Denník N

Keď sa demagógia tvári ako odborný výklad

Tieňový premiér sa ani nesnaží nás oblafnúť tým, že mu mafiánske metódy a kradnutie demokratického štátu vôbec nevadí u politikov susedných štátov, s ktorými si dojímavo padá do náručia, pričom je jasné, že dvojaký meter mu netreba vyčítať, lebo ho nemá, a na domácej scéne ide len o boj o moc a miesto pri koryte a nie problém s mafiou, ako nám rád opakuje.

Ďalší ministri sa nás snažia presvedčiť, že hoci si sami seba nevážia a nevadila im strata vážnosti  trápnym návratom na stoličky ešte  odsunuté od krmelcov po hysterickom a chaotickom odchode, našu dôveru si predsa len zaslúžia. Pravdou je, že väčšiu neúctu, ako im prejavuje minister financií, asi nedostanú od nikoho.

O zvýšenie prestíže niektorí usilujú zamieňaním politickej debaty spojenej s útokmi na koaličných partnerov a šírením demagógie, s odborným výkladom k téme.

Vo vzťahu k obmedzeniu osobnej slobody jednotlivca je potrebné povedať, že sa jedná o jeden z najzávažnejších zásahov do ľudských práv zo strany štátu ( predčí ho snáď len pozbavenie života alebo jeho ohrozenie, alebo vážne ohrozenie zdravia zo strany štátnych orgánov). Aj keď sa niektorí lídri tvária, že sa jedná o krátkodobý pobyt na kúpeľnej liečbe.

V rámci demagogickej línie, prezlečenej do kabáta odbornej debaty, sa mieša potreba zlepšenia podmienok osôb, ktoré sú stíhané väzobne, obzvlášť u tých, u ktorých jestvujú dôvody tzv. kolúznej väzby ( ktorej zmyslom a účelom je zabrániť osobe, aby marila vyšetrovanie aktívnym pôsobením na svedkov, znalcov, alebo likvidovaním, či pozmeňovaním dôkazov, ktoré by ju mohli usvedčovať) s potrebou prehodnotenia zákonnej úpravy dĺžky trvania väzby platnej na Slovensku.

Viesť akúkoľvek diskusiu o tom, či je na mieste zlepšenie podmienok pre osoby, ktoré sú väzobne stíhané, považujem v 21. storočí za absolútne zvrátený a neakceptovateľný nápad. Môžeme diskutovať o tom, ako reálne ich môžeme zlepšiť. Podmienky väzby upravil zákon číslo 156/1993 Z. z., ktorý bol naposledy novelizovaný zákonom číslo 475/2005 Z. z., podpísaní pod ním sú Hrušovský, Gašparovič a Dzurinda.

Vo väzbe sú totiž osoby, ktoré neboli odsúdené, môžu byť prepustené na slobodu potom, ako sa  zistí, že nespáchali vôbec žiaden trestný čin. Nie je daný žiaden dôvod, aby ich podmienky boli nehumánne, nedôstojné a ponižujúce, a aby boli spôsobilé vážne ohroziť ich ďalšie ľudské právo a to je právo na ochranu života a zdravia. Samoväzba, alebo väzenie osamote sa v celej histórii ľudstva považovalo a stále považuje za sprísnenie podmienok väznenia osoby a rovná sa jej psychickému týraniu a mučeniu. My na Slovensku to z nevysvetliteľných príčin považujeme za samozrejmosť a kompetentné osoby v údive dvíhajú obočie nad kritikmi tejto situácie. Možno osud umožní neveriacim Tomášom, vyskúšať si tieto podmienky na vlastnej koži a potom možno, po dotyku s realitou precitnú.

Druhou vecou je dĺžka trvania väzby.

Podľa medzinárodných dohovorov a zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, a ktoré majú prednosť pred našimi zákonmi (aj keď sa ukazuje, že určitej skupine občanov to nevyhovuje), platí, že väzba, akokoľvek je zákonom vymedzená maximálna dĺžka jej trvania, môže trvať len nevyhnutný čas a ani o minútu, hodinu dlhšie.

Tomu zodpovedá aj aktuálna právna úprava v Trestnom poriadku zákone číslo 301/2005 Z. z., ktorá ukladá orgánom činným v trestnom konaní väzobne stíhať osobu len v krajnom prípade, sústavne prehodnocovať dôvody a dĺžku trvania väzby, akonáhle dôvody pominú osobu prepustiť na slobodu. Súčasne tento predpis ukladá orgánom činným v trestnom konaní viesť vyšetrovanie takým spôsobom, aby mohlo byť ukončené v primeranej lehote, bez zbytočných prieťahov a to sa vzťahuje aj na ukončenie súdneho konania.

Rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva nenechávajú ani naše orgány činné v trestnom konaní na pochybách o tom, že ak vyššie uvedenému nevenujú dostatočnú pozornosť, dôjde k porušeniu dohovoru o ľudských právach, nespravodlivému procesu, mučeniu a neľudskému zaobchádzaniu, alebo neprimeranému trestaniu ( kto má záujem odporúčam prečítanie Nálezu Ústavného súdu číslo I. ÚS 452/2020 z 30.3.2021 https://www.ustavnysud.sk/vyhladavanie-rozhodnuti)

Aktuálne je dĺžka väzby v slovenských podmienkach stanovená podľa závažnosti trestného činu, za ktorý sa voči osobe vedie trestné stíhanie a jej trvanie je rozdelené na obdobie počas vedenia vyšetrovania zo strany polície pod dozorom prokuratúry a na čas počas priebehu súdneho pojednávania.

V prípade prečinov ( nedbanlivostný čin alebo  trestná sadzba do 5 rokov väzenia) je maximálna dĺžka väzobného stíhania 12 mesiacov, z toho 7 mesiacov smie pripadnúť na vyšetrovanie. (Trestný poriadok dokonca explicitne hovorí, že základná lehota väzby je 7 mesiacov.) V prípade zločinov (trestná sadzba nad 5 rokov väzenia) je maximálna dĺžka väzobného stíhania 36 mesiacov, z toho 19 mesiacov smie pripadnúť na vyšetrovanie. V prípade obzvlášť závažných zločinov (nad  10 rokov väzenia ) je maximálna dĺžka väzobného stíhania 48 mesiacov, z toho 25 mesiacov vyšetrovanie. A vo výnimočných prípadoch obzvlášť závažných zločinov, za ktoré je možné uložiť trest odňatia slobody  na 25 rokov alebo doživotie, alebo za zločin terorizmu môže väzobné stíhanie trvať až 60 mesiacov.

V každom a jednom prípade predlžovania väzby musí byť reálnymi skutočnosťami, faktami preukázané, že vyšetrovanie (alebo súdne konanie) nebolo možné skončiť pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov  a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.

Najprísnejšia forma väzby, kolúzna, ktorá najviac obmedzuje väzobne stíhanú osobu na kontaktoch s rodinou, okolím, by za normálnych okolností a pri zákonnom spôsobe vedenia vyšetrovania mala trvať najkratšie. Prečo ? Lebo orgány činné v trestnom konaní môžu a musia v rámci čo najkratšieho času vykonať výsluchy svedkov, zabezpečiť dôkazy a posudky tak, aby to svojím pôsobením obvinená osoba nemohla zmariť.

Jedným z vašich ústavných práv je, aby ste boli stíhaní len na základe zákona  a zákonným spôsobom a za skutok, ktorý je v čase jeho spáchania trestným činom a zostal trestným činom aj v čase vynášania odsudzujúceho rozsudku.

K tomuto právu patrí, že orgány činné v trestnom konaní sú povinné dokázať vám vinu, nie vy ste povinní dokazovať svoju nevinu.  Z toho logicky vyplýva, že musí jestvovať nejaký rozumne akceptovateľný, primeraný čas na to, aby sa dôkazy na preukázanie vašej viny zabezpečili. Ak nejestvuje dostatok týchto dôkazov, nemožno ho nahrádzať tým, že budete neobmedzene dlho držaní vo väzbe a bude sa čakať, či sa nejaké dôkazy na vás nájdu alebo nie. V horšom prípade bude vaše väzobné stíhanie slúžiť ako donucujúci prostriedok na to, aby ste sa k spáchaniu skutku priznali, lebo inak nejestvuje dostatok dôkazov nato, aby vás súd odsúdil.

Desiatky občanov, ktorí (ak by čítali tento blog) by sa s nami vedeli podeliť o svoje osobné zážitky počas väzobného stíhania, medzi ktoré by patrili aj návštevy zo strany vyšetrovateľov v neprítomnosti ich obhajcu, vykonané za účelom objasnenia, že priznanie môže viesť k prepusteniu na slobodu.

Predlžovanie dĺžky väzobného stíhania nemôže nahrádzať neschopnosť alebo objektívnu nemožnosť zabezpečiť dostatok dôkazov na vaše uznanie viny. A tak, hoci budete oslobodení, aspoň vás štát „vytrestal“ dlhé roky trvajúcim obmedzením osobnej slobody. Nejestvuje primerané odškodné za takto strávený čas v izolácii a v odlúčení od svojich blízkych a svojho života a v neslobode.

Záverom ponúkam stručné porovnanie právnych úprav o dĺžkach väzby účinných na našom území:

Za „komunizmu“ platil zákon číslo 141/1961 Zb. volal sa Trestný poriadok, takto sa nazýva dodnes, ktorý vo vyhlásenom znení obsahoval nasledovnú úpravu:

§ 71 (1)
Väzba v prípravnom konaní, včítane konania podľa desiatej hlavy, môže trvať najviac dva mesiace. Nadriadený prokurátor môže túto dobu predĺžiť o ďalší mesiac. Na dlhší čas môže väzbu predĺžiť len generálny prokurátor.
K prvému predĺženiu trvania väzby došlo zákonom číslo 159/1989 Zb. s maximálnou dĺžkou dva roky, ktorá bola výnimočná. S tým, že väzba nad trvanie dvoch mesiacov sa predlžovala vždy maximálne o mesiac, do limitu jedného roka. Nad jeden rok mohol väzbu predĺžiť len generálny prokurátor.
Zákon 178/1990 Zb. priniesol už možnosť predĺžiť väzbu najviac o 6 mesiacov, nie o mesiac. S tým, že väzba smela trvať maximálne rok počas vyšetrovania a rok počas súdneho konania. Generálny prokurátor musel súčasne s predĺžením lehoty väzby urobiť aj opatrenia na to, aby väzobné dôvody pominuli čo najskôr.
Aj zákon 303/1990 Zb. priniesol modifikáciu väzby, celková dĺžka však bola 2 roky. Zákon 558/1991 Zb. priniesol možnosť predĺženia väzby nad dva roky rozhodnutím najvyššieho súdu na návrh generálneho prokurátora, len o nevyhnutnú dobu. Zákon 6/1993 Z.z. modifikoval trvanie väzby jednoznačne nelimitoval dĺžku, až zákon 247/1994 Z. z. explicitne uviedol, že najvyšší súd môže väzbu predĺžiť maximálne na jeden rok.
Novelou 366/2000 Z. z. , pod ktorou sú podpísaní Migaš, Schuster a Dzurinda, došlo k predĺženiu lehôt väzby  na maximálnu povolenú lehotu 5 rokov vo výnimočných prípadoch, ako ju máme upravenú dnes.
Súčasná podoba zákona číslo 301/2005 Z. z. pod ktorým sú podpísaní páni Gašparovič, Hrušovský a Dzurinda, viac diferencuje časy trvania väzby podľa závažnosti trestného činu a v rámci fáz konania vyšetrovania a vedenia súdneho konania.
Ak nie sú trestné stíhania vedené na politickú objednávku, nemôže byť téma podmienok a trvania väzby témou politickou, ale legitímnou požiadavkou v civilizovanej spoločnosti.  

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..