Denník N

Kap. 14 – Cholerikova cesta

Tak sa Frederik vybral do hlavného mesta. Noc pred cestou nemohol zaspať, neustále kontroloval hodinky a neustále mu nad mysľou, ako supy krúžili tie najhoršie predstavy aké si len človek môže predstavovať. Na koronu mu v nich pomrela celá rodina, ktosi mu spred domu ukradol dcéru, keď jej išiel dovnútra pre čiapku a Žena sa na výlete utopila v cunami z bahna, po trojtýždňovom daždi, ktorý pretrhol hrádzu priehrady. Prečo išla na výlet po troch týždňoch lejaku si nevedel nijako vysvetliť… Skrátka, celú noc pretrpel namýšľaním si bludov. Zdá sa, že sa vracia depresia, pomyslel si, keď pozoroval, ako žalúziami presvitá nový deň a odsunul sa stranou, aby sa spiaca dcéra pri ďalšom obrate neudrela.
Noc nie a nie skončiť, ale aspoň neležal na studenom betóne chodby alebo v obšťatej a zapľuvanej tráve parku, alebo medzi žihľavou pod balkónom, alebo na hrudách stvrdnutej hliny v ozimine za benzínkou. Tak či onak, luxusne sa nevyspal. A potom bolo ozajstné ráno, v čase ľuďmi všeobecne prijatom za čas rána. Frederik zjedol raňajky, zajedol ich tabletkami na žalúdok, naložil auto a vydali sa so Ženou na cestu.
Hneď, ako vyrazili, spýtal sa Ženy či vôbec zapnú rádio. Na rozčuľovanie a hnev bude isto kopa iných podnetov. Zhodli sa, že správam sa pokúsia vyhnúť tak dlho, ako to len bude možné. Pri pohľade na holé kopce okolo, na odpadky na zježených, neoholených poliach či na riečne brehy ovešané girlandami plastov ho napĺňal hnev, ktorý pomaly kryštalizoval do pichľavej, bezmocnej zúrivosti. Potom, v poslednej dedine pred zjazdom na diaľnicu, sa smetiarske auto postavilo tak, aby ho nik nemohol predbehnúť. Smetiari s rozkošou zdržiavali a bolo len otázkou času kedy to v kolóne niekto nevydrží a bude predbiehať bez toho, aby videl kam to vlastne ide. Všetci sa ponáhľali, akoby tých nadbehnutých 30 sekúnd niečo znamenalo v porovnaní s hodinami a dňami, ktoré doteraz všetci tak štedro zahadzovali bez toho, aby si to uvedomili. Predbiehanie je lovácke hobby. Rovnako ako zdržiavanie a robenie napriekov. A pritom stačilo zájsť bližšie ku krajnici. To by sa už odpadkári radšej pobili s nasranými šoférmi. A tak sa Frederik ďalšiu pol hodinu úplne zbytočne rozčuľoval nad tým, prečo sa ľudia správajú ako hovädá. Akoby nemal mozog, keď ho posadne zlosť. Zlosť je odjakživa jeho nevyhnutným spoločníkom. Ale s vekom sa to zhoršuje, hoci by sa to malo zlepšovať. Asi človek predsa len vekom blbne. Ešte o trošku viac sa to zhoršilo odvtedy, čo sa pre pandémiu presunul do rodnej dediny a opustil Bratislavovce. Tam sa toľko nerozčuľoval. Nemal na to toľko príležitostí. No „doma“ bolo tých príležitostí až-až. Frederik sa rozčuľoval pre každú prkotinu, pretože každú chvíľu musel riešiť nejakú prkotinu. Nič tam nefungovalo. Ak niečo fungovalo, tak išlo o chybu v systéme, ktorú hneď niekto napravil a systém znefunkčnil. A všetci okolo boli s touto nefunkčnosťou dokonale zmierení. A ak nie zmierení, tak vyzerali, že sú na ňu aspoň pripravení. Všetci v sebe pokojne dusili zlosť s vedomím, že by žiadosťou o nápravu dosiahli iba ďalšie predĺženie agónie nefunkčnosti a, keď občas vybuchovali v zbytočne surovej reakcii na akúsi krivdu, bola to reakcia na všetky tie napínania nervov, čo sa im diali posledný týždeň, mesiac či rok a bola teda silno neproporčná akcii. Alebo to robili iba tak. Lebo to boli agresívni trotli. To záleží od toho akou duševnou konšteláciou boli obdarení a v akej boli duševnej kondícii…
Pičus gluptacky, kričal Frederik po 50 kilometroch na diaľnici a lomcoval sedadlom, keď ich mladík na Volve pri predbiehaní skoro vytlačil z cesty. Mal pocit ako, keď sa niekto vidí na fotke v nejakých kulisách, v prostredí, kde nikdy nebol, niekde, kde nikdy ani nemohol byť. Videl sám seba, ako nadskakuje a máva rukami ako šialenec. Videl sa, ako prská od zlosti nadávky a hryzie si pery a potom i kožu na palci pravej ruky, pri nechte. Videl sám seba ako blázna, ktorý stratil aj posledné zvyšky rozumu a teraz demoluje napríklad odpadkový kôš, v ktorom sa zhmotnil Svet, ktorý nenávidí. Len, aby som nedostal infarkt. Len, aby to so mnou neseklo, myslí si a počúva svoje srdce, ktoré sa snaží vyskočiť z tela a odbehnúť kamsi do polí, na vzduch, do vetra a prachu. A zatiaľ sa mu pred zahmlenými očami rozostreli potrhané plastové vrecia s odpadkami v priekopách, rozvlečené vetrom do šírky panorámy. Zhlboka dýcha, počíta si do štyroch nádych i výdych a presviedča sám seba, že o nič nejde. Že všetko je vlastne v pohode. Zľakol sa vlastnej smrti ako nejaký malý chlapec. Keď mu to dôjde, rozčúli sa ešte viac. Aby prišiel na iné myšlienky, zapína rádio. Na národnom rozhlase hrajú príšerné grcky. Samé oúúú – je – láska, v textoch ctižiadosťou lobotomizovaných snaživcov. Tlačí zuby k sebe, ale bojí sa, aby sa mu nerozsypali. To by ho už nadobro vypudili z ľudskej spoločnosti. Dnes môžeš byť neznesiteľný magor, ale nesmieš mať pokazený, nesymetrický či inak nedokonalý úsmev. Po ďalších troch pesničkách a niekoľkých vetách plných spôsobne a distingvovane potlačovaných slovných prdov sa ozve znelka pre správy. Drž sa, hovorí Frederik žene. Teraz to príde. Teraz sa dozvieme, že ľudia sú ešte debilnejší, ako sme si vedeli predstaviť. A naozaj. Po mesiaci akéhosi nepodareného divadla a la Artaud sa z premiéra stáva minister financií a z ministra financií premiér. A Bobo Kollár alias Don Ovul aka Štartér začína tlačovku vetou, v ktorej blúzni o tom ako v tejto ťažkej dobe hádok a sporov…Čo??? Ty obstarožný seladón, ty druhý koniec pivného hovna…Takže vy tam máte ťažkú dobu? Nedoniesli vám do konferenčky evian v správnej teplote? Veronika ti v rámci koaličnej zmluvy nezasypala zadoček a vajcia? Frederik reve od zlosti a Žena sa smeje. Potom sa dozvedia, že premiér sa lúči a stojí si za všetkým, čo spravil. Okrem toho prosí o odpustenie. Tak čo z toho? Alebo si stojíš za tým, čo si robil alebo prosíš o odpustenie ty jojo popletené…A Excelektor? Ide robiť pizzu na spoločnú večeru. A Judr spolu s Pelem -Melem vykrikujú, že nejde o žiadnu zmenu, že to je iba rošáda. Presne tak. Akurát títo dvaja. To by som nevymyslel ani keby som chcel, myslí si Frederik. No ako vždy, realita predbieha fantáziu o desať mŕtvych konských dĺžok. Potom rádio chvíľu debatuje o lodi, čo sa zasekla v Sueze, o stave zaočkovanosti vo svete, o mŕtvych a chudobných z korony a o Voloďovi Trenkotravovi, že sa dal zaočkovať, ale nepovie čím. Ani za nič. Možno polóniom… Je to vskutku gosudar, Slnko naše termonukleárne, životberúce. A potom sa opatrne začína debata o tom, či by nebolo dobré odpískať koniec pandémie. Však už nás pomrelo dosť a idú kresťanské sviatky. Akoby pánbožko už obdržal dostatočnú žertvu a nás ostatných už teraz nechá na pokoji.
Zdá sa, že vládnuť môže ktokoľvek. Že rozprávať v rádiu môže ktokoľvek. Že šoférovať môže ktokoľvek. To sme si iba predstavovali vládcov ako super inteligentných a rozhľadených, rozprávačov v rádiu ako inteligentných, rozvážne neutrálnych a erudovaných a šoférov ako pozorných, pokojných, rešpektujúcich pravidlá a slušných. Čo spravíme, keď zistíme, že to všetko sú ilúzie? Kam oko dovidí a myšlienka dosiahne je len banda tupcov s prerasteným sebavedomím a podvyživenou sebareflexiou. Niet sa čo čudovať, koho táto banda vždy neomylne zvolí.  Ako na tom asi je s rozumom človek, čo si po jednej tlačovke nevšimne, čo je zač taký Jojo, Excelektor, Judr či Pele-Mele alebo nebodaj Tenkofúz či Miňo Neonacista a zvolí mi ho?

Zase sa rozčuľujem a tratím tu sliny a čas na niečo, na čo nemám dosah, myslí si Frederik a díva sa zboku na Ženu, ktorá iba tak, sama od seba, zase trocha opeknela.

Teraz najčítanejšie