Denník N

Pomôže v pandémii nové zloženie vlády?

© UNICEF/UN0421707/COVAX/Dhiraj Singh
© UNICEF/UN0421707/COVAX/Dhiraj Singh

Neviem, prečo očakávame od vlád a politikov, že sa vysporiadajú s krízou takého rozmeru, aký nabrala globálna pandémia COVID -19 bez chýb a zlyhaní. Veď to nikdy predtým nerobili. Je to ako spraviť čerstvého maturanta šéfom nadnárodnej spoločnosti. Bez praxe a dostatočných vedomostí, pod tlakom verejnosti a médií. Prečo pri tejto kríze robíme úplne školácke chyby? Nie nadarmo je jedným zo základných princípov humanitárnej pomoci princíp politickej nestrannosti.

V poučkách sa uvádza, že humanitárna pomoc by  nemala byť na žiadnej strane konfliktu. My na Slovensku našťastie ozbrojený konflikt nemáme, ale aj tak by pomoc nemala byť navrhovaná politikmi. Prečo? Tu je niekoľko dôvodov.

Nerozhodujú potreby, ale politický marketing

Pomoc sa poskytuje na základe prieskumu potrieb. Potreby sa skúmajú vo všetkých oblastiach, ktoré kríza v životoch ľudí ovplyvní – teda okrem zdravia je to aj jedlo, voda, bývanie, práca, vzdelávanie, mentálne zdravie a potreby ochrany ľudí napríklad v súvislosti rastu kriminality či domáceho násilia. Ak je minister zároveň šéfom politickej strany, jeho rozhodnutia vo veľkej miere ovplyvňujú preferenčné hlasy. Každá strana pozná svoju voličskú základňu, pozná svojich voličov, vie, čo sa im páči a čo nepáči. Ak hlasy preferencie klesajú, strana má problém a svoju komunikáciu prispôsobuje tak, aby čísla išli hore. Tomu sú prispôsobené výroky straníckeho lídra. Politickí marketéri pracujú na obsahu jeho výrokov v politických diskusiách v televízii.

Politici v opozícii musia nesúhlasiť. Namiesto toho, aby sa podieľali na vyriešení krízy, pracujú na tom, ako koaličných politikov zdiskreditovať, znemožniť, a chytiť sa akéhokoľvek chybného rozhodnutia, len aby sa dostali k moci oni. Pomoc, vedená politikmi, sa financuje z daní. Z prostriedkov, o ktoré sa veľmi snažiť nemusia. Ak ich bude nedostatok, tak jednoducho dane zvýšia.

Humanitárni pracovníci sa počas humanitárnej krízy na rozdiel od politikov celé dni a noci zaoberajú potrebami ľudí, ktorí pomoc potrebujú. A jediným marketingovým nástrojom je prezentovať výsledky svojej pomoci. Inak by totiž ľudia na pomoc neprispievali a vlády by im neschválili projekty, z ktorých je pomoc financovaná. Každý cent musia odôvodniť, zdokladovať a podložiť presnými počtami ľudí, ktorým to pomohlo.

Skúsenosti, vedomosti a zlyhania

Každý z nás, čo sa venujeme pomoci, sa to musel nejakým spôsobom učiť. A stále sa učíme. Od dobrovoľníckej práce cez množstvo špecializovaných školení so zameraním na určitý typ pomoci či sektor. Získavame skúsenosti priamo v krízach, kde sa učíme navzájom od ďalších expertov – povodne, zemetrasenia, vojnové konflikty, distribúcie jedla, vody, finančných grantov na živobytie, využívanie rôznych aplikácií na monitorovanie potrieb… Veľa času venujeme diskusiám v expertných skupinách na klastroch, kde zdieľame, čo sme urobili, čo funguje, čo nefunguje a ako zabezpečiť férovú pomoc pre tých najviac zasiahnutých. Súčasťou práce je jasná komunikácia voči verejnosti. Aby každý vedel, kto pomoc dostane, ako to bude prebiehať. Aj tak sa nám niekedy podarí zlyhať.

Na Slovensku sme sa dostali do veľmi nešťastnej situácie. Kríza prepukla po voľbách. Noví ministri sa museli učiť za pochodu. Viesť svoje rezorty, zorientovať sa v novej práci, naučiť sa odpovedať v médiách a popri tom vyriešiť humanitárnu krízu. Nemali s tým žiadne skúsenosti. Učili sa za pochodu a celé Slovensko spolu s nimi. A v samotnom krízovom štábe bolo veľmi málo ľudí, ktorí už  pri nejakej humanitárnej kríze zasahovali a ak tam aj boli, tak boli úzko špecializovaní na niektorý zo sektorov, primárne zdravotníctvo. Všetky ostatné oblasti života išli do úzadia.

Pracovné právo

Keď človek nastúpi do nového zamestnania, väčšinou má nárok na trojmesačnú skúšobnú lehotu. Presne toľko trvá, kým sa človek zorientuje a začne mať víziu, ako bude postupovať. To platí aj pre ministrov. Nemôžeme očakávať, že nastúpia na svoju novú pozíciu, ak nikdy predtým ministrom neboli a budú vedieť hneď a zaraz robiť dobré rozhodnutia. A to isté platí aj o samotnej pandémii. Čakať od niekoho, kto nikdy humanitárnu pomoc nerobil, že bude 2 dni po nastúpení do ministerského či nebodaj premiérskeho kresla robiť správne rozhodnutia, je ako čakať na zázrak.

Humanitárni pracovníci pracujú 12 – 16 hodín denne pod extrémnym tlakom. Najmä v prvom roku krízy. Preto je dobrým pravidlom, že ich organizácia donúti každé 3 mesiace zobrať si voľno na 7 až 10 dní. Inak budú vyhorení a začnú konať skratovo. V niektorých prípadoch sa ľudia po 3 mesiacoch jednoducho vymenia.

Čo sa stalo u nás? Politickí činitelia boli rok bez prestávky pod verejným a mediálnym tlakom. Ich vyčerpané výrazy tváre sledujeme každý deň v priamych televíznych prenosoch. A keď začali konať skratovo, nedočkali sa dovolenky, ale verejného lynčovania a poriadnych kopancov od svojich oponentov. Tí, čo boli menej hádaví a stali sa menším terčom posmechu verejnosti, dostali namiesto dovolenky ďalšiu prácu. Viesť jedno, prípadne aj dve ďalšie ministerstvá, okrem toho svojho.  A to naozaj nie je fér.

Médiá

Médiá tiež veľmi nepomohli. Dovolím si tvrdiť, že v tomto smere urobili ešte horšiu prácu ako samotní politici. Prvá politická diskusia po voľbách sa nelíšila od predvolebného ringu. A odvtedy sa to nezmenilo. Médiá totiž prioritne zaujíma sledovanosť. Do nedeľných politických diskusií vyberajú politikov tak, aby si dokázali čo najviac oponovať. Diskusia sa nesie v duchu, kto čo zle povedal a kto čo zle urobil, prípadne kto za to môže.

Ak sú v médiách mimovládne organizácie, médiá sa ich pýtajú na to, čo kto urobil, ako to urobil, ako pomoc môže fungovať. Keby tie isté otázky boli kladené politikom, koaličným aj opozičným, tak by sa museli na to dopredu pripraviť. A politická diskusia by nebola o hádkach, ale o riešeniach.

Verejnosť

Tu je každý odborník. Ľudia, ktorí pred voľbami vstupovali do strán, aby sa stali súčasťou politiky, tak rad radom zo strán odskakujú ako vyľakané zajace, lebo sa nestotožňujú s názorom svojho lídra či líderky.  A najdôležitejšie je nesúhlasiť s ničím. Ak vláda rozhodne o testovaní, obmedzuje nám osobnú slobodu. Ak začne s očkovaním, začnú sa šíriť dezinfomácie o tom, aké sú vakcíny škodlivé. Ak vláda povolí vojsť 10 ľuďom do kostola, verejnosť sa zameria na nenávistné komentáre voči kresťanom a zabúda, že sa začínajú podobať na udavačov z čias totalitného režimu.

Čo bude ďalej?

V každej kríze sa stáva, že ľudia po určitom čase rezignujú. Aj pri vojnovom konflikte si nejak na tú vojnu zvyknú a aby si zarobili na chlieb, začnú skrátka riskovať. A to sa už deje na celom svete s pandémiou COVID-19. Lockdownov už ľudia majú dosť. Čakať, že ich budú rešpektovať tak ako doteraz, je utópia. Treba hľadať nový súbor opatrení, ktoré pomôžu zamedziť úmrtiam, ale budú reagovať na širšie potreby ľudí, nielen na ochranu zdravia.

Ako by to mohlo vyzerať?

Nebolo by jednoduchšie, ak by sa pandémiou viac zaoberali ľudia, čo už tú skúsenosť majú? S podporou politikov. Vytvorili by expertné skupiny, prediskutovali potreby. Sledovali reakcie ľudí na jednotlivé nariadenia. A potom by svoje plány predostreli ministrom, dohodli sa na dostupných prostriedkoch a vytvoril sa dlhodobý plán.

Nebolo by lepšie, keby v politických diskusiách spolu s politikmi sedeli experti a všetky otázky redaktorov by boli nasmerované na hľadanie spoločných riešení namiesto názorových rozdielov? Nebolo by lepšie, keby sme vedeli dlhodobý plán? Možno by sme aj ten lockdown dodržali, keby sme vedeli, že bude trvať naozaj len 2 – 3 týždne a potom sa aspoň niečo zmení. Pandémia tak skoro nepominie a my sa potrebujeme reálne pozrieť na to, prečo opatrenia nefungujú. Politici, médiá, aj občania. Každý sme k súčasnému stavu prispeli svojou troškou.

 

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Mária Sliacka

Začínala som ako dobrovoľníčka v Keni, neskôr som pracovala na koordinácii projektov v Keni, Južnom Sudáne, na Haiti, v Afganistane a Gruzínsku. Viedla som misiu na turecko – sýrskych hraniciach pre ľudí vo vojnou zasiahnutých oblastiach Sýrie, koordinovala som humanitárnu pomoc na Ukrajine. Od decembra 2018 som riaditeľkou Slovenskej nadácie pre UNICEF. Keď som vyrastala, netušila som, že taká práca existuje. Bola som slovenskou reprezentantkou v plutvovom plávaní a rýchlostnom potápaní, vyštudovala som cestovný ruch na Ekonomickej fakulte UMB a pracovala ako hotelová manažérka. Každá skúsenosť je dobrá. Lebo nie je nič tak komplexné ako pomoc.