Ako inovačný ekosytém reformuje mobilita talentov

V sérii niekoľkých nadväzujúcich otázok sme sa výskumníkov opýtali, ako vnímajú reputáciu svojho pracoviska v kvalite dosahovaných výsledkov, či tam dokážu pracovať na úrovni súčasného technického štandardu v odbore a kde odhadujú svoju súčasnú pozíciu na pracovnom trhu v otázke platu. Ďalej sme ich požiadali o vyjadrenie celkového postoja k úrovni a smerovaniu svojho domáceho pracoviska. Dovolili sme si byť ešte menej taktní a opýtali sme sa či si hľadajú lepšiu prácu. Kariérnu zmenu si podľa získaných odpovedí želá v priemere polovica zamestnancov. Títo ľudia vo vhodnej chvíli radi siahnu po príležitosti a vymenia pôsobisko. Dynamika ľudských zdrojov je pre ekosystém prospešná a vyspelé prostredia ju podporujú.

Výskumníci majú skúsenosti a riadia sa nimi

Poďme sa pozrieť prečo. Zamestnanci neodchádzajú z tímov v dobrej kondícii, kde nemajú dôvod na vážnu nespokojnosť. Ak celkovo stav na pracovisku subjektívne vyhodnocujú pozitívne alebo ak sa jeho vyhliadky aspoň zlepšujú, voľné pozície nevyhľadávajú. Podobne na nich vplýva aj spokojnosť s tým, ako ich súčasný zamestnávateľ odmeňuje. Ekonomický motív medzi ostatnými nedominuje, tvorí štvrtinu v súbore modelových kritérií (24%). Ďalšiu tretinu podvedomej kalkulácie ovplyvní rozvojová dynamika (35%) a najviac v rozhodovaní zaváži úroveň (41%). Rozhodovanie o kariére je komplexné a zohľadňuje faktory, ktoré tu neberieme do úvahy, ale za kľúčový nástroj pre prácu s talentom sa inštitúciám ponúka profesionálny štandard. Ostatné sa mu automaticky prispôsobuje.

Pracoviská s vysokou odbornou úrovňou sú súčasne dobre platiacimi zamestnávateľmi a výskumníci nám signalizujú, že sa ďalej zlepšujú. Paralelne popri nich sú v sektore iné pracoviská, kde odborná úroveň nenapĺňa očakávania. Tie v porovnaní s prvou skupinou stagnujú a svojich zamestnancov zneisťujú nižším platom. Medzi inštitúciami sa rozvíja pohyb, ktorý úmerne s kvalitou pridáva úspešným a uberá neúspešným. Ak by sa o zdroje súťažilo bez redistribúcie, vo výskumnom sektore by dlho menej perspektívne tímy nedokázali prežiť. Zanikli by v dôsledku kariérnej mobility nespokojných pracovníkov, čo sa napokon aj v dlhodobom horizonte stane.

Z hľadiska demografie nepozorujeme v nespokojnosti spojenej s potenciálom mobility žiadny rozdiel na základe veku alebo rodu. Identifikujeme iba významný pokles ochoty zmeniť pôsobisko s pribúdajucou senioritou napriek tomu, že každý ďalší rok zamestnancovi uberie zo spokojnosti s jeho platom. Stabilizácia tímu by, zdá sa, mala mať inú podobu ako jeho zakonzervovanie. Konkurencieschopnosť sme okrem finančného aspektu rozšírili o reputačný rozmer inštitúcie a dosiahnuteľný technický štandard. Pretože aj v nich môžu pracoviská selektívne vynikať bez ohľadu na spokojnosť s platovým ohodnotením. Práca pre renomovanú značku a prístup k unikátnej technológii nie sú zanedbateľné.

Priemerná úroveň spokojnosti s platom je medzi výskumníkmi na úrovni tretiny škály (33%). Ekonomická motivácia pre vyhľadávanie bočných úväzkov, odchod za hranice či do komerčného sektora stratí relevanciu až v čase, keď platová hladina dosiahne trojnásobok dnešnej. Výskumníci sú zatiaľ aspoň spokojnejší s technickým štandardom (52%). Podarilo sa ho efektívne zvýšiť európskymi projektmi určenými na rozvoj infraštruktúry. Aj tu vnímame značný priestor uspokojiť polovicu odborníkov, ktorých sa modernizačné projekty nedotkli. Slovenské inštitúcie sa najviac tešia dobrej reputácii, ktorú si vážia dve tretiny pracovníkov (63%).

Vcelku sú tri rozmery konkurencieschopnosti navzájom úzko korelované a súvisia s celkovým vyhodnotením úrovne pracoviska. Výnimkou je spojitosť medzi úrovňou reputácie a platu, ktorá v žiadnej priamej podobe nie je. Výšku platu na uznávanej inštitúcii jednoducho nemáte garantovanú, súvisí s technickou úrovňou konkurencieschopnej vedy, na ktorej sa vecne podieľate. Pozorujeme symetriu medzi ekonomickým pilierom, ktorý podopiera dosiahnuteľnú úroveň pracoviska z jednej strany s reputačným pilierom, ktorý svedčí o pozícii v odbornej komunite a so spoločenským statusom. Inštitúcia potrebuje pracovať na obidvoch pilieroch súčasne, inak sa ocitne stáť na stračej nôžke.

Medzi respondentmi sa tentokrát objavuje významný rozdiel v nazeraní na konkurencieschopnosť u výskumníčok. Namiesto nespokojnosti so svojim nižším platom nám respondentky prekvapivo naznačujú, že vnímajú dosiahnuteľný technický štandard kritickejšie ako ich kolegovia. Vyššia senzitivita na tento faktor sa môže spájať s tým, že vedné odbory, ktoré v posledných rokoch profitovali z prostriedkov na modernizáciu majú vo svojich radoch nízke zastúpenie žien. Okrem toho vieme, že výskumníčky majú systémovú bariéru v kariérnom postupe. Súvislosť so senioritou na pracoviskách sa nám však z údajov nečrtá.

Prehlbovaniu strát nezabráni zastavenie mobility, ale cirkulácia

Podobný divergentný proces prebieha aj vo väčšej mierke a pozorujeme ho zo Slovenska v podobe asymetrie medzinárodnej mobility študentov terciárneho vzdelávania. Tak ako mnohým výskumníkom dôjdu v kritickej chvíli rezervy trpezlivosti so systémovými nedostatkami prostredia pre ich stagnujúce kariéry, študenti vyhodnocujú svoje budúce možnosti realisticky v prospech odchodu za hranice už počas strednej školy. Cieľové krajiny a regióny v nich získavajú strategicky cenný zdroj hospodárskeho rastu.

Podobne aj oni očakávajú, že sa stanú súčasťou kvalitnejšej akademickej komunity bez symptómov úpadku, že si zvýšia šance nadobudnúť lepšie technické zručnosti, diplom z renomovanejšej inštitúcie a napokon si zvýšiť svoju cenu na trhu pracovných príležitostí, na ktorom ich čaká nekompromisná súťaž so svojimi rovesníkmi zo sveta. Zvrátiť organický proces, ktorý prebieha slobodnou súťažou vzájomne porovnateľných subjektov nie je udržateľné ani žiadúce na žiadnej úrovni.

Snahy investovať vzácne zdroje do stavania prekážok migračným tokom jedných utekajúcich „mozgov“, a súčasne financovať jednorozmerné ekonomické lákadlá pre iné nemôže fungovať. Kam chceme prilákať a koho? Neodstránime tým ani jednu príčinu stratovej bilancie pre Slovensko, ktorou je nekoncepčné riadenie ekosystému bez stratégie, roztrieštené medzi rezorty súperiace o zdroje. Ľudia v krajine radi zostanú a noví prídu žiť a pracovať, ak im inštitúcie poskytnú štandard a rozvojovú perspektívu, keď tu budú môcť bez obáv realizovať svoje originálne myšlienky porovnateľne s tým, ak by zostali tvoriť kdekoľvek inde vo vyspelom svete. Štandardizácia prostredia môže nastať kvalitatívnym posunom nahor a nekompromisným otvorením krajiny.

Verejná sféra sa na prebiehajúcu divergenciu nemusí prizerať. Skúsenosti z minulosti ukazujú, že inovačný proces je síce prirodzenou doménou podnikateľskej sféry, ale vláda vie byť pre podniky silným partnerom so schopnosťou predefinovať podmienky hry v záujme žiadúceho rozvoja, vrátane hospodárskeho, ako sa na ňom v daných podmienkach dokážeme zhodnúť a časom opäť prehodnotiť. Inovačná politika nemusí byť len veľkoformátovým sociálnym inžinierstvom. To sme si už vyskúšali. Ako lepšia cesta sa ukazuje sústrediť podporu komplementárnym procesom a prvkom ekosystému k všetkému, čomu sa lepšie darí v komerčnom režime.

Mestá sú podobné umelé systémy, ktoré si vieme predstaviť

Názornou metaforou môže byť kontrast prostredí miest, ktoré sa rozvíjajú s podporou dobre nadizajnovaných verejných infraštruktúrnych projektov a racionálnej urbanistickej regulácie oproti iným, ktoré rastú živelne. Ak chceme zažiť, v čom spočíva rozdiel, netreba vôbec chodiť ďaleko. Najkvalitnejšie mesto pre život na planéte máme niekoľko desiatok minút cesty z nášho hlavného mesta na západ.

Bratislava v modernej histórii nadobudla podobnú autentickú rastovú dynamiku, ale až s oneskorením na ňu reaguje snahou o koncepčné uchopenie verejného priestoru, budovanie nových dopravných projektov, redizajn ulíc a námestí. Výškové budovy vyrástli tu a tam rozosiate mestom, ktoré dlhé roky rezignovalo na sebareflexiu, možnosť predstaviť si scenáre svojej vlastnej budúcnosti a konať v prospech najlepšej z nich. V metaforickom aj skutočnom meste je lepšie dokázať sa včas rozhodnúť o základných veciach: kde chceme mať raz rušný downtown, kde chceme pokojné rezidenčné komunity, kde chceme ochrániť historické budovy a kde si chceme ponechať možnosť z ruchu mesta uniknúť v prírode. Tomu prispôsobiť primerane hustú sieť ciest, železníc, mostov a tunelov, aby sa v labyrinte umelého prostredia dalo čo najlepšie hýbať a najkvalitnejšie žiť.

Prvok organizácie mesta nie je ako celok dosiahnuteľný z úrovne participujúcich aktérov: obyvateľov, ktorí v meste žijú, firiem, ktoré v ňom podnikajú ani developerov, ktorí pre nich stavajú realitné projekty všade, kde dávajú ekonomický zmysel. V inovačnom ekosystéme si stačí namiesto dopravy predstaviť informačné toky, cirkuláciu talentov, nadväzovanie neformálnych kontaktov aj projektových spoluprác. V ére znalostnej ekonomiky musia čo najhladšie systémom prúdiť poznatky spolu s ľuďmi, ktorí s nimi dokážu pracovať.

V ére, v ktorej sme sa už naplno ocitli je konkurencieschopnosť hospodárstva založená na sofistikovaných faktoroch a talent je ich kritickým nositeľom. Metafora s kultivovaným mestským prostredím k dobe patrí, pretože talenty sa navzájom priťahujú a v izolácii neprosperujú. Výmena myšlienok potrebuje podhubie spoločenského života, medziľudské vzťahy, život v komunite. No rovnako aj adekvátne vzdelanie, špecializáciu, schopnosť nájsť spoločný jazyk, čo sa nedá bez hlbokého poznania rovnakého objektu záujmu, spoločnej fascinácie.

Ak sa má komunita rozvíjať produktívne, potrebuje zmysluplné projekty konkrétnych ľudí s dosiahnuteľnými cieľmi a pomenovanými výzvami, ktoré treba zdolať prácou. A tu kdesi aj rivalitu, primeranú mieru súťaže medzi tímami s porovnateľnými kompetenciami a šancami uspieť. V režime, ktorý prijme ambíciu preniesť hospodárstvo krajiny do budúcnosti sa spoločnosť nastaví na konzistentné, trpezlivé a dlhodobé hľadanie realizácie s vysokou pridanou hodnotou. V prostredí musia byť odstránené všetky bariéry pre experimentovanie, vznik a rast nových podnikov, ktoré môžu vyrásť okolo riskantných inovatívnych myšlienok.

Preto, aby nádejné projekty vznikali v dostatočnom množstve a kvalite treba čo najlepšie zosieťovať lokálne prostredia so špeciálnou pozornosťou prostrediam najväčších miest, kde sa sústreďujú už dnes silní aktéri: univerzitné pracoviská a verejné výskumné inštitúcie, inovatívne firmy, neziskové projekty s potenciálom sociálnych inovácií. Regióny na Slovensku majú tvorivú energiu, ktorú len nevidno na prvý pohľad. Nepotrebujeme začínať na zelenej lúke, infraštruktúru väčšinou máme k dispozícii a na mieste pracujú mnohí šikovní ľudia. Inštitúcie je nutné lepšie prepojiť a naplniť produktívne nasmerovanou činnosťou. Tvorivá energia bude v takom prostredí môcť voľne prúdiť a dosiahne úspechy, ktoré bude vidno.

Politika ako pokorne sa učiaci proces

Divergencia, ktorú sme priamo pozorovali v kariérnych plánoch výskumníkov a nepriamo v asymetrickej mobilite študentov nás privádza k tomu, čo vo verejnej diskusii dlhodobo prehliadame. Verejní hýbatelia majú v rukách už dnes sieť vzdelávacích inštitúcií všetkých úrovní. Nezdá sa, že by si naplno uvedomovali, že spôsob akým školy plnia svoju misiu dnes kriticky determinuje šírku príležitosti, na ktoré dosiahneme zajtra. Vzdelávanie je pritom základným pilierom, na ktorom sa dá postaviť úspešný inovačný ekosystém. Ak z neho hromadne odchádza najmladšia generácia v prvej chvíli, v ktorej legálne môže, nedá sa ani len tváriť, že je s ním všetko v poriadku.

Pre zreformovanie vzdelávacieho systému sa pritom stačí opýtať reprezentatívnej vzorky slovenských študentov za hranicami, ktorých máme už desaťtisíce. Konzistentná spätná väzba môže vytvoriť učiaci sa proces kontinuálnej reformy verejných politík, ktoré postupne vzdelávaciu sféru optimalizujú. Podobne dokážu získať indície o svojich slabých stránkach a nenaplnených príležitostiach aj stagnujúce výskumné pracoviská. Stačí sa im opýtať výskumníkov, ktorí sa vo svojej kariére rozhodli zmeniť pôsobisko. Sila spätnej väzby, kolektívnej inteligencie zákazníkov a iteratívne hľadanie indícií pre lepšie riadenie sa stalo štandardnou praxou v súkromnom sektore. Je najvyšší čas prijať ju aj vo verejnom.

Slavomír Ondoš, senior expert a odborný garant