Štyri úrovne vetrania duše
Duša je ako spálňa. Aj ona potrebuje z času na čas vyvetrať. Ponatriasať periny, povysávať, utrieť prach. Zbaviť sa nánosov ranných karpín, šupiniek odumretej kože a žmolkov z vlnených ponožiek. Inak by nám zatuchla ako obliečky v roky neotváranej skrini.
1.
Vetrať spálňu môžeme jemne, občasným pootvorením okna. Ide o takzvané mini vetranie. Podobne to funguje aj s dušou. Opustíme na okamih svoj pracovný stôl, podídeme k oknu alebo vyjdeme na terasu, sústredene vnímame voľný pád snehových vločiek, zurkot dažďa, vtáčí štebot, šum lístia, vlnenie vánku na vlastnej koži či kožuchu, intenzitu slnečnej žiare. Zaujímavé je, že všetky tieto javy majú prednastavenú určitú frekvenciu (zvuku, dotyku alebo žiarenia), ktorá má blahodarný účinok na dušu. Nie je jasné (a možno aj je), kto to tak nastavil, ale je to tak. A sú zadarmo. Ľudia však postupne strácajú zručnosť v mini vetraní duše. Hoci stačí, aby chvíľu pozorovali mačku domácu. Prípadne aj leva afrického. Hneď zistia ako na to.
Mini vetranie sa dá praktizovať aj bez styku s vonkajšími prírodnými elementmi. Sústredeným vnímaním vlastného dychu či tlkotu srdca. Problémom sú však myšlienky. Sú otravné ako muchy v mäsiarstve a pokiaľ nie ste vysoko trénovaný zen majster, tak ľahko sa ich nezbavíte. A pritom sú to práve ony, čo potrebujeme vyvetrať. Vtedy je najlepší beh. Drhnutie dlážky kefou alebo iná namáhavá fyzická aktivita. Pri nich sú náš dych a tlkot srdca tak intenzívne, že sa nedajú nevšímať. Otravné myšlienky nedostanú šancu.
2.
Vetrať sa dá aj otvorením okna dokorán. Nie však na dlho, inak by nám mohla zostať zima. Alebo by sme si na otvorené okno zvykli a jeho terapeutické účinky by prestali fungovať. Najlepším otvorením okna dokorán pri vetraní duše je veľký výlet. Prípadne iná aktivita, ktorá je tak zaujímavá a tak nás celých vtiahne, že nám naozaj nezostane žiaden priestor na všímanie si otravných myšlienok. A pritom to vôbec nemusí byť cesta na Nový Zéland. Stačí vypadnúť z domu na celý deň (trebárs aj vrámci okresu), ale hlavne mať oči otvorené dokorán a všímať si veci, ktoré sme si doteraz nevšímali. Nechceli alebo nevedeli všímať.
Prvé dve úrovne vetrania patria do skupiny takzvaných dobrovoľných vyvetraní. Niekedy však dôjde k vyvetraniu duše aj nedobrovoľne. Takéto vetranie môže byť traumatické, ale…
3.
Veľmi dobre vie vetrať nečakaný prievan. Vženie do duše toľko vzduchu, že nánosy zatuchnutých myšlienok nemajú šancu. Dokonca ani tie, ktoré sa už od detstva skrývajú v tých najnedostupnejších klkoch. Takéto vyvetranie býva trochu bolestivé. Obnažené klky štípu ako zodratá koža. Cítime sa pokorení. S odstupom času však zistíme, že to stálo za to. Že naozaj bolo treba nahradiť zatuchnuté myšlienky nejakými inými, zdravšími. Najzatuchnutejšie myšlienky sú väčšinou tie, ktoré nám hovoria, akí sme skvelí. Ale niekedy je to aj naopak, snažia sa nás presvedčiť, že sme neschopní, lebo tak nám to bolo povedané, keď sme boli malí. Existuje však aj mnoho iných druhov zatuchnutých myšlienok a len prievan nám ukáže aké smradľavé vlastne boli.
4.
Dokonalé vyvetranie duše zabezpečí búrka. Vyvalí okná, rozdriape periny, porozbíja nábytok. Nič nezostane také ako predtým. Treba začať nanovo. Vymaľovať, znova zariadiť, možno sa aj presťahovať. Takéto vyvetranie ľudia väčšinou nazývajú katastrofou. Všetky duševné zákutia sú pokryté mokvavými chrastami a úplne nové, dokonale pretavené myšlienky si musia nájsť nové usporiadanie. Väčšinou ide o šancu na nový začiatok. Sú ale aj takí, ktorých toto vyvetranie položí. Je ich menšina, ale sú medzi nami. Je preto dôležité vedieť, že čím viac skúseností máme s predchádzajúcimi úrovňami vetrania, tým väčšiu šancu máme aj túto úroveň úspešne zvládnuť.
