Denník N

Oslava ľudu

Európske národy odlišuje mnohé, no napriek rozdielom pestujú povesť rovnakého ľudu založeného na rozume.

Karol vybehol z tela matky presne pred tridsiatimi ôsmimi rokmi. Robil viac-menej to, čo každé dieťa: plakal a malými pľúcami nasával svoj prvý vzduch. Krátko po tejto skúsenosti ho doktor nežne pohladil a vzápätí ráznym strihom oddelil od cudzieho tela. Z jedného života sa stali dva.

Tento moment však so sebou priniesol aj iné. Zadívajme sa do tváre utrápenej matky a všimnime si tú drobnú slzu, ktorá jej tečie po líci. Tú slzu nevyvolal cudzí predmet v oku, nevyvolala ju ani neopísateľná bolesť z vykonaného zákroku. Nie, táto slza vyhŕkla z úplne iného popudu. Nebola to obrana, nešlo ani o utrpenie, tú slzu, ktorú spoločne sledujeme, vyvolal čistý sentiment: neutíchajúci rozum oslavujúci ľudskú existenciu.

Takáto slza však nie je ničím ojedinelým. Naopak! Odvráťte pohľad od matky a obzrite si namiesto nej dnešného Karola: je šťastný, teší sa a oslavujúc dávno venované práva utiera túto slzu do rukáva vlneného svetra, pričom mu na tvári visí nostalgický úškľabok. Slza sa mu z oka vynorila dnes už celkom vedome a pripomenula mu, že, tak ako vtedy v nemocnici, je toto jeho deň. Neoslavoval úsilím nadobudnutý (no ešte vždy pominuteľný) úspech, neoslavoval ani z dlhej chvíle či dobrej nálady, oslavoval skrátka to, čo mu bolo dané, bolo absolútne a nespochybniteľné danými okolnosťami. Karol bol tu, na Zemi, medzi živými a o rok starší. Oslavoval vlastné narodenie, bytie, ktoré už nik a nič nezvráti.

Namietnete, že smrť. Smrť predsa zvráti aj Karolovu existenciu. Prosím, berte Karola ako príklad. Môžete si na miesto neho dosadiť o pätnásť rokov mladšiu Irenu, môžete ho pokojne nahradiť celým mestom, národom, Európou! Pokiaľ by zanikla dnešná podoba Európy, kto by ju ešte oslavoval? A prečo? Pravda, našlo by sa zopár pamätníkov, no ani tí by v skutočnosti neoslavovali starú Európu, ale len myšlienku jej azda v niečom podobnú. Slovami Karola: nemožno oslavovať niečo, čo nie je. Po úplnom zániku už niet osláv a večný súd je blbosť.

Oslava existencie – niečoho konkrétneho, hmatateľného – zdá sa byť teda jediným rozumným východiskom. Na druhej strane, keď Karolov spontánny plač z prvého nádychu nahradí chladná, racionálna slza čerstvej matky, život sa stane súborom osláv, ktorými však človek už nepovznesie tvorivého ducha, neocení iróniu náhodných chvíľ ani nič podobné. Týmito oslavami si skrátka pripomenie a utvrdí sa v tom, že tu ešte stále je, čo je samo o sebe výnimočné. A tak zahľadený do onej výnimočnosti (ktorá z tela potajme zvlieka kabát mladosti), preoslavuje sa do vlastnej smrti.

Teraz najčítanejšie

Matej Rumanovský

Tento blog je súborom mojich krátkych próz a úvah, ktoré sa stále točia okolo toho istého.