Denník N

Smrť očami profesora Kolakoviča

Písal sa rok 1944. Vo svete zúrila druhá svetová vojna. Ešte počas jari bol v Bratislave relatívny kľud. Žiadne bombardovanie. A zrazu sa to zmenilo. Realita smrti bola na dosah. Medzi mladými vysokoškolákmi v tom čase pôsobil chorvátsky kňaz, sociológ na Slovensku známy pod menom profesor Kolakovič. Mladým ľuďom v tie dni začal hovoriť aj o realite smrti. Téma aktuálna aj dnes.

„Realita smrti je pred nami každý deň“, začal svoj príhovor profesor Kolakovič „a teraz ešte viac. Je to skutočnosť každodenná a my musíme byť s touto skutočnosťou vyrovnaní, prijať túto realitu.“

Obraz každodenných informácii o počte mŕtvých nie je téma výsostne vojnová, či historická. Je to aj téma dnešných dní (Veľký týždeň) a pokračujúcej pandémie. Niekedy stačí v Kolakovičovej prednáške zmeniť slovo „vojna“ za slovo „pandémia“ (COVID) a prednáška z pred desaťročí sa nám nadmieru zaktualizuje.

„Téma smrti nám musí byť jasná. A našou úlohou je pomáhať blížnemu v hodine smrti. Pripraviť ho na smrť, potešiť príbuzných a blížnych. Dnes je smrť nie každodenná, ale priam každominútova realita a to všade. Veď zničujúca vojna sa prenáša tak rýchlo a tak ľahko ako vlna. Šíri sa úžasnou rýchlosťou. Včera sme o vojne len čítali a dnes sme už vojnou zasiahnutí v prvej línii. Včera sme o bombardovaní len čítali a dnes je ostreľované a bombardované naše mesto. Ešte len včera si mnohí mysleli: „To k nám nepríde!“ A dnes?“

Miestnosť, v ktorej prednáška Kolakovič je plná. Všetci počúvajú.

Smrť je gangster

„Smrť je ako gangster. Prichádza nečakane. Je ako zlodej, ktorý ničí naše bohatstvá, to čo sme si nadobudli, naše istoty. A zrazu – s jej príchodom – všetko ostáva. Len… my už nie sme. Smrť prichádza veľmi rýchlo. Ak by sme žili aj 90 rokov, smrť by sme aj vtedy prekvapili otázkou: „Už si tu?!“ Jej príchod by nás aj vtedy prekvapil. Realitu smrti tak často odsúvame, posúvame, mysliac si dokonca, že k nám ani nepríde.“

Keď si čítam statusy na facebookoch, tak často vníma slová vďaky za uzdravenie. No niekedy si už len prečítam parte facebookového priateľa. Facebookova realita odráža realitu života a smrti rovnako ako počas vojny, keď dňa 16. júna 1944 o 9 hodine ráno ešte nikto ani len nepredpokladal, že dôjde k bombardovaniu Bratislavy…a zrazu k tomu došlo.

„Smrť prichádza bez vizitky. Neohlási svoju návštevu. Nepýta sa, či ju príjmeme, alebo nie. Zrazu je tu – je po nás.“

Slová „a je po nás“ sa počas prednášky museli dotknúť nejedného poslucháča. Mrazia aj dnes. „A je po mne…“ Dá sa táto realita „prežuť“ len tak?

Kedy je smrť nepochopiteľnou?

„Smrť je už na prvý pohľad úžasný fenomén. Každý živý organizmus odporuje smrti, búri sa proti svojmu vlastnému zničeniu. Zo všetkých pudov je najsilnejší pud sebazáchovy, ktorý je aj nám ľuďom daný, daný od Stvoriteľa. Nuž a smrť je nám nepríjemná, úžasne nepochopiteľná. Myslíme si, že realitu smrti najlepšie vyriešime tak, že sa tejto téme nebudeme venovať. Ak na smrť nebudeme vôbec ani len myslieť a budeme ju stále od seba odsúvať..“

Nie je v tom kus pravdy? Pravdy o nás? Premýšľam, čo nevieme odsunúť? Tak často prácu, stretnutia s inými… a to i dnes, keď je smrť realitou každodennou viac ako práca, či stretnutie.

„No nijaký problém sa nevyrieši odsunutím. Je potrebné, aby sme aj tento problém dokázali správne vnútorne vyriešiť.“

„Smrť je chladnou, nepochopiteľnou. Smrť je obrovským problémom, tajomstvom, či atentátom na našu existenciu iba vtedy, ak sme svoj život, svoju existenciu obmedzili len na život čiste živočíšny (biologicko – fyziologický), na povrchnosť, rozptýlenie, zábavu. Áno. V takomto prípade je smrť nemilosrdná. Prečo? Lebo nám berie všetko. Smrť nám v takomto prípade berie úplne všetko. Ak si myslím, že som len komplex buniek, zhluk pudov, zmes vášní, vtedy ma smrť nielen vyprázdni, ale ma aj úplne zničí. Avšak každý život sa búri proti zničeniu. Rovnako aj ten duchovný.“

V tej chvíli sa Kolakovič rozhovoril o realite smrti v protiklade s realitou duchovnou.

Keď viem…

„Keď som odkryl svoju najhlbšiu podstatu, tak smrť je len momentom môjho života.“

Čo je tou najhlbšou podstatou? Pre kresťana by mala nasledovať jasná odpoveď: nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. „Skutočne, ontologicky, bytostne,“ zdôrazňuje Kolakovič. A jeho študenti to aj vidia na jeho živote. Je to on, ktorý im neustále prizvukuje, že Kristus je bytostne prítomný v každom (!) človeku. Nie len v Slovákovi, ale aj v Židovi, Čechovi, Rómovi… Bytostne prítomný. Tá hlboká úcta k iným pramení z bytostného uvedomenia si svojej existencie postavenej na Kristovi. Nie v duchu nadradenosti voči iným, ale v duchu bratstva, solidarity.

„Keď viem, že som vtelený (inkorpovarovaný) do Kristovho mystického tela, vtedy smrť nie je pre mňa koncom. Kristus predsa nemôže zomrieť. Veď Boh je nekonečný a nie konečný. A aj ja som nositeľom Boha.“

Iste, pre neveriacich niečo nepochopiteľné, a na druhej strate tak hlboko žité veriacimi, či neveriacimi. Ako to myslím? Nuž tým neohraničeným pohľadom človeka, ktorý chce stále viac. Najskôr malé auto, potom väčšie. Najskôr pár eur, potom viac. A nie je to len na pieskovisku matéria, či intelektu, ale aj v oblasti ducha. Či tam priestor pre „nekonečno“ neexistuje?

Študenti sú len v polovici prednášky, keď počúvajú ako im Kolakovič hovorí: „Ak sme si toho vedomí, tak vtedy je smrť len momentom v mojom živote. Momentom, v ktorom božský Kristov život vo mne samom dosahuje svoju plnosť, zrelosť, úplnosť, rozkvitá a nadobúda svoju definitívnu istotu.“

„Zaspal som v Kristovi. Teraz už ani ja a ani nič iné ma neodstráni z Kristovho náručia. (…) Cez moju agóniu, umieranie Kristus opakuje a pokračuje vo svojom vykupiteľskom diele na kríži. Cez moju obetu nanovo opakuje: „Dokonané je.“ (Jn 19, 30). A ja volám s ním. Splnil som svoju úlohu v jeho mystickom tele a teraz idem do slávy Otca. Smrť nie je bolestnou stránkou v mojom živote, ale najcennejším momentom, kulmináciou – vyvrcholením. Je najvyšším bodom môjho života, časom najhlbšej lásky, v ktorom všetko dávam Bohu. Nie je to frázovitá, prázdna láska, ale láska skutočná.“

V smrti nie som sám

V čase vojny zomierali na frontoch osamelí ľudia. Podobne aj dnes. Koľko optimizmu prinášajú (môžu priniesť) slová kňaza Kolakoviča blízkym zomierajúcich a možno aj nám: „Pretože moja smrť je pokračovaním Kristovej smrti, nie som v smrti sám. Som Kristovým telom a celá Cirkev je v čase smrti pri mne. Cirkev sa modlí za umierajúcich. Mária – matka umierajúcich, všetci svätí sú prítomní pri mojom lôžku. Rovnako sú okolo mňa aj anjeli, anjel strážny, Kristus i celá Svätá Trojica.“

Kolakovič vyzval poslucháčov: „Modlime sa! Musíme sa modliť za všetkých umierajúcich, aby cez naše modlitby okúsili blízkosť Cirkvi. Aby precítili, že nie sú sami. Kristu je s každým a to i tam, kde nemôže prísť kňaz. Modlime sa za všetky milióny zomierajúcich, ktorí dnes zomierajú vo Francúzsku, v Poľsku, na Slovensku, na Balkáne, v Rumunsku, v Číne, v Barme, v Indii. Všetci sú ľudia, všetci sú našimi bratmi. Modlime sa za všetkých, aby precítili prítomnosť toho, ktorý zomrel za nich na kríži, a ktorý je ich Brat a Stvoriteľ.“

Prednáška skončila. A študenti odchádzali dotknutí slovami tohto 38 ročného kňaza Tomislava Kolakoviča. Dotknutý realitou „tajomstva viery“, tajomstva smrti.

Iste, jedine duchovným pohľadom mohli vnímať jeho slová: „Kristus premohol a definitívne, úplne zničil smrť, ktorá zrazu nie je tragédiou zničenia, ale len udalosťou, ktorá nič podstatné nepremení. (…) Preto sa mohol apoštol Pavol smrti smiať a hovoriť: „Ó, mors, ubi est victoria tua?“ (Ó, smrť, kde je Tvoje víťazstvo?!). In ligno crucis victa (Premožená na dreve kríža). Mors morte victa (Smrť smrťou premožená). Prosme preto Krista, aby sme chápali svoju podstatu, že náš zmysel je byť druhým Kristom. Prosme ho o milosť, aby sme pochopili, že prípravou na smrť v Kristovi je denné odpútavanie sa od stvorených vecí pre Krista. Zriekanie sa, odumieranie, obetovanie. Smrť je naša posledná obeta, obeta Kristova. Prijímame a obetujme akýkoľvek druh smrti. Svoj život a smrť – pro nostra totisque mundi salute – obetujeme pre našu spásu a spásu celého sveta.“

František Neupauer

Zdroj: Profesor Kolakovič: Dnešný človek a Kristovo kráľovstvo. Prešov, VMV, 2015.

Fotografie: archív autora, Ústav pamäti národa (Kolakovič a mladí ľudia okolo Kolakoviča. Autor fotografií Ladislav Záborský, 1944).

 

Teraz najčítanejšie

Fero Neupauer

historik, učiteľ, publicista, Európan, človek na ceste... Pracovne sa venujem prednáškam na VŠZaSP sv. Alžbety o novodobých dejinách i na CZŠ sv. Františka z Assisi. Odborne, v rámci ÚPN, pracujem na téme kolektivizácia, Černobyľ 1986 a nesloboda, Sviečková manifestácia. Dobrovoľnícky práci v OZ Nenápadní hrdinovia (www.november89.eu), ktoré sa venuje témam pamäte prostredníctvom prednášok, didaktiky dejepisu, seminárov pre učiteľov, žiakov a eventom: prevoz fragmentu Berlínskeho múru na Slovensko, Múzeum zločinov a obetí komunizmu, návrh na udelenie Nobelovej ceny za literatúru pre bývalého pol. väzňa a spisovateľa Rudolfa Dobiáša a i.