Denník N

Konštantínova donácia. (Ku knihe Kresťanstvo: Dejiny náboženstva, ktoré zmenilo svet.)

Alfons Mucha: Kázanie Majstra Jana Husa v Betlehemskej kaplnke. Kúzlo slova - pravda víťazí. 1916. (Z cyklu Slovanská epopeja.) Zdroj: commons.wikimedia.org
Alfons Mucha: Kázanie Majstra Jana Husa v Betlehemskej kaplnke. Kúzlo slova – pravda víťazí. 1916. (Z cyklu Slovanská epopeja.) Zdroj: commons.wikimedia.org

Tento falzifikát predstavuje dnes pre nás jednu z najbizarnejších epizód v dejinách najmä Katolíckej cirkvi. Zaujímavé je ale pozrieť sa na existenciu tohto dokumentu z pohľadu stredovekého človeka, ktorý považuje jeho platnosť za samozrejmú, no napriek tomu spochybňuje z neho vyplývajúceho nároky.

Týmto človekom je Jan Hus, český mravný reformátor. Vo svojom spise O cirkvi, ktorý vznikol v roku 1413, poukazuje na potrebu reformy Cirkvi, ešte s predpokladom o pravosti Konštantínovej donácie. Taliansky humanista a kňaz Lorenzo Valla filologicky dokázal, že v prípade uvedenej donácie ide o falzifikát, až v roku 1440.

Husova reformná činnosť vrcholila počas kritického obdobia pápežskej schizmy, keď v rokoch 1409 až 1415 si až tri zvolené osoby nárokovali pápežský úrad. Posledným z nich bol kardinál Baldassare Cossa, ktorého súčasníci dokonca obviňovali z pirátstva a lúpežníckeho spôsobu života. Jeho meno, Ján XXIII., použil opätovne v roku 1958 Angelo Giuseppe Roncalli a naznačil tak, že Cossa nebol legitímnym pápežom,

V trinástej kapitole spomínaného diela Hus spochybňuje, že by pápež bol automaticky hlavou rímskej cirkvi a kardináli tvorili jej telo, a že by neexistovali iní nástupcovia Krista a apoštolov. Sám poukazuje na nehodných pápežov minulosti a povzdychne si: „Z kroník je zrejmé, ako vzrástla pápežská hodnosť. Pretože cisár Konštantín okolo roku Pána 301 rozhodol a nariadil, aby jeho biskup bol uctievaný ako pápež a týmto darom vzrástlo i jeho meno.“ V Husom chápaní musia pápež a kardináli v prvom rade nasledovať obraz Krista v mravoch a učení, a až tak ich možno považovať za jeho pravých nástupcov. Český reformátor sa dokonca nebojí nazvať nehodného pápeža antikristom. Chápe teda tento pojem funkčne (niekto, kto koná opačne ako Kristus) a nie substančne (teda že by išlo o zosobnenie napríklad diabla a podobne).

V pätnástej kapitole Hus cituje dobový kódex kánonického práva (Corpus Iuris Canonici): „Cisár Konštantín, štvrtý deň po svojom krste, odovzdal biskupovi rímskej cirkvi výsadu, aby bol všetkými biskupmi uctievaný ako ich hlava, podobne ako majú sudcovia svojho kráľa. Dávame mu moc, silu a cisársku slávu, vyhlasujúc, aby mal prvé miesto nad štyrmi diecézami: Alexandrijskou, Antiochijskou, Jeruzalemskou a Konštantínopolskou, aby bol vznešenejší a kniežaťom všetkých kňazov celého sveta.“ Hus však vzápätí pripomína, že rozhodnutie žiadneho človeka, ani cisára, nemôže mať prednosť pred požiadavkami Krista, ktoré vzniesol na svojich nástupcov.

Cirkev ako inštitúcia sa podľa Husa mala vždy približovať a čo najviac podobať cirkvi ako spoločenstvu veriacich spojených Duchom svätým. Takáto ideálna cirkev nie je odkázaná na osobitnú hlavu, teda pápeža, ale je spojená putom učenia a lásky Ježiša Krista. Táto teória sa mu stala osudnou i na koncile v Kostnici, kde ho cirkevné autority, okrem iného, obviňovali z anarchie a z narúšania cirkevného a svetského poriadku, keďže vyzýval na uposlúchnutie iba takých nariadení cirkevných predstaviteľov, ktoré neodporovali evanjeliovému učeniu. Vyzýval na samostatné rozumové posudzovanie cirkevných príkazov.

Jan Hus so svojimi predchodcami a súčasníkmi predstavuje takzvanú prvú reformáciu, ktorá bola zameraná najmä mravne. Niektorými vieroučnými postupmi (napríklad dôraz na prioritu Sv. Písma pred tradíciou) sa však už približovali k požiadavkám druhej, Lutherovej reformácie. Hus bol synom svojej doby. Situácia v Cirkvi podnietila viacerých jej kritikov, no český kazateľ ostal stredovekým človekom. Určite by sme s mnohými jeho názormi dnes nesúhlasili, no je potrebné oceniť jeho integritu a odhodlanie. Skoré odhalenie nepravosti Konštantínovej donácie po Husovej smrti len potvrdilo silu jeho vlastného motta: Pravda víťazí! Bohužiaľ však väčšinou neskoro a iba na krátky čas.

* * *

K spisu O cirkvi: Hus napísal toto dielo v latinčine s názvom Tractatus de ecclesia. Nie je už zakliate v tomto jazyku, ale je prístupné v českom preklade. Posledný český preklad vyšiel v roku 1965 vo Vydavateľstve Československej akadémie vied, pri príležitosti 550. výročia Husovej násilnej smrti. Autormi prekladu sú dvaja významní českí teológovia František Mrázek Dobiáš a Amedeo Molnár. Tento preklad sa dnes používa i pri vedeckom bádaní, pretože opravuje niektoré chyby kritického latinského vydania tohto Husovho spisu z roku 1958. Modernú edíciu Husových spisov pripravuje belgické vydavateľstvo Brepols Publishers, no spis De ecclesia zatiaľ v edičnom pláne nefiguruje.

Teraz najčítanejšie