Denník N

M. Herr: Depeše (Čitateľský denník 20/2021)

„Vyšinuté náboženstvá, bolo to tak ďaleko od domova, že ste nikomu nemohli vyčítať vieru v čokoľvek. Napríklad chlapi v batmanskom oblečení, videl som takto vystrojenú celú jednotku, dodávalo im to akýsi nahlúply esprit.

Chlapi s pikovým esom zastrčeným za páskou na helme, chlapi, ktorí si od zabitých nepriateľov brali suveníry, aby na seba preniesli ich silu, z domova si prinášali dvojkilové Biblie, kríže, obrázky svätého Krištofa, mezuzy, kadere vlasov, frajerkine nohavičky, instantné fotografie rodín, manželiek, psov, kráv, áut, Johna Kennedyho, Lyndona Jonsona, Martina Luthera Kinga, Hueyho Newtona, pápeža, Che Guevaru, Beatles, Jimiho Hendrixa, boli vynachádzavejší ako kmene, čo sa klaňajú nákladným lietadlám (…)

Mnohé jednotky si stvorili očarovaného vojaka, počas akcií sa chlapi držali v jeho blízkosti, pretože bol nositeľom bezpečného poľa, prinajmenšom dovtedy, kým ho neposlali domov, alebo to neschytal (…)“

Práve v tejto chvíli som si pustil The Doors. Spolu s rozľahlou džungľou, vrtuľníkmi a napalmom je hlas Jimma Morrisona totiž to prvé, na čo si spomeniem pri vyslovení slova Vietnam. Vojna, o ktorej toho viem tak málo, vyprodukovala nielen Ramba, Olovenú vestu a Lovca jeleňov, ale aj tisíce mužov (a žien) s posttraumatickým stresovým syndrómom, medzi ktorých patrili aj mnohí novinári.

Michael Herr, autor Depeší, pracoval vo Vietname ako vojnový korešpondent pre časopis Esquire. Spolu s ďalšími fotografmi a novinármi sa dobrovoľne zúčastňoval vojenských operácií, mapoval základne, robil rozhovory s veliteľmi i radovými vojakmi. „War is hell“ — to zistil hneď, ako jeho prvý let vrtuľníkom takmer zostrelil Vietkong. Nie náhodou sa všetci naokolo čudovali, prečo sa tohto pekla zúčastňoval dobrovoľne.

Depeše sú o pohľade na vojenský konflikt zvnútra. Nedozvedel som sa v nich, kedy a prečo začal, ako sa vyvíjal, kto bol jeho hlavným veliteľom a ako to všetko vlastne skončilo. To sú informácie, ktoré si viem nájsť na nete do pár minút. Čo tam však tak ľahko nenájdem, sú príbehy zo zákopov, ryžových polí a džungle — a preto je Herrovo svedectvo dôležité.

Úmorné teplo, tropické choroby, únava, streľba, Jimi Hendrix kvíliaci z magneťákov. A drogy, kopec drog. Kniha je skôr súborom rôznorodých reportáží a momentiek, než jedným súvislým príbehom či analýzou. Je z nej cítiť autentickú vyčerpanosť a otupenosť celej jednej generácie, ktorá len chcela prežiť svoj turnus a vrátiť sa domov posediačky.

Preto mi počas jej čítania nakoniec prestal vadiť malý počet faktov (ktoré som očakával) a naladil som sa na na tú zvláštnu, ale výpovednú atmosféru. O smrti, absurdnosti a viere.

This is the end
Beautiful friend
This is the end
My only friend
The end


M. Herr: Depeše
Absynt, 2019
264 strán
*
80 %
*
Čitateľský denník vo forme podcastu môžete počúvať tu.
Moje ďalšie písačky a kresbičky môžete sledovať tu.

Teraz najčítanejšie

Jakub Lenart

Naivné mudrovania o knihách, comicsoch, kultúre, Bardejove a tak podobne.