Denník N

Ani najdokonalejšia demokracia nie je imúnna voči ľahostajnosti a zneužívaniu

Pred časom bolo komické sledovať, ako na sociálnej sieti reagovali voliči a sympatizanti jedného neobyčajného politického hnutia na úryvok z knihy Ako umiera demokracia. Na Denník N, ktorý týmto textom propagoval knihu vlastného knižného vydavateľstva, sa zniesla nepochopiteľná spŕška virtuálneho davového hnevu.

Komentáre, ktoré akoby sa kotili na nejakej trolej farme, obviňovali spravodajské médium z podsúvania znásilnenej a vykonštruovanej podobnosti medzi politickými praktikami Igora Matoviča a Adolfa Hitlera, pričom padali aj obvinenia, že vydanie serióznej knihy o nástupe nemeckých nacistov k moci je v podstate propagáciou nacizmu a fašizmu.

Predmetná monografia pritom popisuje historicko-politické udalosti a súvislosti, determinujúce Hitlerov nástup k moci, a preto je až úsmevne neuveriteľné, že v tom facebooková sekta dešifrovala akúsi cielenú podprahovú paralelu s ich kultom obyčajných ľudí a osobností.

Za ostatné roky sme si však už zvykli, že takéto obvinenia vznikajú ako davová virtuálna psychóza, ktorá je prejavom čoraz viac roztriešteného politického a kultúrneho tribalizmu, a často aj následkom absencie čítania s porozumením. Ak aj v niečom predmetná kniha ponúka historické paralely, tak sú to práve tieto symptómy rozdelenej spoločnosti.

Autor v nej na príklade Weimarskej republiky prináša historiograficky precízny a pútavo prerozprávaný príbeh o kríze demokracie. Jeho historická esej je ako jasná varovná správa o tom, čo sa stane, ak spoločnosť rezignuje na pestovanie občianskej liberálnej demokracie a jej inštitúcií. Žiaľ, v tomto prípade skutočne ponúka až žalostne mnoho bolestných paralel so súčasnosťou.

Benjamin Carter Hett zmapovaním rozkladu Weimarskej republiky poukazuje na krehkosť demokracie a na javy, ktoré ju sprevádzajú, keď sa spoločnosť ocitne v hlbokej ekonomickej a politickej kríze, v ktorej politickí lídri a občania stratia zmysel pre realitu. Je to zároveň aj zvesť o kauzalite príčin a následkov, keď sa celý, na pohľad stabilný politický systém roztrasie, no namiesto upevňovania svojich základov prenechá voľný priechod populizmu, konšpiráciám, netolerancii a agresivite.

Weimarskú republiku bolo možné považovať za vrchol vtedajšej európskej civilizácie. Jej ústava z roku 1919 bola základom najmodernejšej demokracie, ktorá disponovala na tú dobu nadštandardnou ochranou ľudských práv a slobôd. Rodilo sa tu najúžasnejšie a najprovokatívnejšie umenie a v nebývalom rozmachu boli aj film, literatúra a veda.

Prečo potom z tejto osvietenej a kreatívnej supermodernej demokracie o pár rokov vyrástol ten najkrutejší režim v dejinách ľudstva?

Na túto otázku neexistuje iba jedna a zaručená odpoveď. Autor ich ponúka tiež niekoľko, všetky dôkladne vyargumentované, s precíznymi odkazmi na historické pramene, udalosti a súvislosti. „Nemecká spoločnosť bola silno rozdelená a na kompromisy nebola nálada. Zástancovia republiky často pôsobili ako ochrancovia skorumpovaného systému. V dôsledku toho sa zdalo, že oponenti demokracie, ktorí kázali o akejsi „antipolitike“ jednoty a znovuzrodenia, majú morálne navrch“.

Jeho historická syntéza je poučná a desivá zároveň, pretože až priveľmi pripomína aj niektoré epizódy zo slovenskej politickej reality, nevynímajúc politicky motivované kultúrne vojny, ktoré k zjednocovaniu spoločnosti vonkoncom neprispievajú, a tiež vzostup tzv. protisystémových síl, konšpirácií, populizmu a radikalizmu. Aj politická klíma Weimarskej republiky bola prehustená zápasom pravice a ľavice, konzervativizmu a liberalizmu, pričom do toho vstupovali aj silnejúce politické extrémizmy, bojujúce nielen proti sebe, ale aj proti podstate demokracie ako takej.

Vtedajšia radikalizujúca sa nemecká spoločnosť hľadala svojich vnútorných nepriateľov vo vlastných minoritách, vo vodách medzinárodného liberalizmu, globalizmu a tiež v nemeckej mestskej kaviarni, pričom podľa historika Erica Weitza ešte aj tá kaviareň bola „dokonalým symbolom weimarskej politiky a spoločnosti – je živá, demokratická, angažovaná, rozdelená a rozdeľujúca, neschopná komunikovať za hranicami svojej bubliny“.

Samozrejme, okrem živého obrazu historických dobových súvislostí autor detailne popisuje aj samotný mechanizmus uchopenia politickej moci nacistami, pričom považuje za veľmi zjednodušujúce a zavádzajúce tvrdiť, že Hitler sa dostal k moci vďaka demokratickým voľbám. Niekoľkokrát prízvukuje, že vzostup Hitlera bol aj výsledkom zlyhania demokratických síl a konzervatívnych elít, ktoré v záujme vlastných cieľov s nacistami spolupracovali a ochotne im odovzdali podiel na moci.

Možno práve tento fakt by mal byť tým najhlasnejším morálnym apelom a dejinným mementom pre súčasných slovenských politikov, aby prosto nerobili tú istú chybu a nekoketovali s názormi a návrhmi z fašistického politického spektra. Hlasovanie s fašistami je totižto iba malým krôčikom pre človeka, no môže byť tiež veľkým skokom do pekla.

 

Benjamin Carter Hett: Ako umiera demokracia (Hitlerov nástup k moci a úpadok Weimarskej republiky), N Press 2021, Martin Sliz

Teraz najčítanejšie