Denník N

Uvedomila som si, že sa zo mňa stáva zviera a potrebujem pomoc, hovorí abstinujúca alkoholička

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Anonymná respondentka si prešla protialkoholickým liečením a viacerými hospitalizáciami. Má za sebou prvý rok úspešnej abstinencie. Trpí bipolárnou poruchou a momentálne šíri osvetu v oblasti duševného zdravia. Zakladá klub pre psychiatrických pacientov.

Ako si prežívala svoje detstvo a pubertu?

Bola som vytúžené dievčatko, dieťa šťasteny zahŕňané láskou. Už od útleho veku som bola veľmi spoločenská, mala som veľa priateľov, dobre sa učila. V období puberty sa to zmenilo, začala som žiť bohémsky. Každý piatok som musela byť v meste, navštívila som každú chatu. Veľmi som si zvykla na spoločenské vyžitie, jeho súčasťou bol alkohol. Vždy. Alkohol sme pili v meste, na chatách, na koncertoch. Patril ku mne. V tom čase som to ale vnímala tak, že som mladá, a to k tomu patrí. Spätne si uvedomujem, že tu sa začali formovať počiatky môjho alkoholizmu.

Ako to pokračovalo ďalej?

Na vysokej škole som tiež bola veľmi dobrou študentkou, zúčastnila som sa mnohých študijných pobytov a stáží. No stále som žila bohémskym spôsobom, bavilo ma byť s ľuďmi. Celé moje študentské roky prebehli v tomto duchu. Musím však dodať, že to neľutujem. Neľutujem ani jeden zážitok, ktorého súčasťou som bola, a to napriek tomu, že to viedlo k alkoholizmu. Bola som takou, akou som chcela byť. Cítila som sa plná života.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Kedy si si uvedomila, že máš problém s alkoholom?

Alkohol vždy patril do môjho života, no mala som to pod kontrolou. Pila som len na akciách a v spoločnosti ďalších ľudí. Nikdy som sa neodvážila kúpiť si fľašku sama. Zmena nastala pred dvoma rokmi, v lete 2019. V tom čase som prežívala depresívnu epizódu bipolárnej poruchy. Jej nástup bol veľmi pomalý. Začala som byť frustrovaná z návratu k rodičom, nemala som partnerský vzťah, práca ma nenapĺňala. Stagnovala som.

Alkohol sa začal stávať mojim jediným pôžitkom. Spočiatku som si neuvedomovala, čo sa so mnou deje. Začala som sa izolovať, postupne som začala piť aj sama. Alkohol som kombinovala aj s liekmi na spanie. Prestávala som mať hranicu a popíjala som aj v práci. V tomto bode som si uvedomila, že sa zo mňa stáva alkoholička. Opakovala som si to v hlave pravidelne, ale nemala som žiadnu sebareflexiu, žiadnu chuť mať sa rada. Všetko mi začalo byť jedno, jediným cieľom bolo zabezpečenie si denného prísunu alkoholu. V tom čase som vypila aj tri fľaše vína denne.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Všimla si tvoja rodina zmeny v tvojom správaní? Reagovali na to?

Moji rodičia to samozrejme začali vidieť. Nevedeli však, ako mi pomôcť, nerozumeli, čo sa so mnou deje. Častokrát len čakali, v akom stave prídem domov, či budem schopná sa s nimi rozprávať alebo pôjdem rovno do izby a otvorím si ďalšiu fľašku. Vtedy to začalo byť skutočne zlé. Keď máš depresiu, najhoršie, čo môžeš urobiť, je začať piť. Ocitla som sa vo svojom vlastnom myšlienkovom svete, môj mozog veľakrát nedokázal rozlíšiť realitu od fikcie. Zastavil ma až jeden konkrétny moment: vyzliekla som sa v obývačke pre mojimi rodičmi a pomočila som sa. Vtedy mi začala blikať červená kontrolka. Uvedomila som si, že sa zo mňa stáva zviera a potrebujem pomoc.

Kde si hľadala pomoc?

Oslovila som psychiatričku, začala som sa pripravovať na to, že nastúpim na protialkoholické liečenie. Na liečenie som sa tešila. Cítila som, že potrebujem zmeniť priestor, v ktorom som sa nachádzala. Chcela som sa venovať sama sebe a upratať si myšlienky.

Stále som si však nechávala otvorené zadné dvierka. Vravela som si, že to na liečení vydržím, všetci okolo mňa budú spokojní, a napriek tomu sa neskôr k alkoholu vrátim. Predtým, než som šla na liečenie, som niekoľkokrát navštívila abstinenčný klub. Zažila som tam obrovské prijatie. Napriek tomu, že ma nikto nepoznal, boli ku mne veľmi láskaví. Videli, že sa topím. Pomohli mi definitívne sa rozhodnúť pre liečenie.

Dodnes som s nimi v kontakte a sú pre mňa jednou z najdôležitejších komunít v mojom živote. Všetkých nás tam spája to isté, nikto sa na nič nehrá. Rozhodnutie ísť na protialkoholické liečenie bolo zatiaľ mojím najlepším rozhodnutím v živote.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Ako dlho takéto liečenie trvalo?

Liečenie trvá oficiálne 10 týždňov. Ja som však porušila jedno pravidlo, a tak ma na týždeň umiestnili na najhoršie psychiatrické oddelenie. Moje liečenie tým pádom trvalo dokopy 11 týždňov.

Terapeutky si mysleli, že keď sa dozviem o týždni navyše, podpíšem reverz a pôjdem domov. Ja som však bola nastavená tak, že ak mi to má pomôcť na mojej ceste k abstinencii, táto prekážka mi nemôže zabrániť.

Aké pravidlo si porušila?

Bola som na ženskom oddelení. Mali sme zákaz byť v kontakte s mužmi z iných oddelení. Ja som sa však začala stretávať s jedným pánom a personál to videl na kamerách. Okamžite som mala mínus 15 bodov a bola som presunutá na akútne oddelenie. Bol to veľmi ťažký týždeň.

Keďže mám aj bipolárnu poruchu, zažila som si niekoľkonásobnú hospitalizáciu na psychiatrii, ale toto bol najhorší zážitok. Ležala som na izbe s ďalšími siedmimi ženami, všetky mali ťažké diagnózy. Na liečení potrebuješ byť psychicky v pohode, keďže sa nastavuješ na celoživotnú abstinenciu. Týždeň na tomto oddelení mi nabúral moju psychiku, ale zvládla som to.

Foto: Klára Kusá
Foto: Klára Kusá

Čo sa v tebe dialo počas liečenia?

Moje zadné dvierka sa postupne zatvárali. Každý deň nám prednášali ženy s ťažkými životnými osudmi, ženy s cirhózou pečene, s rakovinou. Zomierali priamo pred mojimi očami. Videla som, čo alkohol robí s človekom. Tieto dni ma presvedčili dať životu šancu. Dať mu šancu tým, že už nikdy nebudem piť.

Ako dlho abstinuješ?

Teraz je to rok a dva týždne, zažívam najkrajšie obdobie môjho života. Myslela som si, že abstinencia po návrate z liečenia bude ťažšia. Rodina ma však veľmi podporila. Žijem v suchej domácnosti (domácnosť, v ktorej sa nepijú alkoholické nápoje, pozn. red.), príbuzní prestali na návštevách piť. V živote sa mi začali diať krásne veci: mám partnera, chodievam do prírody, venujem sa dobrovoľníctvu, dobre spím, postupne som vysadila antidepresíva. Užívam už len jeden liek, ktorý je potrebný na stabilizáciu nálad pri bipolárnej poruche. Nesmiem však zabúdať na to, kým som. Obe ochorenia mám do konca života, bipolárnu poruchu aj alkoholizmus.

Pozrite si záznam z live streamu o závislosti:

Viackrát si spomenula bipolárnu poruchu. Kedy sa u teba prejavili prvé príznaky?

Začalo to tak, že som odišla z domu do väčšieho mesta s naivnou predstavou, že dobyjem svet. Dopadlo to tak, že som pracovala v troch zamestnaniach naraz, spávala som tri hodiny denne. Fungovala som vďaka káve a „energeťákom“. V závere som vyhorela.

Keď sa mi začal rúcať život, nechala som všetko tak a odišla som späť domov. Myslela som si, že môj život sa vráti do bežných koľají. Začala som však upadať do depresie. Každé ráno som sa zobúdzala s myšlienkou na vlastnú smrť. Vtedy som vyhľadala psychiatričku, bola mi udelená diagnóza depresie.

Depresívna epizóda trvala štyri mesiace, celý čas som prespala. Následne mi začali zaberať antidepresíva. Prehupla som sa však do mánie. V tom čase som si neuvedomovala, že som v manickej fáze. Život ma zrazu začal baviť, konečne som si našla prácu. Mala som veľa energie, tvorila som, písala projekty. Počas jednej mánickej epizódy som sa vyspala s úplne cudzím človekom. Dokonca som si o sebe začala myslieť, že som Budha a chcela som založiť vlastné náboženstvo (smiech).

Tieto zmeny v mojom správaní pochopiteľne zaregistrovala moja rodina a zobrali ma ku psychiatričke. Od nej som smerovala priamo na psychiatriu, kde som bola istý čas hospitalizovaná.

To, že mám bipolárnu poruchu, mi dochádzalo až postupne, no samotnú diagnózu mám už tri roky. Bola som viackrát hospitalizovaná, po jednej z depresívnych epizód sa u mňa začala objavovať závislosť na alkohole.

Ako vyzerá tvoj život teraz?

Venujem sa viacerým dobrovoľníckym činnostiam. Som súčasťou občianskeho združenia Náruč. Náruč je krízové centrum, v ktorom pomáhame deťom z násilníckych rodín. Ďalej sa angažujem v oblasti kultúry, no primárne sa venujem osvete v oblasti duševného zdravia.

Rozbieham svoj vlastný klub pre psychiatrickým pacientov, ktorý chcem viesť v pozitívnom duchu. Začala som viac myslieť na seba a na svoje zdravie. Pravidelne navštevujem odborníkov: od psychológa, cez psychiatra po môjho obvodného lekára. Som v kontakte s mojimi terapeutmi z protialkoholického liečenia. Je veľmi dôležité mať pri sebe odborníkov, ale aj komunitu ľudí s rovnakými problémami. Nemôžeš na to byť sama.

Rovnako podstatné však je nájsť si čas pre seba. Naučila som sa ísť si zabehať, prejsť sa, čítať si knihu. Mám sa konečne rada taká, aká som.

Ako by si reagovala, ak by si opäť dostala chuť na alkohol?

V peňaženke so sebou stále nosím kontakt na troch ľudí, ktorým by som v takejto situácii zavolala. Je tam môj otec, najlepší kamarát a kamarátka. Na protialkoholickom liečení nás učili, ako pracovať s emóciami. Mám preto spísané kroky, čo robiť v jednotlivých situáciách, ako sa zastaviť a premýšľať, ako sa sústrediť na svoju emóciu. Veľa emócií môže ovplyvniť chuť na alkohol. Je dôležité učiť sa porozumieť vlastným pocitom, vedieť si odpovedať. Nech sa deje v živote čokoľvek, mám dva piliere: zostať triezva a urobiť pre to čo najviac. Myslím, že takto zvládnem čokoľvek.

Bipolárna porucha

Ide o biologicky spôsobenú psychickú poruchu, ktorú charakterizujú patologické výkyvy nálad, myslenia, správania, telesnej a psychickej aktivity. U človeka s týmto ochorením sa striedajú stavy mánie (pocity výnimočnosti, nadmerné množstvo energie, dobrá nálada) so stavmi depresie (skleslosť, strata energie, pocity menejcennosti). Tieto výkyvy môžu prebiehať počas niekoľkých dní, ale aj hodín.

Bipolárna porucha nemá jednoznačne známu príčinu. Na vzniku sa z veľkej časti podieľa genetika, ale aj biochemické a hormonálne zmeny a kombinácie vplyvov vonkajšieho prostredia. Určitý podiel na rozvoji ochorenia môžu mať aj závažné životné udalosti, vyhorenie, užívanie drog alebo alkoholu. Toto ochorenie môže postihnúť kohokoľvek. Spravidla sa začína rozvíjať počas dospievania či v skorej dospelosti, ale k diagnostike môže dôjsť oveľa neskôr. Postihuje jedného až dvoch ľudí zo sto.

V liečbe bipolárnej poruchy majú nezastupiteľné miesto lieky (stabilizátory, antidepresíva, antipsychotiká). Po preliečení akútneho stavu pomocou liekov sa odporúča absolvovať psychoterapiu. Takáto podporná liečba je vhodná preto, aby sa človek so svojím ochorením vyrovnal, pochopil ho, a aby sa naučil včas rozpoznať príznaky signalizujúce návrat ochorenia.

Text: Adriána Stašková

Jazyková korektúra a fotografie: Klára Kusá – IG

Odborná korektúra: Matúš Alexander Lavrík

Tieto rozhovory sú súčasťou činnosti O.Z. Psychiatria nie je na hlavu. Ak aj vy máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na FacebookuInstagrame. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte.

Respondentka si želala zostať v anonymite. Názory respondentky rozhovoru sa nemusia výlučne stotožňovať s názormi občianskeho združenia.

Teraz najčítanejšie

Psychiatria nie je na hlavu - logo

Psychiatria nie je na hlavu

Cieľom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu je búranie negatívnych mýtov ohľadom psychických ťažkostí. Zároveň snažíme dosiahnuť rovnocenné práva ľudí s psychickými problémami.