Denník N

…a zajtra bude vojna? Prečo Putin vyhrocuje situáciu okolo Ukrajiny?

V prípade akéhokoľvek útoku Ruska na Ukrajinu vypukne celosvetová kríza s nepredvídateľnými rozsiahlymi následkami. Preto je skôr pravdepodobné, že ukrajinská kríza má nateraz Putinovi slúžiť na splnenie iných cieľov.

Zákernému útoku agresívneho režimu na susednú krajinu v novodobej histórii vždy predchádzala jeho masívna propagandistická kampaň. Jej cieľom bolo presvedčiť hlavne svojich obyvateľov a sympatizantov v zahraničí, že práve susedný národ je ten, ktorý ich ohrozuje, že potláča práva a životy ich menšiny na svojom území a že je nutné sa proti nemu brániť. A pred samotnou inváziou sa zinscenovala alebo zneužila nejaká udalosť potvrdzujúca akože „krvilačnosť“ suseda. Historicky ukážkovým príkladom je útok špeciálnej jednotky SS preoblečenej do poľských vojenských uniforiem na vlastný rozhlasový vysielač pri nemecko-poľských hraniciach v Gliwiciach v predvečer útoku wermachtu na Poľsko posledný augustový deň roku 1939. Z našej histórie vieme o masívnej propagande Sovietskeho zväzu, ktorá sprevádzala inváziu do Československa v auguste 1968, keď sa neustále opakovala dezinformácia o hroziacom útoku Západného Nemecka a USA a ich tunajších „diverzantov“. Moskvou riadená dezinformačná kampaň to potvrdzovala „odhaleniami“ ich ilegálnych skladov zbraní, ktoré v skutočnosti patrili komunistickou stranou riadeným Ľudovým milíciám alebo dokonca aj zábermi na nemecké a americké tanky, ktoré však v skutočnosti boli z filmovania hollywoodskeho veľkofilmu z doby 2.svetovej vojny Most u Remagenu, ktorý bol práve vtedy natáčaný aj v Čechách.

Podobné metódy využila aj propagandistická mašinéria Kremľa pred siedmimi rokmi, keď ruské jednotky zaútočili na Krym a východný ukrajinský Donbas. Snáď najznámejším bol sfalšovaný príbeh o údajnom neľudskom zabití a dokonca ukrižovaní malého chlapca vo východoukrajinskom Slavjansku, ktorého sa mali dopustiť ukrajinskí vojaci. Túto informáciu okrem ruských televízií a médií šírili aktívne do sveta, vrátane Slovenska, aj rôzni propagandistickí papagáji Kremľa až kým sa jasne nepreukázalo, že bol celý zinscenovaný a vymyslený ruskou stranou. V týchto dňoch sme opäť svedkami podobného scenára. Moskva a jej zahraniční propagandisti opäť šíria do sveta údajný príbeh chlapčeka z východného Donbasu, ktorého malo pre zmenu zabiť bombardovanie ukrajinským dronom v dedinke na predmestí Donecka, teda zhruba 30 kilometrov ďaleko od línií ukrajinskej armády. Lenže Kremeľ a jeho televízie a médiá, ktoré opäť zaplavujú svojich občanov srdcervúcimi informáciami o tejto údajnej obeti ukrajinskej armády, žiaden dron neukázali, neuviedli veľa ďalších obvyklých detailov a hlavne nevysvetlili, ako mohol veľký bombardovací ukrajinský dron (aj keby existoval) preletieť tam a naspäť 60 kilometrov nad separatistami a Rusmi kontrolovaným územím, ak tam nepúšťajú a účinne blokujú aj pozorovacie drony stálej pozorovateľskej misie OBSE. Ukrajinci a nezávislé zdroje tvrdia, že chlapček naozaj zahynul, ale na následky nešťastnej manipulácie so zabudnutou mínou alebo granátom, čo našiel na záhrade.

Príbeh o zabitom chlapcovi sa pritom v čase našej Veľkej noci objavil po takmer dva mesiace trvajúcej masívnej kampani v ruských televíziách, počas ktorej sú bežní ruskí občania denno-denne presviedčaný o narastajúcej agresivite Ukrajincov na východnom Donbase, o presunoch ukrajinskej armády k línii dotyku a to všetko má byť predzvesťou útoku na separatistické územie a Rusko. A to musí chrániť aj svojich občanov na Donbase, keďže tamojším obyvateľom za posledné roky rozdalo státisíce svojich pasov, hoci sa narodili a celý svoj doterajší život prežili na území Ukrajiny. Akože dronom zabitý chlapček by sa mal stať ich symbolom.

Príznaky ruského útoku?

Je zaujímavé, že doteraz, na rozdiel od minulosti, nie je v tejto propagandistickej „tsunami“ zamiešaný americký a Západný faktor. Rusi sú masírovaní len tvrdeniami o ukrajinskom ohrození, takmer žiadne zmienky o už-už hroziacemu obsadeniu Ukrajiny vojskami NATO. Ďalším zaujímavým detailom je rozdiel medzi atmosférou v oboch separatistických enklávach. Kým na juhu v Donecku, tamojší režim ide naplno „na vlne“ stupňujúcej sa propagandy Moskvy, vrátane vyhlásenia mobilizácie záloh, na severe v Luhansku je pokoj a tamojšie obyvateľstvo sleduje kampaň „o ukrajinskom ohrození“ len v ruských televíziách.

Okrem masívnej propagandy Moskva siahla aj k ďalším konkrétnym vojenským krokom, ktoré bývajú obvyklé pred samotným útokom. Minister obrany Sergej Šojgu vyhlásil všeobecnú bojovú pohotovosť pre všetky ruské vojenské okruhy, teda celá ruská armáda od hraníc s Ukrajinou až po Kamčatku bola doslova postavená na nohy. Už predtým hovorca Kremľa k informáciám o presunoch vojenskej techniky a vojakov smerom k ukrajinským hraniciam lakonicky poznamenal, že Rusko ako zvrchovaný štát si môže presúvať vnútri svojho územia armádu ako chce, pričom to neznamená ohrozenie susedov. V kontexte jeho pohľadu na vec, ktorý má naozaj svoje opodstatnenie, prečo potom Moskva akékoľvek prípadné presuny ukrajinskej armády na ukrajinskom území považuje za nemiestne a ohrozujúce bezpečnosť Ruska, už nevysvetlil.

Vyhrocovanie rétoriky a vojenských krokov proti Ukrajine by naozaj mohlo naznačovať, že prezident Vladimir Putin sa nedávno neodobral do hlbín ruskej tajgy s ministrom Šojgu len kvôli výletu a veľkolepej fotografickej prezentácii svojej outdoorovej zimnej garderóby, čím nesporne zaujal svojich mužských ale aj ženských fanúšikov. Ale obaja v kľude, na čerstvom vzduchu a ukrytí pred zrakmi a ušami sveta si mohli odsúhlasiť detailný scenár a ciele propagandisticko-vojenskej kampane proti Ukrajine pre tieto jarné mesiace.

Otázka za milión znie, či má teraz Putin a jeho režim záujem natoľko vyostriť situáciu, žeby podnikol až „horúcu“ vojenskú akciu voči Ukrajine? Príčin môžeme nájsť niekoľko.

Prečo sa vyostruje tlak na Ukrajinu?

Dnes už je zrejmé, že ukrajinský prezident Volodymyr Zelenský nebude ustupovať nátlaku Kremľa a po úvodnom váhaní drží rokovacie pozície a línie, ktoré nedopustia akékoľvek pripustenie politickej či právnej legitímnosti separatistických režimov v Luhansku a Donecku pod kuratelou Moskvy. Mierové rokovania v Minsku sa úplne zasekli a akékoľvek vyhliadky na ich oživenie nie sú na obzore. Zelenský bol pod čoraz viac narastajúcim tlakom ukrajinských patriotických síl úzko prepojených na veľmi silnú a organizovanú komunitu bojovníkov a veteránov z Donbasu a Krymu, a preto sa rozhodol radikálne zakročiť voči hlavnému vnútroukrajinskému spojencovi Moskvy Viktorovi Medvečukovi, ktorému ukrajinské úrady nekompromisne vypli jeho televízne stanice a zablokovali výnosné biznisové aktivity.

Na Ukrajine už neexistuje žiadna relevantná politická autorita, ktorá by bola ochotná podporiť otvorenie vodných kanálov smerom na Krym. Posledným, kto nad tým aspoň uvažoval, bol exprezident a hlava ukrajinskej delegácie v Minsku Leonid Kravčuk, ktorý však pod dojmom zhoršujúcej sa rokovacej atmosféry a celkovo vzťahov s Ruskom svoju mienku verejne otočil. Je faktom, že Krym od anexie Ruskom vysychá, regulácia dodávok pitnej vody, s výnimkou stále narastajúcich vojenských častí, je tam každodennou realitou a všetky doterajšie pokusy, ako tento veľký problém vyriešiť, zlyhali. Nedodať vodu občanom na území, ktoré ste s veľkou slávou pred siedmimi rokmi pripojili, by bolo prejavením veľkej slabosti a nekompetentnosti Moskvy a samotného prezidenta. Práve z týchto dôvodov by rýchly a cielený zásah v okolí Krymu, zameraný na získanie prístupov k zdrojom vody a k prepojeniu s Podnesterskom, ktoré formálne leží v Moldavku pri hranici s Ukrajinou, ale od rozpadu Sovietskeho zväzu je pod kontrolou tam dislokovanej ruskej armády, mal najväčší viditeľný praktický a strategický význam pre Kremeľ. Ruskí, po zuby ozbrojení „mierotvorci“, by si tak vytvorili širokú kontrolovanú líniu popri pobreží Čierneho mora od moldavského Podnesterska, cez južné oblasti Ukrajiny až po Krym, prípadne ďalej až po ukrajinsko-ruskú hranicu pri Azovskom mori. Bolo by to vlastne zavŕšenie cieľa, o ktorom aj sám Kremeľ hovoril už na jar 2014, keď sa zmieňoval o vytvorení Novorossije na juhu Ukrajiny.

Významný je aj vnútropolitický faktor. O pár mesiacov budú v Rusku voľby do parlamentu. Aj keď za Putinovho režimu sa stali úplne kontrolovanými a formálnymi, aj tak je pre legitimitu režimu nutná značná účasť obyvateľstva. To bolo v poslednej dobe čoraz viac zaujaté škandalóznymi odhaleniami o nehoráznom bohatstve samotného Putina a jeho rodiny, vrátane jeho mileniek. A hlavne čelí citeľne sa zhoršujúcej sociálnej situácii, ktorá sa práve teraz na začiatku jari začala vyostrovať v dôsledku prudko sa zvyšujúcich cien na mnohé potraviny a pohonné hmoty, kde sa dokonca začal prejavovať deficit Rusom tak dôverne známy z úpadkového konca 80-tych a začiatku 90-tych rokov. To všetko sprevádzané kauzou okolo opozičného aktivistu Alexeja Navaľného a zostrením vzťahov so Západom. Presunutie pozornosti podstatnej časti obyvateľstva pomocou masívnej propagandy opäť na takmer zabudnutú Ukrajinu, môže Putinovi stačiť aj bez toho, aby nakoniec použil samotnú vojenskú silu.

Okrem domáceho publika sa už podarilo Kremľu vyhrocovaním situácie nesporne zaujať pozornosť aj širšej medzinárodnej verejnosti a politických lídrov. Dôkazom je aj telefonát amerického prezidenta Joe Bidena svojmu ukrajinskému kolegovi Zelenskému, či narastajúci počet vyhlásení lídrov EÚ, NATO ako aj jednotlivých európskych krajín. To, že rétorika ako aj konkrétne vojensko-politické kroky Kremľa nabrali prudko na intenzite práve teraz, môže súvisieť aj s nedávnou úspešnou diplomatickou aktivitou Kyjeva, ktorému sa podarilo získať pre myšlienku vytvorenia Krymskej platformy kľúčových partnerov. Keďže jej cieľom má byť diskusia o obnovení zvrchovanosti Ukrajiny nad Krymom, Rusko nemôže nečinne čakať na jej ďalší vývoj. Znepokojivým signálom je aj stiahnutie ruského veľvyslanca z Washingtonu a odloženie jeho návratu na neurčito.

Ukrajina je len zástierka?

Zdramatizovanie situácie okolo Ukrajiny však môže mať v skutočnosti aj iné ciele. Môže zastrieť snahu Moskvy konečne prelomiť odmietavý postoj Alexandra Lukašenka a trvalo rozmiestniť na území Bieloruska početný kontingent ruských ozbrojených síl. Zámienka ukrajinskej agresívnosti by bola v tomto prípade ideálna podobne, ako bolo skutočným cieľom krízy v 1968 presadiť dlhodobo neuspokojený záujem Moskvy mať na československom území trvalo umiestnenú početnú armádu vrátane jadrových taktických síl.

Podobne, ako v lete 1968 bola invázia konečným zmarením snáh Slovákov a Čechov o zachovanie akejsi miery nezávislosti od Moskvy a eliminovanie možné „vírusu“, ktorý by mohol nakaziť aj ostatné satelity Sovietov ba dokonca aj samotný „sojuz“, tak by „spojenecká pomoc“ Minsku pred narastajúcou agresiou Ukrajiny a Západu bola nateraz definitívnym zmarením sna Bielorusov o vlastnej demokratickejšej a nezávislej ceste rozvoja a tiež eliminácia hrozby preskočenia vlny nespokojnosti do Ruska. Aj pohľad na mapu z perspektívy Moskvy poskytuje podobný obrázok: obsadením Československa sa „zalepil“ potenciálne voľný koridor od bavorského Čierneho lesa po ukrajinské Karpaty a vojaci v Bielorusku by zase pokryli voľný priestor medzi poľskou hranicou a ruským Smolenskom, pričom by sa doslova na skok priblížili aj ku Kaliningradu. A stáli by nielen na poľských, ale aj litovských či severoukrajinských hraniciach, odkiaľ je Kyjev vzdialený len zhruba dve-tri hodinky jazdy tankom.

Podobne by v tieni ukrajinskej krízy mohol Kremeľ anektovať severogruzínske provincie Abcházsko a Južné Osetsko.

Rôzne scenáre a následky

Ak si to zhrnieme, tak jednoznačne najväčší dopad nielen na Slovensko a Európu, ale doslova celý svet, by mal akýkoľvek vojenský útok ruskej armády, pod akoukoľvek zámienkou, na územie Ukrajiny. Dá sa očakávať, že boje by boli ťažké, a ak by sa aj Putinovým vojakom podarilo obsadiť nejaké ďalšie územie, tak by pokračovala ukrajinská partizánska vojna. Či a akým spôsobom by sa do konfliktu zapojili NATO a EÚ alebo Čína, ťažko teraz predpokladať. Tiež je ťažké popísať konkrétne následky pre nás všetkých, ale nové boje na Ukrajine by určite citeľne zmenili k horšiemu nielen celosvetovú ekonomickú a spoločensko-politickú situáciu, ale aj samotnú atmosféru v spoločnosti a rozvrátili by architektúru sveta, ako ju poznáme od skončenia 2.svetovej vojny, vrátane Bezpečnostnej rady OSN.

Keďže to je scenár nebezpečne smerujúci ku globálnemu konfliktu, skôr sa dá dúfať a predpokladať, že „chlapíci“ z Moskvy si v ruskej tajge nakreslili trošku iné ciele. Vojenské obsadenie Bieloruska, aj keď pokojnou cestou a prípadné rýchle „zjednotenie“ s Ruskom síce nebude mať nebezpečný potenciál „horúceho“ konfliktu, ale tiež zásadne zmení celkovú bezpečnostnú a politickú situáciu v Európe a hlavne samotnej Ukrajine. Bol by to silný ťah Putina pred svojimi občanmi aj pred nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami a nesporne by posilnil jeho prestíž a postavenie vo svete a pred americkým prezidentom Bidenom, ktorý mu možno nechtiac svojou replikou o „zabijákovi“ hodil povestnú rukavicu.

Nie je bez šance ani scenár, že vyostrením situácie dokáže Kremeľ výrazne rozkolísať stále vratkú spoločensko-politickú situáciu na Ukrajine a zatlačiť tak na prezidenta Zelenského, aby Kyjev predsa len začal meniť svoju pozíciu. Zvlášť, ak by túto napätú situáciu držal dlhšie až do leta. Jednou z hmatateľných takýchto zmien by možno mohlo byť otvorenie vodných kanálov na Krym. V každom prípade vypuknutie krízy, chaosu a nestability by bolo pre Moskvu úspechom a určite by to „rozhýbalo“ aj stojaté rokovacie vody v Minsku. Prípadná strata nervov a nejaká unáhlená vojenská akcia Ukrajincov, pod tlakom nacionalistických bojovo naladených síl, by bola pre Putina výhrou v bingu.

V neposlednom rade už teraz Putin dosiahol doma istú zmenu nálad a pozornosť nemalej časti svojich občanov obrátil od ich každodenných narastajúcich problémov či od Navaľného smerom k „zlým“ Ukrajincom. Túto ich pozornosť by mohol šikovnou propagandou udržať až do leta, keď odídu tradične na svoje „dače“ a potom po lete by mohli v pokoji odvoliť vo voľbách tak, ako to Kremeľ potrebuje. Navyše stupňovanie napätia okolo Ukrajiny mu napomôže držať svojich ľudí doma v Rusku, čím už dnes si výrazne napomáha v redukcii pandémie koronavírusu, ktorého nové ťažšie mutácie zatiaľ Rusov obchádzajú a tých pár, čo si ich donesú zvonka, stačia úrady izolovať.

Teraz najčítanejšie

Karel Hirman

  • Vyštudoval ťažbu ropy a plynu.
  • Pôsobil ako manažér a člen riadiacich orgánov niekoľkých slovenských energetických spoločností a v Slovenskej inovačnej a energetickej agentúre.
  • Riadil projektový tím projektu energetickej efektívnosti ELENA financovaného EIB na VÚC v Prešove.
  • Bol externým poradcom pre energetiku ministra zahraničných vecí Miroslava Lajčáka a premiérky Ivety Radičovej a ako expert pre energetiku členom tímu poradcov ukrajinského premiéra Volodymyra Hrojsmana.
  • Pôsobil v týždenníku Trend a pravidelne publikuje o energetike a otázkach medzinárodnej bezpečnosti.
  • Je členom Správnej rady SFPA.
  • Podniká v oblasti energetiky a medzinárodného obchodu a je odborným gestorom energetickej časti pripravovaného predvolebného programu koalície PS/Spolu.