Denník N

F. M. Dostojevskij: Zločin a trest (Čitateľský denník 21/2021)

„‚Tedy mnozí z Židů, kteríž byli přišli k Marii, viděvše, co učinil Ježíš, uvěřili v něho.‘ Dál nečetla a ani nemohla, zavřela knihu a rychle se zvedla ze židle.

‚To je všecko o vzkříšení Lazara,‘ zašeptala úsečně a přerývaně a zůstala stát, odvrácená stranou, jako by se neodvažovala a styděla na něho pohlédnout. Pořád ještě se zimničně třásla. Svíčka už dlouho skomírala v křivém svícnu a mdle ozařovala v té žebrácké světnici vraha a nevěstku, kteří se tak podivně sešli u četby věčné knihy.“

Aj vy máte ten pocit, že na hodinách literatúry sme sa dozvedeli samé… spoilery? Prsteň skončí v láve Hory osudu, Achab na morskom dne, Achilles zabije Hectora, Jorge polku opátstva — a Raskolnikov starú úžerníčku. Celý čas som žil v tom, že sa to stane hneď na prvých stranách, ale Dostojevskij si hybný moment svojho veľkého románu odložil až na neskôr.

Zločin a trest začína váhaním hlavnej postavy. Má to urobiť, alebo nemá? Jeho ruská duša všetko expresívne prežíva a nebyť tých stredoškolských lekcií, až do nejakej strany sedemdesiat by ste netušili, k čomu sa to vlastne odhodláva. Ako sa s touto vraždou nakoniec vysporiada? Ostane cynickým nadčlovekom, ktorý len zbavil svet zbytočného človeka, alebo sa niečo v jeho živote zmení?

Dostojevskij opäť používa mesto ako kulisu nekonečných návštev a divokých diskusií nad čajom, jedlom i vodkou. Dlhé monológy — častokrát bez prerušenia siahajúce aj cez niekoľko strán — vyzerajú na prvý pohľad odstrašujúco, ale sú dokonale vybrúsené a vypointované. Žiaden balast, ako sme zvyknutý u súčasných grafomanov typu Erikson či Sanderson. Úvahy o odpustení, utrpení a zodpovednosti za svoje činy sú na míle vzdialené od akéhokoľvek pátosu a klišé, aj keď v sebe majú istú dávku ruskej teatrálnosti a živelnosti.

Čo ma veľmi prekvapilo, boli na svoju dobu dosť postmoderne vystavané obrazy. Román z roku 1866 obsahujúci podivnú scénu, v ktorej postava s úľavou zistí, že sníva — a potom sa zobudí znova, lebo to prvé bol sen v sne? Alebo výjav, v ktorom muž rozdá svoj majetok, hrá sa s malými deťmi a na poslednom riadku strany vytiahne revolver a spácha samovraždu? To sú veci, ktoré by som čakal od Nolana a Sallingera, a nie od pána, ktorý žil päťdesiat rokov pred Leninom.

Preto sa Zločinu nebojte. Aj keď poznáte jeho dej a nejakú tú pointu, forma, ktorou je napísaný, dialógy o základných otázkach života a atmosféra z neho robia vskutku nadčasové dielo. Pri sledovaní vraha a prostitútky spoločne čítajúcich evanjelium v rozpadávajúcej sa nájomnej izbe budete naozaj cítiť, že v rukách držíte veľké dielo svetovej literatúry. Oprávnene.

F. M. Dostojevskij: Zločin a trest
Svět sovětů, 1966
520 strán
*
90 %
*
Čitateľský denník vo forme podcastu môžete počúvať tu.
Moje ďalšie písačky a kresbičky môžete sledovať tu.

Teraz najčítanejšie

Jakub Lenart

Naivné mudrovania o knihách, komiksoch a kultúre.