Denník N

Stanovisko Kancelárie verejného ochrancu práv SR k mojej dcérke

K čomu je dobré, keď sa preukáže pravdivosť Vašich tvrdení, ale za cenu rozsiahlych škôd na zdraví, psychickej pohode, vzťahoch alebo vlastnom finančnom zabezpečení? Asi jedine pre pokoj uboleného srdca, zjazvenej duše a v rozpadnutých vzťahoch. Alebo že by?

Vo viacerých svojich blogoch som zachytával svoj zápas o spravodlivosť a nápravu vo veci jednostranného rozhodnutia jedného z rodičov odstaviť toho druhého od ich spoločného dieťaťa po rozpade vzťahu.

Po viacerých rokoch sa mi dostalo ako-takej satisfakcie prostredníctvom slov z Kancelárie verejného ochrancu práv v Slovenskej republike (KVOP SR), ktoré čiastočne potvrdili pravdivosť mojich tvrdení s poukázaním na skutočnosť, že „sociálka“ v úvode svojej intervencie nesprávne vyhodnotila situáciu v mojej rodine a že rozhodnutie Okresného súdu v Našom Meste vo veci rodičovskej dohody obsahovalo zmätočný výrok vo veci uplatňovania výkonu mojich rodičovských práv, ktoré si jednostranne vykladala matka nášho dieťaťa.

Musím však skonštatovať, že ide o Pyrrhovo víťazstvo a dôsledky spojené s prekročením pomyselného Rubikonu už viac nemožno vziať späť. Veď som až na samé dno ľudskej duše otca skĺzol a teraz mám trpký pocit nielen na jazyku. Nielen pre to, že výživné dieťaťa je dôležitejšie ako hodnota významu rodiny a rodičovstva.

V sérii textov pomenovanej „Spoveď jedného otca“ som viac ako teatrálne dal na známosť, nielen pri príležitosti medzinárodného dňa zápasu o ľudské práva, že v našom štáte čelíme systematickému zlyhávaniu inštitúcii sociálno-právnej ochrany našich detí. Veď neodpustil som si aj list kompetentným zamestnancom štátnej správy SR ironicky označenom ako poďakovanie otca za nečinnosť štátu.

Taktiež ani netuším, či pred dôsledkami môjho občianskeho aktivizmu ma právne ochráni respektíve podporí tzv. inštitút občianskej neposlušnosti, ktorým som chcel dodať vážnosť a opodstatnenosť vlastných úmyslov pri zápase o dcérku, keď som vyčerpal vnútorne, rozumej rodinné, možnosti riešenia problému pred žiadaním o priamy zásah štátu do rodiny. Skúšal som sa aj vcítiť do roly matky nášho dieťaťa, ktorá sa ocitla v neľahkej situácii v zajatí tieňov minulosti vlastnej rodiny. Úľavu ubolenému srdcuzjazvenej duši mi to dalo len dočasne.

Celá podstata problému má spoločenský rozmer. Hodnota významu rodiny sa jej prisudzuje až vtedy, keď je neskoro plakať nad rozliatym mliekom a nám nezostáva nič iné, len zbierať trpké plody našej výchovy a času venovanému vlastným deťom. Otázkou tak nie je ani skutočnosť, ktorý záujem rodiča je prednejší v prípade dieťaťa, keď štát začína zasahovať do záležitosti tej ktorej rodiny. Na to všetko som však prišiel neskoro. Neskoro pre moju dcérku, ale snáď nie neskoro pre jej vlastné deti, keď sa tak raz rozhodne. Budem jej držať palce!

Na začiatkoch mojich nátlakových aktivít voči štátu som sa dušoval, že sa budem sťažovať aj na medzinárodnej pôde, ale po slovách z upovedomenia Kancelárie verejného ochrancu práv Slovenskej republiky (KVOP SR), som od tohto zámeru upustil. Už i bez tak sa hanbím za časť vrcholových reprezentantov výkonu verejnej moci v štáte. Nechcem sa podieľať na spochybňovaní nášho obrazu na medzinárodnej scéne prípadnou sťažnosťou na pôde Európskeho súdu pre ľudské práva, ako som na tom pôvodne trval. Taktiež som medzičasom ustúpil, použijúc slová zamestnanca KVOP SR od „útočnej a nepriateľskej komunikácie“ s matkou maloletej, či potrebe vyvolávania a živenia konfliktov s ňou.

Mrzí ma len skutočnosť, že toto moje Pyrrhovo víťazstvo časom zapadne prachom a nestane sa jedným z možných podkladov pre zásadné zmeny v systéme sociálno-právnej ochrany našich detí, ktoré sú vystavené na milosť a nemilosť osudu vlastných rodičov.

Ako spoločnosť sme už prekročili spomínaný Rubikon. Šťastie vlastných detí a ich neodňateľné právo na lepšiu budúcnosť ničíme bezprecedentnou degradáciou úlohy rodičovstva, zodpovednej výchovy otca aj matky zároveň a významu rodiny ako takej pre spoločnosť. Vlastné deti oberáme o ich nevinnosť bytia v prítomnom okamihu naplnenom láskou a radosťou života a vlastného bytia.

PS: vyjadrujem sa občas zložito, intelektuálne, neraz v inotajoch podčiarknutých iróniou, tak snáď ste ma pochopili :-)

Teraz najčítanejšie

Pavol Ďuriš

Občiansky aktivista, predseda OZ K prameňom Bebravy, vyštudovaný politológ, analytik v bezpečnostných otázkach štátu, partner pre pivo v oblasti remeselného pivovarníctva a hrdý študent Politickej akadémie ročníka 2019/2020 z dielne IPEV-U. Hrdý ISFJ (introvert-sensitive-feeling-judgement a HSP (highly sensitive person) :-) "Dnes nejhlubší city a největší obětavost nepotřebuje barikád. Počínáme chápat, že sebeobětování není nejúčinnější, stává-li se v tichosti a neznámosti v dílně, pracovně, kdekoli. Počíname pochopovat, že největší idealism je pevné předsevzetí, ne umírat, ale žít, neboť žít je mnohem těžší úkol než umřít. Položit život v rozčilení a fantastickém rozechvění je mnohem snadnější, než život ten udržovat v rozmyslném úsilí, potírajícím všecko to, co život ten ohrožuje." T.G.M. SOUKUP, František. T. G. Masaryk jako politický prukopník, sociální reformátor a president státu. Ústřední delnické knihkupectví a nakladatelství, Praha 1930, s. 202 - Naše nynejší krise.