásilniť ju, nezavrieť ju do obmedzeného priestoru, nevládnuť nad ňou alebo aspoň pomocou nej.“

* * *

Zobrané spory J. M. Hurbana od Vladimíra Mináča vyšli v roku 1974 vo vydavateľstve Tatran, v edícii Hviezdoslavova knižnica. Knihu nájdete v mnohých slovenských knižniciach a okrem zaujímavého obsahu čitateľa zaujme i Mináčov krásny literárny jazyk a jeho rozhľad v historických, spoločenských a humanitných vedách.