Denník N

Umenie byť nešťastný. Alebo šťastný?

Čo je to šťastie? Je to stav, ktorý keď dosiahneme, tak nás bude neustále sprevádzať? Je to niečo, čo možno vlastniť? Je možné sa o šťastie podeliť? Aké má miesto v našom živote a čo hovorí o nás? A akú úlohu v tom zohráva nešťastie?

Dirk de Wachter  pochádza z krajiny, kde je vysoká životná úroveň, kvalitné školstvo a výborné zdravotné a sociálne zázemie. A predsa podľa prieskumov štvrtina obyvateľstva tej krajiny hovorí o sebe, že je nešťastná. Má za sebou dlhé obdobie práce terapeuta a príbehy ktoré mu ľudia vyrozprávali, ho priviedli k hľadaniu odpovede na otázku, ako je to so šťastím – čo je to šťastie a aké miesto má v našom živote. Dnes budeme hľadať odpovede na otázky o šťastí inšpirovaní Wachterovou knihou – Umění být nešťastný

Okolnosti nám prajú

Ak by sme sa pozreli na šťastie z pohľadu biológie, tak odpoveď by bola pomerne jednoznačná. V okamihu potešenia sa z malej žľazy (hypofýzy) vylučujú hormóny (endorfíny) a tie sa spájajú so šťastím. Cítime radosť a spokojnosť. Problémom však je, že tento stav trvá krátko. Jeho dĺžka sa síce líši v závislosti od toho, čo sa stalo a koľko úsilia nás to stálo. Ale aj tak je to len okamih. Až sa vynára otázka, či má zmysel klásť taký dôraz na šťastie, ak trvá tak krátko. To neznamená, že sa nemáme oň usilovať. Ale či snahu o šťastie má zmysel postaviť na piedestál, ak jeho dosiahnutie je také neefektívne?

V porovnaní s predchádzajúcimi generáciami nemáme skúsenosť vojny. Napriek súčasnej pandémie, nemáme skúsenosť s chorobami, ktoré by vo veľkom „kosili“ celé dediny. Napriek rôznej životnej úrovni, máme dostatok a netrpíme hladom. Obchody sú plné tovaru. Máme slobodu cestovať. Môžeme si vyberať školu podľa vlastného výberu. A mnohé hodnoty a tradície ktoré ľuďom hovorili čo majú robiť, padli. Ešte nikdy nebola situácia tak priaznivá tomu, aby sme boli šťastní. Tak prečo nie sme?

O to viac, že zo šťastia sme urobili najvyšší cieľ nášho života. Šťastný nový rok! Šťastnú cestu! Veľa šťastia! Nech sa ti darí! Želáme si šťastie navzájom. Dokonca si želáme aj podmienky, ktoré by k nemu mali viesť: veľa zdravia, peňazí, nech sa splnia tvoje túžby… Tak kde je problém? Akoby šťastie bolo len v našich rukách.

Čo je to šťastie?

V mojom kresle už sedelo veľa ľudí, ktorí mnohé z toho dosiahli. A všetci z ich okolia sú presvedčení o tom, že sú šťastní. Ale nie sú. Majú všetky podmienky preto aby boli. Status, postavenie, majetok, zdravie, vzťah, dovolenky, luxusné auto a predsa… Mnohí z nich tak veľmi sa snažili dosiahnuť šťastie (a utrácali pritom ako opitý námorník), že prežili viac než iný za celý život a predsa nič… Skôr sú unavení, frustrovaní a vyhorení.

Tvárime sa, že každý môže dosiahnuť šťastie, ale nikto nás neučí – ako na to. Možno je v chyba našich očakávaniach – čo za šťastie považujeme.

Ak by sme sa rad za radom pýtali ľudí, čo považujú za šťastie, odpovede by boli rôzne. Naozaj neexistuje všeobecná odpoveď v štýle ak urobíš toto… ak budeš mať… alebo ak dosiahneš…

Mnohí si myslia, že ak budú mať… ak dosiahnu… ak sa stanú… alebo urobia to a to, budú šťastní. Ale vždy to dopadne rovnako. Dosiahnu to, kúpia, stanú sa… a čo ďalej? Znovu treba niečo dosiahnuť / kúpiť a tak stále dokola? Mnohí si kladú otázku, či to vôbec má zmysel… Ako škrečok v kolese…

Mal som v kresle ľudí, ktorí mali normálnu prácu, skromné bývanie, dokonca zdravotné problémy… a boli šťastní. Zjavne šťastie spočíva v niečom inom, než sme si mysleli.

Čo nám v ňom bráni

Ak sa pozrieme na ľudské dejiny, od začiatku ľudí poháňala túžba po niečom „viac“. To „viac“ hnalo dopredu pokrok a napredovanie v rôznych oblastiach. Od vedy, cez bývanie až po stravovanie. Dnes sa toto „viac“ obmedzilo na komfort (a teda konzum). To „viac“ nás ženie dopredu aby sme kupovali a kupovali čoraz viac. Vlastnenie má byť cestou k šťastiu a keďže ten pocit je krátky a prchavý, tak nakupujeme stále a znova, hoci tie veci ani nepotrebujeme… V porovnaní s predchádzajúcimi generáciami sme dosiahli viac. Máme kúpeľňu v byte, plné obchody, rozmanitejšie práce, môžeme si dovoliť dlhé roky štúdia a veľa možností uplatnenia a kultúrneho vyžitia. A nie sme šťastní. Možno chyba je v tom, že čakáme „viac“ zvonka, ale nie od seba…

Šťastie sa stalo normou a povinnosťou. Stalo sa cieľom nášho snaženia, ale čím viac sa oň snažíme, tým ťažšie je ho dosiahnuť. Naša snaha spútať ho, doslova mať ho v hrsti, nám bráni v schopnosti ho vychutnať. Príliš veľký dôraz naň vedie k tomu, že ľahko zlyháme, pretože ten tlak nám v tom zabráni. A vďaka tlaku (dosiahnuť ho), sme na seba ušili bič v podobe stresu a strachu. Budeme šťastní? Budeme niekedy šťastní? Budeme konečne šťastní? A kedy ak nie teraz? A tak čím viac sa snažíme, tým ťažšie je ho dosiahnuť.

Nešťastie a jeho miesto v živote

Možno je na čase prehodnotiť naše očakávania. Šťastie nie je trvalý stav. A popri šťastí je v našom živote priestor aj na nešťastie.

Tak ako šťastie patrí k životu a je odmenou (za niečo). K životu patrí aj nešťastie. Je ťažké dosiahnuť šťastie bez nášho pričinenia. Ak teda dáme bokom situáciu, kedy nás niekto obdaruje. Väčšinou si šťastie vyžaduje, aby sme sa oň pričinili. S nešťastím to tak nie je. Nešťastie sa stane aj samé od seba. Nie je preto „trestom“. Je skôr pripomenutím toho, že veci nemáme vo svojich rukách. Môžeme urobiť všetko pre úspech a predsa sa nám to nepodarí a cítime sklamanie a smútok. Sme nešťastní. K životu patrí nešťastie, rovnako ako k nemu patrí aj šťastie. A my sa často pohybujeme niekde medzi nimi. To je náš zdravý stred.

So šťastím sa spája radosť. S nešťastím smútok. Pozrime sa naň bližšie. Smútok je emócia, ktorá je reakciou na niečo, čo sa nás dotýka. Môže to byť reakcia na situáciu v ktorej sme, na stav, ktorý nastal, alebo na zmenu ktorá nastala. Je to niečo, na čom nám záleží a smútok je reakcia na to, že sa niečo zmenilo inak, než sme čakali, prípadne si želali (a nečakali). Smútok je v podstate znakom straty. Niečo sa zmenilo, niečo sme stratili. Ale to pominie. Smútok je prirodzený, ale časom ide do stratena. Ak nie, treba vyhľadať pomoc.

Šťastie v nešťastí

Keď sme šťastní, túžime o našom šťastí hovoriť iným. Chceme sa oň podeliť. A vtedy sa šťastie násobí. Ľudia okolo nás sú tým povzbudení. Dostávajú impulz (nádej), že aj im sa niečo podarí. A ich radosť z nášho šťastia, akoby šťastie zväčšovalo. A v prípade nešťastia? Kým šťastie zdieľaním rastie, smútok sa zmenšuje. Smútok a nešťastie sa zdieľaním stávajú znesiteľnejšími.

Mnoho ľudí si odo mňa pýta „pilulku“, aby sa tak vysporiadali so smútkom a nešťastím. Niekedy to bez pipulky nejde. Ale väčšinou ľudia hľadajú len cestu, ako sa s tým vysporiadať bez toho, aby niečo zvládli vlastnými silami. Ak sa vyberú touto cestou, potom časom budú potrebovať pilulku na čokoľvek. Človek musí byť schopný zvládnuť aj istú nepohodu, smútok, neúspech, či nešťastie. Patria k životu, pomáhajú nám získať určitú odolnosť, prehodnotiť svoj život a hodnoty ktoré ho napĺňajú, ale pomáhajú nám vychutnať si aj úspech a šťastie, keď ich dosiahneme. Chceme smútok vytesniť, alebo aspoň čím skôr hodiť za hlavu, ale tak ľahko to nepôjde. Nakoniec, ani tie lieky náš problém nevyriešia, len ho odsunú na neskôr. Niekedy je dôležité získať čas. Ale nakoniec smútok ako normálna a prirodzená emócia sa znovu prihlási k životu a treba sa s ním vysporiadať.

Ako smútok „spracovať“

O smútku je ťažké hovoriť, ale je to dôležité. Len tak stratí na sile. Rozhovor o ňom, zdieľanie, ale aj pozrieť sa na situáciu s odstupom a inak, nám pomáha sa s ním vysporiadať. Niekedy je potrebný čas a smútok pominie (preto sa hovorí, že čas lieči). Niekedy je smútok tak veľký, že o ňom nedokážeme hovoriť. Alebo hoci nie je veľký, dokáže nás ochromiť. Ale aj keď o ňom nedokážeme hovoriť, alebo ten druhý o ňom nechce hovoriť, aj vtedy máme v rukách zbraň, ktorá pomáha smútok zmenšiť. Tou zbraňou je objatie, ktoré dáva pocit bezpečia a dotyk, ktorý vyplavuje oxytocín (hormón šťastia).

Neúspech nás učí ľudskosti. My sami máme skúsenosť, aké je to byť zraniteľní. Vieme, aké je to cítiť stratu, necítiť sa dobre, pochybovať o sebe a svojej hodnote. A tak vďaka prežitej skúsenosti sa učíme empatií a vieme v prípade potreby sa vcítiť do druhých a pomôcť im. Ale zas a znova si uvedomujeme, že potrebujeme okolo seba ľudí. Čo vôbec nie je zlý nápad. Pretože zdieľanie s druhými, ale aj pomoc druhým prispieva k nášmu šťastiu.

Šťastie sa rodí v zdieľaní a v obete

Keď sa to tak vezme, máme rôzne túžby a potreby. Ale to čo prezentujeme ako šťastie (status, majetok, úspech, zdravie), je len nástrojom, ktorý nám pomáha vytvoriť zázemie, ale samo o sebe to nič negarantuje. Cesta k šťastiu tkvie v nás, v našom prístupe k životu. V našom živote.

Videli sme, že zdieľanie vedie k šťastiu. Zdieľanie, to je skutočnosť, že nežijeme iba pre seba. Žijeme obklopení ľuďmi, ktorí nás majú radi a ktorých máme radi my. Je to život založený na spontánnosti. Prijatí. Láske bez podmienok. A dávaní bez očakávania prijímania.

Ale šťastie nie je len o živote s inými, ale aj pre iných. Myslím tým angažovanosť. Robiť niečo pre iných. A pre spoločnosť. Je v tom aj uvedomenie skutočnosti, že niekto je na tom horšie a tak máme byť za čo vďační. Ale predovšetkým, je to o „zabudnutí“ na seba a obetovaní sa pre druhých. Aspoň na chvíľu. Dať bokom seba a byť tu pre niekoho (iného).

.

Dirk de Wachter nás privádza k poznaniu, že šťastie dosiahneme, ak nie je cieľom. A dôležité pre šťastie je žiť s inými a pre iných. Nežiť pre seba. V tomto je Wachterov prístup prelomový.

Doteraz vrcholom teórie o šťastí bolo dielo Johna Powella ktorý tvrdí, že šťastie je odmenou za to, že žijeme svoj život. Teda že rozvíjame svoje dary a schopnosti a tým robíme to, čo nás napĺňa a tak sme obohatením pre druhých. Viac tu: https://dennikn.sk/blog/1301901/na-ceste-za-stastim/. To všetko stále platí.

Wachter však ponúka nadstavbu v podobe žitia pre iných a obety. Tým nás chráni pred rizikom, že by sme do centra svojho života postavili seba a pristupovali k iným a k svetu tak, že oni majú slúžiť nám. Ľahko by sme sa stali sebcom a narcisom. Pred tým nás chránia slová Wachtera, keď nás privádza k presvedčeniu, že šťastie je spojené so zmyslom nášho života – nájsť zmysel, robiť veci ktoré majú zmysel a vyjsť zo seba. O tom si povieme viac nabudúce vďaka Viktorovi Franklovi.

Wachterova kniha nesie provokatívny názov – umenie byť nešťastným. Ale prijať nešťastie ako súčasť života, nájsť v ňom zmysel a vďaka nemu si viac vychutnať život, to je skutočné umenie života. A cesta k šťastiu…

Tomáš Hupka

Dirk de Wachter je belgickým psychiatrom a psychoterapeutom. Pôsobí na Katolíckej univerzite v Lovan. Je odborníkom na systematickú a rodinnú terapiu. Jeho kniha Umění být nešťastný, sa stala podkladom pre tento článok.

Zdroj fotografie:

www. medium. com

Teraz najčítanejšie

Tomáš Hupka

Pred dvoma rokmi sme spolu s manželkou absolvovali kurz Manželské večery, ktorý vytvorili Nicky a Sila Lee. Pracovné podmienky mi neumožňujú rozbehnúť takýto kurz, preto by som rád o vzťahoch aspoň písal. Zároveň by som rád nadviazal na obdobie, kedy som o vzťahoch písal blogy na stránke .týždňa... Tom