Neprajné hlasy
Medzi ľuďmi stále pretrvávajú logicky nekonzistentné a ubližujúce názory a presvedčenia o ľuďoch, ktorí zažili sexualizované násilie. Dokonca aj medzi tými, ktorí ho sami zažili. A to pritom jeden z hlavných spôsobov, ako vieme pomôcť samým sebe a zlepšiť túto spoločnosť spočíva práve v opustení od týchto škodlivých ubližujúcich názorov, presvedčení a prístupov.
Doporučená hudba: Thomas Bergersen – We Are Legends
Priznám sa, od samotných napadnutých ľudí mám väčšie očakávania ako od väčšiny. Pretože my vieme, o čom rozprávame. Pre nás to nie je ani hmlisté, ani záležitosť opačného pohlavia. Týka sa nás to bolestivo priamo.
Na druhej strane ale nemá prečo byť prekvapením, že sme si zvnútornili mnohé z toho, čím udržujeme násilie v tejto spoločnosti. Väčšina z nás bola k takémuto zmýšľaniu o násilí, ženách a mužoch vychovaná a zmena očividne prebieha príliš pomaly. Hlasov, ktoré obviňujú napadnutú stranu, obhajujú tú násilnú a zľahčujú násilie, je veľa. A sú omnoho hlasnejšie.
Ozývajme sa aj my.
Miera mizinterpretácie sexuálne napadnutých osôb je obrovská. Sme prezentované ako šialené, zatiaľ čo reagujeme primerane situácii. Ostatní nás vidia ako tie precitlivené a to v skutočnosti veľmi veľa zo všetkých tých zraňujúcich slov a činov prejdeme bez komentára. A iní zase zdôrazňujú, aké sme otupené alebo naopak podráždené. A častokrát sme. Mnohé z nás sa vysporiadavajú s depresiou, úzkosťou či posttraumatickou stresovou poruchou.
Vďaka zľahčovaniu sexualizovaného násilia ľuďom akoby unikalo, že sa nejedná o niečo, s čím sa dá vysporiadať počas nasledujúceho dňa. Trvá to dlhšie, ako by sme chceli a dúfali. A počas toho obdobia si prechádzame vecami, o ktorých sme ani nevedeli, že je v ľudských možnostiach prežívať.
„Nie je žiadna jediná správna cesta, ako sa vysporiadať s traumou. Každá na to prichádzame po svojom a svojim tempom.“ (cudzí citát)
Trauma plynúca zo skúsenosti so sexualizovaným násilím má na človeka obrovský dopad. Narušuje nám aj tie najzákladnejšie potreby ako spánok či stravovanie. Dokazuje nám, že nie sme v takom bezpečí, ako sme si mysleli. Oprávnene spochybňuje dôveryhodnosť ľudí vôkol. Výrazne nám sťažuje každodenný život a fungovanie v ňom. Chvíľami vďaka nej cítime a veríme, že náš život je utrpením a navždy ním aj ostane. Pretože sme neschopné a nehodné to zmeniť.
Musíme sa v tom všetkom zorientovať. Redefinovať množstvo názorov, ktoré sme mali o svete a o živote. Nájsť a vytvoriť prístupy a spôsoby, ako sa vysporiadať s touto novou situáciou. Ako znovu fungovať. Ako znovu budovať a upevňovať vzťahy. Ako sa o seba postarať. Ako si zabezpečiť to, čo potrebujeme.
„Nemusíš dosiahnuť niekoho predstavu o „uzdravení sa“. Toto je tvoj život, tvoje telo. Nikto iný to pre teba nemá čo definovať. Kdekoľvek si, čokoľvek robíš alebo nerobíš je dosť. Ty si dostatočná.“ – Trauma & Co
Častokrát je to odlišné od predstavy ľudí vôkol nás či od všeobecnej predstavy o tom, ako by sa mala obeť správať. Či dopadnúť.
Nezabúdajme, že dôležitejší názor je ten náš. Nie tie neprajné. Ani tie údajne dobromyseľné, len nedostatočne problematiky znalé. Ten náš. Preto je dôležité vytvárať a formovať predstavy o našom „uzdravení sa“. Realisticky. Postupne. Krok za krokom. Dovoľovať si v niečo dúfať. Budovať hranice. Niečo akceptovať. Niečo odmietnuť. Skúsiť nové. Vrátiť sa k starému. Zlyhať. Uspieť. Skúšať. Pokračovať. A tak dosiahnuť vymanenie sa z neznámeho a veľmi nepríjemného života, do ktorého sme boli náhle uvrhnuté. A namiesto neho pre seba vytvoriť život, v ktorom sme si vedomé vlastnej sily, odvahy a odolnosti.
Nie sme zlomené. Sme nezlomné. Neprajné hlasy klamú.
