Denník N

Prestaňme za pravdu bojovať a začnime podľa nej žiť

Dostala som tip na inšpiratívny text o vzťahu medzi novinármi a politikmi z knihy “ Nesmrtelnost“ od českého autora Milana  Kunderu:

“ „Povedz pravdu “ hovorí novinár, my sa však môžeme  pýtať, aký je obsah slova pravda pre toho, kto spravuje inštitúciu jedenásteho prikázania.. Aby nedošlo k omylom, zdôrazňujeme, že nejde o pravdu Božiu, pre ktorú zomrel na hranici Ján Hus..“

„Ja som cesta, pravda a život“, cituje slová Ježiša Krista evanjelista Ján v 14. kapitole a 6.verši.

Ani o pravdu vedeckú, pokračuje Kundera, za ktorú upálili Giordana Bruna ( mimochodom zástancovia pravdy božej ).

Ďalej rozvíja, že pravda, po ktorej pátrajú novinári sa netýka ani viery ani  myslenia, je to pravda najnižšieho ontologického poschodia, čisto pozitivistická pravda faktov typu: Stretol ste sa s tým a tým opozičným  politikom, podnikateľom, mal ste pomer s tou a tou ? Ak ak sa opýtaný snaží chúlostivej odpovedi, ktorá na verejnom osvetlení nevyzerá príťažlivo vyhnúť zbabelými lžami, novinár sa v duchu smeje, pretože jeho fotograf už dávno tajne zhotovil zábery, ktoré odhalia skutočnú „pravdu“ a zdiskreditujú opýtaného klamára.

Alebo sa autor pristavuje pri volebnej kampani politika, ktorý  potí krv, aby oslovil čo najviac potenciálnych voličov, chcel by vystúpiť v médiách, prostredníctvom ktorých by vedel zaujať viacerých, ale všetko závisí od osoby,  ktorá rozhoduje o tom, komu bude poskytnutý veľkorysý mediálny priestor. Podarilo sa, je v diskusnej relácii, ale po chvíli zistí, že to, čo si doma pripravil, bude vedieť povedať len ťažko, lebo redaktor sa ho pýta na veci, o ktorých hovoriť nechcel, ale pýta sa ho na tie, ktoré (údajne) zaujímajú voliča.

Ale čo volič naozaj chce ? Čo chce človek ?

Priblížim to na pozadí novej „veľkej témy“, témy rodiny. Za pravdu o tejto téme by sme mali prijať historické fakty, že napríklad aj na našom území, nielen, v celom ľudstve, poznáme veľmi veľa typov rodinných usporiadaní a spoločenstiev. Iná bola predstava u vyznávačov „pohanských náboženstiev“, iná u moslimov, inú priniesla kresťanská náuka.

Keď sa presadzovali nové myšlienky a pohľady na túto tému, prýštili z hĺbky srdca zo silného presvedčenia o nájdení tej pravej perly, tej správnej hodnoty, za ktorú boli ľudia ochotní umierať a krv aj tiekla.  Pretože „väčšinová“ alebo „tradičná“ spoločnosť mala úprimný pocit, že musí svoje rokmi osvedčené a vyskúšané „hodnoty“ brániť i za cenu prenasledovania a zabíjania tých, ktorí prichádzali s novotami.

Za svoju novonájdenú  vieru a nádej na lepší život v lepšom usporiadaní umierali kresťania (prenasledovanie raných kresťanov, ich upaľovanie, zabíjanie v arénach divými zvieratami je zaznamenané vo viacerých prameňoch) , ale umierali aj komunisti ( možno niektorí čítali dielo Júliusa Fučíka „Reportáž spod šibenice“).

Tieto fakty by nás mali viesť k zamysleniu, aby sme z nich mohli načerpať to správne poučenie.

Ak je človek úprimne a hlboko presvedčený o svojej „pravde“, o tých správnych hodnotách, silou jeho nastavenie nikdy nezmeníte. Naopak, ešte viac k nej lipne a prenasledovanie mu dáva hlbší zmysel, a pocit, že má za čo žiť a umierať ( rodičom možno najlepšie priblíži situáciu, ak sa snažia niečo zakázať svojmu dospievajúcemu dieťaťu).

Kresťanstvo začínalo ako prenasledovaná sekta, neskôr sa stalo štátnym náboženstvom, neskôr až štátotvorným na stáročia diktujúcim smerovanie mnohých národov a mocností. Dokonca sa zástancovia tejto myšlienky z pokorných evanjelistov, ktorí nesiahali po zbraniach, stali jej agresívni propagátori, ale aj ochrancovia viery so zbraňou v ruke a nevadilo im, že tečie krv. Bol to boj za pravdu.

Prišiel komunizmus, pochoval boha, ateisti sa prihlásili k určitým mravným hodnotám, u ktorých môžeme pokojne povedať, že kopírovali desatoro (akurát bez Boha) a začali prenasledovať a vraždiť (nielen) kresťanov. Bol to boj za pravdu.

Teraz sa opäť  snažíme silou chrániť takto vytvorené hodnoty. Hodnoty tradičnej rodiny. Sú to hodnoty, ktoré nám tu zanechalo kresťanské dedičstvo, ale aj na ňom vybudované dedičstvo socialistickej rodiny, ako  základnej bunky spoločnosti. Ak máte chuť a čas, začítajte sa do zákona o rodine číslo 94/1963 Zb.,  ktorý platil na území Slovenska od 1. 4. 1964 do 1.4. 2005.  Hoci sa akousi zhodou okolností stal prvý apríl dňom účinnosti zásadných úprav v otázkach rodinného práva, táto téma ani zďaleka nemôže byť zľahčovaná ako prvoaprílový žart.

Zo zákona 94/1963 Zb. , pod ktorým sú podpísaní páni Novotný, Fierlinger a Lenárt, nemusíte čítať veľa, pozrite si jeho hlavné zásady, v článku 1  sa uvádza: „Manželstvo v našej spoločnosti spočíva na pevných citových vzťahoch medzi mužom a ženou. Obidvaja sú si v ňom rovní. Hlavným spoločenským účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí.“

A v článku 2 sa dočítate, že  “ Rodina založená manželstvom je základným článkom našej spoločnosti, ktorá všestranne chráni rodinné vzťahy.“

V jeho nástupcovi zákone o rodine číslo 36/2005 Z.  z., pod ktorým sú podpísaní páni Hrušovský a Dzurinda, tiež v úvode rámcujú spôsob jeho aplikácie a výkladu adresátom noriem základné zásady – článok 1 hovorí

„Manželstvo je zväzkom muža a ženy. Spoločnosť tento jedinečný zväzok všestranne chráni a napomáha jeho dobro. Manžel a manželka sú si rovní v právach a povinnostiach. Hlavným účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí.“
V článku 2 máme zásadu „Rodina založená manželstvom je základnou bunkou spoločnosti. Spoločnosť všetky formy rodiny všestranne chráni.“

Takmer identické, spoločnosť deklaruje, že chráni rodiny definované zákonom ako zväzok muža a ženy. Hoci neskorší text už deklaruje ochranu všetkých foriem rodiny, predchádzajúci ochraňoval rodinné vzťahy.

Určitý „názorový“ , alebo hodnotový spoločenský posun sa odzrkadlil v článku 3, ktorý v roku 1963 znel

„Materstvo je najčestnejším poslaním ženy. Spoločnosť poskytuje materstvu nielen svoju ochranu, ale aj všetku starostlivosť, najmä hmotnou podporou matky i detí a pomocou pri ich výchove.“

A v roku 2005 už znie takto :

„Rodičovstvo je spoločnosťou mimoriadne uznávaným poslaním ženy a muža. Spoločnosť uznáva, že pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejšie stabilné prostredie rodiny tvorenej otcom a matkou dieťaťa. Spoločnosť poskytuje rodičovstvu nielen svoju ochranu, ale aj potrebnú starostlivosť, najmä hmotnou podporou rodičov a pomocou pri výkone rodičovských práv a povinností.“

Od potreby v prvom rade vyzdvihnúť materstvo, ktoré bolo spájané výlučne so ženou a jej poslaním, vznikla potreba v prvom rade vyzdvihnúť rodičovstvo bez ohľadu na to, či je rodičom žena alebo muž. Za najvhodnejšie prostredie pre vývin dieťaťa považuje rodinu tvorenú otcom a matkou.

Pani poslankyňa, ktorá hlasovala za návrh opozičnej politickej strany zakotviť takto definovaný inštitút rodiny aj do  Ústavy Slovenskej republiky, sa na opakované námietky redaktora aktualít, či je nevadilo znenie dôvodovej správy, ktoré (ne)priamo označuje spolužijúce osoby rovnakého pohlavia za deviantov, uviedla, že nehlasovala za dôvodovú správu, ale za to, aby sa táto téma otvorila vo verejných diskusiách.

Redaktor zotrval na námietke, či je možné začať verejnú diskusiu urazením až verbálnym útokom na určitú skupinu občanov ?

Otázka znie, ak aj som hlboko presvedčená, že hodnoty, podľa  ktorých žijem ja, sú tie najlepšie ( a si by sme nenašli človeka, ktorý si to nemyslí), dáva mi to právo vnútiť ich ostatným ? Je to vôbec možné ?

Máme na to príklady z histórie. Vnútenie kresťanstva, ako štátneho náboženstva, všetkým a násilné obracanie na túto vieru, jednoznačne vygenerovalo jeho úpadok. V záujme širšej akceptácie „adaptovalo“ a prevzalo niektoré myšlienky, kresťanskej náuke cudzie, aby bolo stráviteľnejšie pre široké masy a zastrešilo masu „prívržencov naoko“ ktorí ho prevzali z donútenia a nie z presvedčenia, ktorá napokon čistote jeho pôvodného odkazu len škodila. Zo známych slov Ježiša Krista adresovaných apoštolovi Petrovi „Odlož ten meč do pošvy, lebo kto mečom bojuje, mečom zahynie“, sa prepracovalo k histórii plnej krviprelievania.

Rovnako dopadla aj myšlienka komunizmu, snahy o lepšie zajtrajšky bez boha. Zaštepená rôznymi spodnými prúdmi a oportunizmom sa stala mlynčekom na mäso pre oponentov a základom  vybudovania impéria nových mocipánov. Aristokraciu, kapitalistov, v triednom boji nahradila nová nadradená trieda vysokopostavených súdruhov, ktorí len čo sa usalašili v novej pozícii začali pokukovať po buržoáznych prežitkoch, ktorých razantné vymetanie železnou metlou proletariátu ich vynieslo na výslnie.

Stále ma prekvapuje, hoci by nemalo, ako málo sme schopní sa poučiť z  histórie, zo skúseností našich otcov a dedov. Možno sme si mysleli, že sme na ceste k tolerancii urobili väčší pokrok. Názorové prúdy a spoločenské udalosti a reakcie na ne, skôr nasvedčujú tomu, že je to len ilúzia pokroku.

Pre človeka je to evidentne problém, na ktorý upozornil napríklad aj Ježiš Kristus vo svojej známej kázni na vrchu slovami “ nesúďte, aby ste neboli súdení, lebo akým súdom súdite, takým budete súdení “ (evanjelium podľa Matúša 7:1,2).

Čo keby sme pre zmenu prestali za svoju  pravdu bojovať a vnucovať ju druhým,  a začali podľa nej žiť ? Spomeňme si, že pekný príklad a príťažlivý životný štýl môžu osloviť viac a zasiahnuť druhých tak, že si vašu pravdu nielen osvoja, ale budú pripravení za ňu aj zomierať.

Kresťania, ak chcete, aby sa vaše hodnoty stali príťažlivými pre ostatných, pokúste sa svojimi životmi a životným štýlom presvedčiť okolie. Možno vás bude nasledovať. 

Aj keď pripúšťam, že zobrať meč a nútiť druhého konať to, čo niekedy ani sami nie sme schopní je často jednoduchšie.

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..