Liečivý dotyk zmyslu

Franklovým dielom sa ako niť tiahne téma zmyslu. Celé to pozadie, ako Frankl zmysel objavil, ako sám na sebe túto teóriu uplatnil a ako mu pomohla prežiť pobyt v koncentračnom tábore sme si priblížili tu: https://dennikn.sk/blog/863602/tuzba-po-zmysle/. Dnes sa preto zameriame na zmysel z hľadiska jeho uplatnenia v logoterapií. K tomu nám poslúži Franklova kniha Léčba smyslem.

Človek a svet

Pre každú psychoterapiu je dôležitá teória človeka a (filozofia) jeho života. Je to obraz človeka – kým je a kým sa má stať. Na tom stojí jeho hodnota, celistvosť a dôstojnosť. Terapeut tu pripomína vizionára a stavebníka, ktorý sa snaží obnoviť ruinu a vdýchnuť jej život. A má pritom nahrubo víziu krásy, ku ktorej chce človeku dopomôcť.

Logoterapia stojí na troch prvkoch: sloboda vôle, vôľa k zmyslu a zmysel života. Sloboda vôle, to je otázka, či je život človeka nalinajkovaný (determinovaný), alebo nie. Vôľa k zmyslu hľadá zmysel inde ako Adler (moc) a Freud (slasť). A nakoniec zmysel života. To je otázka, či je zmysel niečím relatívnym, alebo subjektívnym?

Logoterapia spadá do existenciálnej psychiatrie. Existenciálna filozofia, to bolo otázka po tom, ako človek žije vo svete. Doslova „bytie“ vo svete. Lenže svet nie je len nástrojom, či priestorom pre to, aby sa človek realizoval a „zjavil“. Táto tak bežná interpretácia je chybná. Svet nie je plátnom, ktoré slúži človeku a na ktorom sa má prejaviť. Človek je súčasťou tohto sveta a tak jeho bytie v ňom, sa neobmedzuje na neho samotného. Nie je tu sám pre seba. Je súčasťou sveta a hoci svet mu ponúka priestor na realizáciu, má ho pretvárať pre dobro všetkých (nielen pre seba).

Frankl nás varuje pred tým, aby sme sprevádzanie, teda techniku ktorá sa používa pri terapií a dynamiku ktorú má sedenie vnímali staticky. Všetko je to len nástroj, ktorý má pomôcť pri sprevádzaní človeka. Ak na to zabudneme, ľahko sa môžu stať nástrojom manipulácie. Pripomína tiež, že terapia sprostredkúva múdrosť, ale potrebný je aj „dotyk“. Terapia ma byť o skutočnom stretnutí. Tento prístup je pochopiteľne namáhavý a vyčerpávajúci.

Schopnosť presiahnuť seba

Čo sa týka slobodnej vôle. Život človeka nie je determinovaný, nie je nalinajkovaný. Človek nie je iba „štatistom“. To však neznamená, že tu určité obmedzenia nie sú. Človek prišiel do určitého prostredia, kultúry a národa. Má určité rodinné zázemie, dary a predispozície. Napriek istým obmedzeniam však má priestor zaujať postoj. Zaujať postoj, to je schopnosť získať odstup. Táto črta sa spája s hrdinstvom človeka, ale aj so schopnosťou vtipkovať. V obidvoch prípadoch dokážeme akoby odstúpiť od seba. A tak slobodne sa rozhodnúť. Napriek okolnostiam.

Schopnosť rozhodnúť sa spája s teóriou poznania (noetické poznanie) a s duchovnu rovinou (noologická dimenzia) a je v protiklade s biologickou a so psychologickou rovinou. Človek premýšľaním pozdvihuje sám seba. A tak je schopný hodnotiť svoje skutky v rovine etiky a morálky. To už je priestor svedomia. Človek tak presahuje seba.

Najlepším príkladom pre presahovanie je láska a svedomie. Človek je jedinečný. Je jedinečný sám o sebe. Jedinečný je aj človek, ktorého miluje. Keď milujeme, zabúdame na seba. A svedomie zas odkazuje na jedinečnosť, ktorú človek má naplniť a zrealizovať (zmysel).  Ak je „Ja“ nasmerované k „Ty“, tak ego (ja vedomé i nevedomé) je schopné integrovať „Id“ (predstavuje túžby a pudy) a začleniť sexualitu do osobnosti. A tím že svedomie môže odporovať hodnotám prenášaním superegom (túžba po dokonalosti), tak nemôže byť superegom. Dokonca môže byť s ním v rozpore. Svedomie tak môže a malo by byť „ľudským“ (žiadna tyrania hodnôt).

Človek sa skladá z rôznych vrstiev, ale tie nemožno od seba oddeľovať. Napriek rôznosti tela a mysli možno hovoriť o jednote a celistvosti. Tú nachádzame v duchovnej rovine. Byť človekom znamená byť zameraný a ukazovať na niečo, alebo niekoho mimo seba. Dôraz sa tak kladie na presahovanie. Vzťah s iným človekom, s ľuďmi, miesto človeka vo svete a ako ho môže obohatiť.

Zmysel vs. slasť a moc

Človek je bytosťou, ktorá má byť otvorená svetu a má presahovať seba. Človek má dať životu zmysel a tvoriť hodnoty.

Freud kládol dôraz na slasť. Avšak, čím viac sa človek zameria na slasť, tým viac míňa svoj cieľ. Príliš veľký dôraz na slasť vedie k seba deštrukcií. A k sexuálnym neurózam. Aby sme sa rozumeli. Slasť patrí k životu, ale nie je jeho cieľom. Ak z nej urobíme cieľ, jej prínos pre nás to paradoxne oslabí. Zoslabne, zovšednie a zdeformuje všetko ostatné.

Podobným problémom aj aj Adlerovský princíp, teda dôraz na moc (a status). Tiež je to len nástroj. Niečo čo má slúžiť človeku, nie naopak. Každý človek má mať postavenie a moc, primeranú jeho schopnostiam. A zároveň nemajú deformovať jeho život.

Nad tým všetkým je zmysel. Ten nevylučuje, dokonca predpokladá slasť a poslanie (moc) človeka. Dáva im však primeraný zmysel. Ak zmysel v živote nie je, potom slasť a moc ľudia často postavia na piedestál miesto zmyslu. Slasť a moc sa stanú náhradou za zmysel. Vlastne len pokusom, pretože sú len slabou náhradou. Upnutie na slasť a moc je tak často znakom frustrácie zo života.

Zmysel a šťastie

Často pri šťastí hovoríme, že tkvie v tom že človek žije svoj život. Rozvíja svoje schopnosti a dary. Sebarealizácia však nie je konečným cieľom človeka. Vlastne ani primárnym. Sebarealizácia je samozrejme dôležitá. Ale cieľom nie je vytvoriť sebca, či narcis. Cieľom je zmysel. Zmysel vedie človeka k tomu, aby obohatil svet okolo seba. A tomu slúži sebarealizácia. Ak toto poslanie – obohatiť svet chýba, potom stráca sebarealizácia opodstatnenie a zmysel. Aj dôraz na sebarealizáciu, podobne ako na slasť a moc je dôsledkom absencie zmyslu.

To isté možno aplikovať na Maslowa a jeho pyramídu hodnôt. Všetky tie hodnoty sú fajn, ale na čo to všetko? Len zmysel to všetko ukotvuje a pozdvihuje na inú úroveň. A dáva tomu inú „kvalitu“.

Zmysel vytvára napätie. Dáva životu istú kvalitu. Bez zmyslu možno hovoriť o existenciálnom vákuu – na čo to všetko? Bez zmyslu sa objavuje frustrácia (vôle) – prečo to všetko? Práve zmysel vytvára napätie tím, že ponúka horizont a s ním konfrontuje všetko, čo je „menej“. Prejavom existenciálneho vákua sa stala nuda. Mnohí ľudia sa doslova unudia k smrti. Už viete prečo, tak veľmi mnohí volajú po zábave? Alebo sa snažia premilovať k zmyslu? Alebo trávia celé dni v práci? Hľadáme niečo trvácne. Tužíme po niečom, čo by bolo „viac“…

Odkrývať zmysel

Zmysel dáva životu chuť, podobne ako soľ jedlu. Zmysel dáva životu kvalitu.

Zmysel sa rodí v tom, čo presahuje človeka. Dôraz nie je na človeka jedinca, ale na druhého človeka a spoločnosť. A ak ten druhý kladie dôraz na prvého a spoločnosť na jednotlivcov, potom je postarané o blaho všetkých a nikto nie je egoistom a sebcom.

Toto presahovanie sa nikdy nesmie vytratiť, podobne ako zmysel. Zmysel to je poslanie, ktoré treba uskutočniť a hodnoty ktoré treba vytvoriť a žiť. Už nie my sa pýtame zmyslu, čo nám prináša, ale zmysel kladie požiadavku na nás – čo my prinášame. Zmysel tak nie je niečo, čo treba dať, ale niečo čo treba objaviť.

Každý človek je jedinečný a originálny. Má poslanie, ktoré nikto iný nemôže za neho uskutočniť. V tomto poslaní, to že ho realizuje sa skrýva jeho šťastie. A to je ten zmysel ktorý odkrýva. Ale nie pre seba, ale pre druhých a celé spoločenstvo. Človek nežije sám pre seba. A nebol stvorený sám pre seba. Náš život by zakrpatel, keby sme ho nemali s kým zdieľať. A aj radosť z neho by sa zmenšila.

Zmysel nám kladie otázky: kto iný, ak nie ty? A kedy, ak nie teraz? To sú všetky tie hrdinské príbehy, kedy dotyčný človek cítil, že „to“ jednoducho musí urobiť. Zmysel nás vyzýva k aktivite. Nikomu nepomôžeme, nič neurobíme a nič nezachránime ležaním na pohovke.

Zmysel a voľba

Môžeme cítiť obavu pred zmyslom. Ale nie je to nič, čo by nám bolo cudzie. Je nám „šitý“ na mieru. Prináša cestu ktorá vedie k naplneniu. A dáva široké pole pôsobnosti. Skôr sú to také záchytné body. Pokojne si predstavte horolezca, ktorý môže zdolať skalu rôznymi cestami, ale spolieha sa pritom na oporné body – skoby kde môže naviazať lano.

So zmyslom súvisia hodnoty. A tieto hodnoty si môžu protirečiť. Dochádza tak ku konfliktom. Sami to poznáme veľmi dobre. Často v jednej chvíli je potrebné urobiť viac vecí naraz a každá je dôležitá a má svoj zmysel. Konflikt hodnôt môže viesť k neuróze. A práve zmysel je cestou k liečbe neurózy. Tak ako priority sú cestou k usporiadaniu hodnôt a úloh. V prípade usporiadania hodnôt (hoci aj cez Maslowu pyramídu), sa konflikt stráca (dať veci do poriadku – usporiadať znamená dať im zmysel). Všetko má svoje miesto a svoj čas.

Napriek všetkému, čo bolo povedané. Napriek zmyslu a napriek hodnotám. Človek má slobodu voľby. Môže povedať nie a rozhodnúť sa inak.

Zmysel a svedomie

Dlho sme si mysleli, že hodnoty vytvára človek a že im tak dáva zmysel. Hodnoty však človek objavuje a odkrýva aj zmysel. Zmysel je to, čo ho presahuje. Preto ho odkrýva, ale nevytvára. Dokonca možno povedať, že človek má zmysel svedomito hľadať. Svedomie, to sú hodnoty, zodpovednosť, etika ale aj morálka. Svedomie môže človeka viesť k tomu, aby poprel to, čo je spoločnosťou požadované, ak je to v rozpore so zmyslom a teda so svedomím. Svedomie je cenným nástrojom pri hľadaní zmyslu. Napriek tomu stále máme slobodu (a tým aj zodpovednosť).

Mnohé kľúčové hodnoty boli spoločnosťou prijaté a zaužívané. Boli tam aj hodnoty, ktoré neboli dobré. Teraz, keď sa zdá, že už nič nie je platné, vzniká existenciálne vákuum. Mnohé hodnoty my sami musíme nanovo objavovať a v tom nám pomáha svedomie. Tento proces má svoje pozitívum. Ak sme v tom poctiví, potom objavujeme to, čo nebolo dosť dobré a niekedy zlé a nahrádzame to niečím lepším. A aj my sa stávame lepšími a ľudskejšími.

Človek má zmysel objaviť a tým ho dať. Človek nemá zmysel dať (sám od seba). A preto ani logoterapia nedáva zmysel, ale pomáha ho objaviť. Tak ako terapia neponúka priamu odpoveď, ale pomáha ju nájsť.

Zaujať postoj

Človek hľadá zmysel a ten zmysel je rovnako originálny a jedinečný, ako on sám. Preto mu v tom možno pomôcť, ale ten posledný krok musí urobiť sám. A možno ten zmysel odmietne. V tom je sloboda. Ale aj prejav vôle (a nevôle k zmyslu).

Existujú tri skupiny hodnôt. Prvou sú hodnoty, ktoré tvoríme. Druhou sú hodnoty ktoré prijímame a prežívame. A nakoniec treťou sú hodnoty, ktoré sú o našom postoji. Môžeme sa ocitnúť v situácií, kedy nemôžeme hodnoty tvoriť a prežívať. Minimálne v starobe sú tieto možnosti značne obmedzené. Ale postoj, ten môžeme zaujať vždy. A tým že postoj môžeme zaujať vždy, tak aj život nestráca zmysel, hoci už nepracujeme a žijeme medzi štyrmi „stenami“.

Utrpenie patrí k životu. Vyhľadávať utrpenie nie je zdravé. A mať možnosť zmenšiť, alebo odstrániť utrpenie a neurobiť to, nie je dobré. Logoterapia hovorí, že ak utrpenie nie je možné zmenšiť alebo odstrániť, je možné k nemu zaujať postoj. A tým mu dať zmysel. Doslova strpieť bolesť či utrpenie dáva utrpeniu hodnotu. Je to výkon a hrdinstvo.

Dať zmysel možno aj na konci, v poslednom okamihu a na konci života. Nemožno sa na to spoliehať, možno koniec príde skôr, než sme čakali, alebo spôsobom, kedy už to nebude možné. Ale zmysel možno dať aj spolu s posledným výdychom. Zmysel sa tak mení na milosť a dar dobrého života.

„Postojove“ hodnoty majú vyššiu hodnotu, než tvorivé a zážitkové. Majú inú „kvalitu“. Keď človek zaujme postoj k bolesti, ale aj k situácií a tak im dáva zmysel. Pretvára ich. Premieňa ich na niečo, čo ho nakoniec môže ešte obohatiť. A pokiaľ zaujíma postoj k tomu, čo robí – teda koná podľa svedomia a cíti výčitky ak urobil niečo zlé, potom premieňa seba. Zaujať postoj je nástroj, ako premieňať situáciu aj seba. V podstate je to podobné nachádzaniu dobra vo všetkom a podobné k pristupovaniu k životu s optimizmom. Človek môže presiahnuť seba a zaujať postoj hoci aj v poslednej chvíli – zoči voči smrti. A tým dať zmysel. Životu, ale aj bolesti, či smrti.

 Uplatnenie logoterapie

Logoterapia je originálna nielen svojim ukotvením a prvkami na ktoré kladie dôraz, ale aj svojou terapeutickou metódou. Tá pozostáva z dvoch prvkov: dereflexia a paradoxná intencia. Teda schopnosť presiahnuť seba a odstúpiť od seba. Kým v prvom prípade je snahou uvoľniť tlak na jedinca tým, že sa zameria na niečo „viac“, než seba, v druhom prípade je vedený k tomu, aby sa vystavil skúsenosti a sám na vlastnej koži prežil, že to môže ustáť. Logoterapia sa tak používa pri liečbe neuróz, ale aj obsedantne – kompulzívnych porúch a tiež fóbií. Dochádza tiež k zapojeniu aj ďalších techník a smerov a ak je to vhodné, aj k zapojeniu farmakoterapie (predpísanie liekov).

Pomerne dlho bola logoterapia vnímaná, ako nástroj na prežitie. Každý kto má rád pohyb v prírode Vám potvrdí, akú dôležitú úlohu zohráva vôľa a odhodlanie prežiť. Pomerne dlho bola vnímaná ako súčasť zomierania. Dať zmysel. A tím jej uplatnenie bolo dosť limitované. Je pravda, že dávať veciam zmysel má veselšiu perspektívu, ak nie je limitované časom. Uplatnenie logoterapie je však oveľa širšie vďaka nástrojom, ktoré logoterapia prináša. Mnohé problémy si vyrábame tím, že kladieme veľké požiadavky na seba a vytvárame na seba veľký tlak. Ale aj tým, že sa uzavrieme vo svojom svete. Zmysel je o prekračovaní vlastnej skúsenosti a otváraniu sa novej. Preto je vhodný aj pre premieňanie zlej skúsenosti a obáv, ktoré máme. Nakoniec zmysel možno uplatniť aj pri Pyramíde hodnôt (stanovenie priorít v živote) – usporiadaní života, ale aj ako „motor“ pre zmenu – keď potrebujeme zmysel a tým aj chuť a silu niečo zmeniť. Franklovi zmysel dal silu prežiť koncentračný tábor. Dnes zmysel mnohým ľuďom pomáha zlepšiť svoj život, zanechať zlé návyky, zlepšiť zdravotný stav ale aj v boji so závislosťou. Pretože ponúka odpoveď na otázku prečo. Prečo žiť inak. Práca so zmyslom tak môže pomôcť dať motiváciu človeku k tomu, aby niečo zmenil…

.

Napriek tomu že ide o knihu prednášok, samotný text je zrozumiteľný a dobre čitateľný. Napriek nespornej hĺbke, je dostupný aj bez znalosti rozsiahlej terminológie. Frankl ponúka aj kapitolu venovanú čisto uplatneniu logoterapie v medicíne, ale aj kapitolu ktorá je dialógom s náboženstvom. Ich skúmanie už prenechám ľuďom v bielom plášti, prípadne v reverende. V ich prípade ide o jedno z kľúčových diel…

O Franklovi možno povedať, že bol človekom ktorý premýšľal do hĺbky a šírky, mal veľké srdce a vieru v človeka, ale aj v Boha. Vytvoril koncepciu, ktorá otvára dvere náboženstvu, ale prináša pomoc a obohatenie aj pre tých, ktorí neveria. Je len na nás, v akom priestore a z akej hĺbky budeme skúmať zmysel a necháme ho, aby nás obohatil…

Tomáš Hupka

 Viktor Frankl bol rakúskym neurológom a psychiatrom a tvorcom logoterapie – tretej viedenskej psychoterapeutickej školy. Túžba po zmysle (logos), ho preslávila po celom svete a jeho teória zmyslu (logoterapia) bola ocenená desiatkami čestných doktorátov. Jeho kniha Léčba smyslem sa stala podkladom pre tento článok.

Zdroj fotografie:

www. myfaithradio. com