Za novinárom Hugom Portischom …

Mnohých z nás, bývajúcich v posledných desaťročiach v okolí Bratislavy, kde bol príjem rakúskej televízie ORF dobrý, nedávno bolestne zastihla správa o úmrtí Huga Portischa, bratislavského rodáka a nekorunovanej novinárskej inštitúcie. Dovolím si povedať inštitúcie, nielen v Rakúsku, kde pôsobil, ale aj prevažnej časti nemecky hovoriaceho stredoeurópskeho priestoru. Kto ho poznal, tomu netreba hovoriť nič nové. Legendárne boli jeho pútavé analytické komentáre v hlavných správach ORF o akejkoľvek dôležitej téme, ktorú vedel dokonale rozobrať, vysvetliť ľuďom zrozumiteľným jazykom (samozrejme, ak ovládali nemčinu) aj typickou Portischovskou gestikuláciou. Bol vždy neutrálny, no presvedčivý svojou logickou argumentáciou viackrát overenými faktami. No ako sa touto komentátorskou legendou mohol stať?
Jeho cesta nebola jednoduchá. Chaos v posledných vojnových dňoch ho na úteku s rodinou doviedol z Bratislavy (kde už jeho otec vydával významné noviny) do Rakúska a potom rovno na viedenskú univerzitu. Mladému absolventovi sa podarilo dostať na prestížny pobyt pre začínajúcich novinárov v USA, kde sa naučil kľúčovým princípom kvalitnej nezávislej žurnalistiky, princípom, ktorým zostal nadosmrti verný. Jeho úspešná práca ho už v päťdesiatych rokoch minulého storočia vyniesla na šéfredaktorské stoličky významných rakúskych denníkov. Novinári a nezávislé denníky však nemali vtedy ani v Rakúsku na ružiach ustlané. Všetko sťažovala dohoda najväčších rakúskych politických strán o rozdelení vplyvu v kľúčových inštitúciách, úradoch, zoštátnenom priemysle a službách. V období začínajúceho televízneho vysielania hrozila podobná dohodnutá hra aj v audiovizuálnej oblasti. Portischovi sa ako mladému novinárovi spolu s malým tímom s neskorším riaditeľom ORF G. Bacherom podarilo nemožné: Získal takmer milión hlasov v referende o odpolitizovaní televízie a rozhlasu a nastolení princípu verejnoprávnosti ORF. Tej verejnoprávnosti, ktorú si užíva stále ešte väčšina televíznych a rozhlasových staníc, ktoré nie sú v súkromných rukách, vrátane tej našej RTVS. Jeho neúnavná novinárska práca mu priniesla veľa významných kontaktov v oblasti politiky, ekonomiky aj médií nielen v Rakúsku, ale aj v celej Európe. V priebehu jedného dňa dokázal vysielať reportáže z Paríža, Viedne aj Prahy aj s cestou a informácie získaval ich dôkladným overovaním, rešeršou v období, keď sa o internete a nových médiách nikde nechyrovalo. Nadviazal skvelé kontakty v USA, no aj v Číne, Blízkom Východe a jeho komentáre a nezávislé, no analýzou podložené stanoviská si cenili samotní svetoví politici, s ktorými absolvoval rozhovory. Práve jeho nezávislosť (nikdy sa nestal zamestnancom ORF) ale aj špičková investigatívna práca bola zárukou kvality a často nepriestrelnosti jeho televíznych analýz, ktoré sme dychtivo hltali vo vtedajšej ČSSR na druhej strane Železnej opony. Práve tu a vtedy, keď chýbal akýkoľvek slobodný, nezávislý názor. Bol prosto inštitúciou, vynikal však aj skromnosťou a kolegialitou.
V nasledujúcich desaťročiach odviedol aj kus práce pri odhaľovaní historickej pravdy o dejinách Rakúska a niektorých jej nedávnych temnejších kapitolách počas 2. svetovej vojny. Známe sú jeho dokumenty Rakúsko I. a Rakúsko II. a mnohé ďalšie. Zarezonovali však aj jeho knihy, v ktorých nešetril nikoho ani zo súčasných aktérov a bol až do samého konca na pulze doby. V Rakúsku, no aj u nás našiel veľa obdivovateľov aj nasledovníkov. Aj pre Slovensko a jeho žurnalistiku by jeho dielo a práca mala zostať absolútnym vzorom aj štandardom.
Česť jeho pamiatke!