Denník N

Tadiaľto vedie červená čiara

Stalo sa to takto: čítali sme návrh ústavného zákona, za ktorý zdvihlo ruku 44 (takmer každá tretia) z poslankýň a poslancov. Jeho cieľom bolo obmedziť práva transrodových ľudí na to, aby mohli žiť v súlade so svojou skutočnou identitou a vziať status rodín LGBTQI+ ľuďom, ktorí spoločne vychovávajú deti.

Tiež máte pocit, že toto nie je tak úplne dobré?

Oveľa horšie, než čítať samotný návrh, bolo čítať dôvodovú správu k nemu. V nej boli LGBTQI+ ľudia označení za „deviantov“ a ich rodiny za „zvrátené prostredie“.

Úplne najhoršie však bolo potom počúvať, ako tí, čo hlasovali, vlastne premýšľajú o ich osudoch, ktoré chceli zmeniť. Niektorí z nich si len povzdychli: „Čo s nimi… ťažko povedať.“ Iní povedali, že „Je to veľmi citlivá téma.“ a viacerí si myslia, že je o téme je „potrebné viesť odbornú diskusiu.“

Mysleli sme na tých, ktorých poznáme – na našich susedov a susedy, rodičov detí, ktoré s tými našimi chodia do školy či do škôlky, na naše kolegyne a kolegov, na priateľov. Na to, ako sa asi – spolu so svojimi najbližšími – cítia, takto označkovaní. Zranení, vyhlásení najvyššími formálnymi autoritami v štáte za ľudí druhej kategórie. Mysleli sme na to, ako ťažko sa im bude žiť s pocitom, že ich práva, a práva ich detí môžu byť v (blízkej) budúcnosti v tomto parlamente kedykoľvek obmedzené.

Chceli sme im vyslať signál, že nám – odborníčkam a odborníkom z pomáhajúcich profesii – to, čo sa udialo, nie je jedno. Koniec koncov: po hlasovaní (sic!) Mária Šofranko a Katarína Hatráková volali po odbornej diskusii.

Tak sme to – psychologička a analytička Paula Jojárt, sociálna a pracovná psychologička Niki Kuglerová, terapeutka Daša Malíková, sociálna poradkyňa Ivana Klimentová a ja – spísali. Natašu Holinovú sme poprosili, aby nám opravila nielen čiarky, ale aj overila správnosť našich tvrdení (tak to predsa pri odbornom diskurze chodí a hovorí sa tomu „redakcia“).

Reakciu sme zavesili iba na naše FB profily. Tu je:

výzva Tadiaľto vedie červená čiara

Mysleli sme si, že sa k nám pridá len pár kolegov a kolegýň a ďalších pár chronicky známych mien.
To, čo sa ale spustilo, bolo niečo iné.

Do tejto chvíle sa pod text podpísalo tisíc odborníkov a odborníčok naprieč celým Slovenskom, áno nielen z Bratislavy, ale aj z lokalít, ktoré sú tradične považované za religiózne. Podpisovali sa psychológovia a psychologičky, sociálne pracovníčky a pracovníci, lekárky a lekári, ľudia s expertízou zo sociálnych vied, pedagógovia všetkých stupňov škôl, výskumníci a výskumníčky. Ďalších viac než tisíc ľudí mimo fachu výzvu podporilo – od IT expertov, cez predavačky a filmárky, seniorov… Podpisy stále pribúdajú.

Čítali sme mená a videli sme vás.

Naše učiteľky a učiteľov o jednu či dve generácie starších, ktorí dlhodobo stoja rovno v popredí odborného diskurzu. Kolegyne a kolegov, ktorí pracujú v štátnej a verejnej správe, kde odpor voči tým „hore“ môže (naozaj môže) mať následky vo forme šikany. Tých, ktorým sa to nepodpisovalo ľahko, lebo vedeli, že idú páliť do svojej bývalej kolegyne. Tých, ktorí zo svojho intímneho náboženského vyznania, ktorým sa verejne nikdy netajili, preniesli do svojej práce len presvedčenie, že všetci ľudia sú si rovní.

Vážime si to a vôbec nepovažujeme tak masívnu podporu reakcie na konanie poslankýň a poslancov zo strany odbornej verejnosti za samozrejmú.

Tak sa vám všetkým chceme poďakovať.
Veľmi.

Pýtate sa nás, čo urobíme ďalej.

Cez víkend reakciu uzavrieme a odošleme ju do schránok poslancov a poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky.

Či aj poslancom a odídencom z ĽSNS, ktorí zákon navrhli a odôvodnili? Nie, tým nie. Oni už prišli do parlamentu s touto agendou. S agendou ostrakizácie, nenávisti voči menšinám, s pohŕdaním ľudskými právami a nápadmi na silové riešenia. Robia len to, čo sľúbili svojim voličom.

Avšak: bez podpory iných poslankýň a poslancov by ich návrh bol len bezvýznamnou chvíľou v parlamente. Predložili by ho, zdvihlo by sa 10 – 15 rúk, dovidenia. Ani by sme si to nevšimli.

Ale všimli.
Nedalo sa totiž prehliadnuť, že zaň, za jeho vulgárny text, hlasovali aj ľudia z vládnej koalície. Tí, čo podporili programové vyhlásenie vlády, v ktorom sa síce nič nehovorí o obmedzovaní akýchkoľvek práv, zato sa tam sľubuje, že: „zabezpečíme dôslednú rovnosť pred zákonom“ aj to, že „budeme konať tak, aby sme výrazne zvýšili dôveru ľudí v štát a ľudí, ktorí ho reprezentujú.“ Hovorí sa v ňom aj o záväzku „aktívne bojovať proti šíreniu nepravdivých informácií vo vzťahu k zdraviu“ a o tom, že táto garnitúra prináša „reformu starostlivosti o duševné zdravie“.

Naša reakcia tak smeruje najmä k nim a k tým, ktorí s nimi v poslaneckých kluboch, ktorí s nimi spoločne predkladajú zákony. Ktorí sú s nimi zviazaní mocou a zodpovednosťou.

Teraz najčítanejšie