Denník N

Najpoľutovaniahodnejší

Nielen pandémia nám nastavila zrkadlo a to čo v ňom vidíme, nie je veľmi povzbudivé.

Lekári a zdravotné sestry už takmer rok podávajú heroické výkony  často v situácii, keď nielenže nevidieť svetlo na konci tunela, ale ani záblesk nádeje.

Tí, ktorých sme postavili do čela svojej spoločnosti po velikášskych floskulách o tom, ako im ďakujeme a vážime si ich úsilie, pripustia aby, ako upozornil doktor Visolajský, zdravotníkom znížili platy.

Takže zatiaľ čo v iných krajinách im platy za ich nadľudské úsilie zvyšujú, dajú odmeny, my sa odvďačíme nevďakom a platy znížime.

Opustili sme svoje deti, rezignovali sme na potrebu ich vzdelávania, nechali sme ich takmer najdlhšie zo všetkých štátov na svete doma bez vzdelávania, bez vytvárania užitočných návykov. Čo sme to za ľudia ?

Opustili sme seniorov, nechali sme ich napospas, nezáleží nám, aby boli čo najskôr zaočkovaní v domovoch pre seniorov, radšej ich držíme v samote a izolácii od ich blízkych. Tých, ktorí žijú sami, sme nechali tak. Prihlásenie na očkovanie, keď sa im už konečne ( po rôznych kritických infraštruktúrach) umožnilo, sme  cez internet  pre nich nastavili tak, že možno smelo hovoriť o cynickom výsmechu a bezcitnosti. Hra s kolieskom o život. A ešte sa vás program pýta, či nie ste robot. Možno by bol ten robot oveľa citlivejší, ale my si žiaľ hovoríme, že sme ľudia.

Kde sa v nás berie taká bezohľadnosť a nezáujem ?

Na Slovensku máme desaťročia neľudské podmienky vo väzbe, a to je fakt. Aj zo zahraničia sme boli na túto skutočnosť opakovane upozorňovaní, ale tých, ktorí s tým mohli niečo urobiť, to nezaujímalo.

Nie paradox, ale ukážka úrovne našej „civilizovanosti“ a ohľaduplnosti je, že sa tejto téme začína venovať vážnejšia pozornosť, keď si podmienky väzby môžu a mohli na „vlastnej koži“ vyskúšať aj tí, ktorí v minulosti mali reálny vplyv a možnosť ich zlepšiť.

Ale aj napriek  primitívnemu egocentrizmu niektorých je potrebné pochopiť, že v drvivej väčšine prípadov tieto v civilizovanej spoločnosti neakceptovateľné podmienky zasahujú bežného občana a môžu sa dotknúť aj vás a vašich blízkych. Na rozdiel od verejne prezentovaných názorov niektorých novinárov to, že ste podozrivý, neznamená, že si za to môžete sami. Ale najlepšie sa to dá pochopiť, keď sa do takej situácie dostanete.

Väzba je opatrenie, nástroj, ku ktorému majú orgány činné v trestnom konaní siahnuť ako po krajnej možnosti, ale nesmie byť donucovacím prostriedkom ani mučením. Nemôže nahrádzať dôkaznú núdzu a nútiť vás k priznaniu neľudskými podmienkami.

To, že budete vo väzbe v primeraných podmienkach,  nemá prečo ohroziť prebiehajúce trestné stíhanie, ak ho pravda, chceme viesť zákonným spôsobom.

Panie štátne tajomníčky za bývalej vlády sa obe mohli zasadiť o zlepšenie podmienok vo väzbe, mohli sa zasadiť aj súčasní opoziční politici, aj špecializovaná prokuratúra aj polícia. Neurobili to. Na túto tému sme nepočuli takmer nikoho ani hlesnúť.

Svedčí to o vyspelosti našej spoločnosti. Naši lídri majú k súcitu  a empatii s tými dole veľmi, ale preveľmi ďaleko. Súčasní sa od tých bývalých líšia žiaľ len  máličko, ak vôbec.

A čo novinári ? To, že sa podmienky vo väzbe zlepšia v prospech všetkých občanov, je potrebné odmietnuť, a hejtovať, lebo aj vďaka ich iniciatíve sa podarilo posadiť do väzby niekoľko osôb z najvyšších poschodí, podozrivých z korupcie. Ďakujeme, ale  možno aj vďaka novinárskej iniciatíve sa ich nepodarí odsúdiť  a budú pustení na slobodu a občan im rád zaplatí zo štátneho rozpočtu odškodné. Pre porušenie ich práva na spravodlivý proces.

Ale opäť, to, že sa podmienky vo väzbe stanú pre všetkých humánnejšími predsa nemôže byť hrozbou pre riadne vedenie vyšetrovania ? Alebo chceme povedať, že bez donucovacích prostriedkov vo forme mučenia ľudí zatváraním na samotky, nie sme schopní viesť úspešné vyšetrovanie?

Je veľmi chvályhodné, že staronová ministerka spravodlivosti o tak závažnej otázke, ako sú podmienky väzby, nechce rozhodovať v skrátenom legislatívnom konaní, v ktorom by sa mimochodom nemalo rozhodovať o ničom, ak na to nie sú výnimočné okolnosti a dôvody. Pani ministerka a vláda, v ktorej sedela, aj s podporou „ich“ parlamentu, sa však v skrátených konaniach prebojovala na čelo v histórii nášho zákonodarného pelotónu. Mali by sedieť v zelených tričkách. Ale napríklad  zmena ústavy tak závažnou otázkou asi nebola, ale to je druhá vec.

Problematiku podmienok vo väzbe má (nielen) staronová ministerka pred očami roky rokúce, ako pôsobí na ministerstve, ale kým vo väzbe nie sú naši ľudia, aj keď z opozície, ale predsa z vyšších poschodí, ani reformátorov táto téma nedojíma.

Naozaj platí, že osobná skúsenosť je na nezaplatenie. Ak si chcete urobiť ozaj objektívny názor na väzbu a podmienky v nej, najlepšie bude si to osobne vyskúšať a podeliť sa  s nami o zážitky, postrehy a dojmy. Uvítame aj podnety na zlepšenie.

Pri pohľade zvonka, ale možno aj zvnútra, môžem konštatovať, že sme veľmi smutným a poľutovaniahodným spolkom. Oficiálne sa nazývame Slovenská republika.

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..