Denník N

Dni, keď život nič neznamenal

Utečenci vlani v lete v Maďarsku. Foto N- Tomáš Benedikovič
Utečenci vlani v lete v Maďarsku. Foto N- Tomáš Benedikovič

Tak o tridsať rokov budeme otravovať „našu krv“ rozprávaním o roku 2015. Toto nám ani neuveria.

„… a potom im predali – hovorilo sa, že predražené – lístky na vlak, hoci vedeli, že ich nikam nepustia. Tí ľudia dali často posledné peniaze za dopravu a takto im vyleteli hore komínom. Volala mi kamarátka Maďarka a vravela, že sa z maďarských médií nevedela ubrániť pocitu, že v tom zaznieva aj akási škodoradosť.“

„Ale hej. A tak sa mnohí normálni ľudia, čo sa už na to nechceli pozerať, rozhodli jednak tlačiť na vládu, aby ich začala voziť…“

„Kdežeby slovenskú. Rakúsku. … aby ich začala voziť do Viedne. Hneď sa to začalo organizovať. No a jednak sa začali sami ľudia dohadovať, že to isté budú robiť vlastnými autami, tak Rakúšania, ako aj Slováci. Maďari okamžite prijali zákon, čo začal týchto pomocníkov kriminalizovať, a promptne zatkli štyroch Rakúšanov, aby nastrašili ostatných. Zákonodarstvo z týchto dní inak stojí za pozornosť, ak ťa zaujíma, ako sa v parlamente dláždi cesta k totalite.“

„Maďarskí policajti bránili bežným ľuďom naložiť utečencov, ktorým nedovolili ani nastúpiť do rakúskych autobusov. Medzitým sa stalo niečo, čo si ťažko vedel človek v strednej Európe roku 2015 predstaviť: masa ľudí sa po dňoch aj týždňoch táborenia na maďarskej železničnej stanici – tam, kde ich nevpustili do vlakov s platnými lístkami – zdvihla a rozhodla sa prejsť do Viedne pešo. Dvesto kilometrov. Znie to šialene, ale keď ti nič iné neostáva? Tiež netreba zabúdať, že boli medzi nimi aj takí, čo mali v nohách celú cestu z Turecka.“

„Jasné, že pešo. Ešte aj tí Maďari kedysi došli aspoň na škaredých huňatých koníkoch. (To je vtip, ktorý chápu už len moji rovesníci.) Na začiatku 21. storočia šla masa ľudí pešo.“

„Nepopieram, že aj my sme mali vedenie dlhé ako do Vladivostoku a naspäť, hoci sme čítali, čo sa deje, a hovorili o tom. Rakúšania nosili veci do Traiskirchenu už od konca júla, my sme tam šli prvýkrát až po mesiaci, keď sme sa dohodli takmer až náhodne niektorí, ktorým to už zjavne nejaký čas chodilo po rozume. Nemuseli sme však robiť nijakú názorovú otočku v pochopení, že ide o ľudí, čo najprv potrebujú teplo, tíšenie, tekutiny, a potom nech sa debatuje – hoci aj o strachu, čo z nich niektorí cítili, a o tom, kto sa má vrátiť, lebo nespĺňa zákonné podmienky pre azyl či ochranu. Ten strach však robil z niektorých ľudí… Zver nie, skôr mikroorganizmy. Ja mám už tradične oveľa väčší strach z tých, ktorí vyhlasujú, že sú väčšmi ľudia než iní – veď vieš, prečo som v roku 2013 vyhlásila, že na Slovensku nechcem vlastniť ani tehlu.“

„Paralelne došlo k akejsi informačnej vojne. Uznávam, že je to blbý termín, vtedy používaný najmä sviniarmi, čo si z konšpirácií spravili výdatný zdroj obživy. No vyrojilo sa toľko falšovaných fotiek, dezinformácií, že sa to dalo nosiť do zberu. Typicky to vyzeralo takto: na jednej fotke chalan v maskáčoch, na druhej ten istý v civile, text k jednej: toto je bojovník Islamského štátu, umučil x ľudí, k druhej: veselo sa hrnie do Európy, ktorá ho víta s otvorenou náručou. Aj som vedela pochopiť, že nejaký simplexnejší tvor toto v dobrej viere zdieľa, aj som si vravela, že ak si vie nájsť toto, má vedieť nájsť aj zdrojované popretie, aj by som bola rada videla na vlastné oči sviňu, čo toto vytvára, lebo to v pohode napĺňalo skutkovú podstatu trestného činu.“

„A propos, informácie. Nebola by som verila, že chaos prevládne nad vtedajšími informačnými možnosťami, ale to sa presne stalo. Hoci môžeš okamžite volať, zdieľať, publikovať, aj tak sa stane, že napríklad rakúsky Caritas sa celkom nesprávne rozhodol vyhlásiť stopku do Traiskirchenu – ukázalo sa, že akoby neeviduje celú časť tábora, z pohľadu zabezpečenia tú najhoršiu. Vyzerá to ako výčitka, ale kto videl, ten chápal, že taký nával sa bez chýb nedá zvládnuť. Rakúšania, čo to tam poznali lepšie, dali hneď vedieť, že je to „cynický vtip“. Podobne vyhlásila stopku Budapešť, a to tesne predtým, ako sa masa ľudí dala do pohybu. Mnohí pomáhajúci sa vybrali takmer až naverímboha na diaľnicu, tam som nebola. Rozhodovali sme sa medzi Traiskirchenom a Westbahnhof a ešte v sobotu ráno, keď som sa zobudila do lejaka, som sa pýtala pár Rakúšanov cez Facebook, že kam teda.“

„Ten chaos sa ťažko opisuje, ale príznačné je, že sme sa hneď pustili kritizovať najmä bordel na maďarskej diaľnici. K tomu treba dodať, že vtedy bolo Slovensko zasrané smeťami neuveriteľným spôsobom, to si nevieš predstaviť, stačilo vojsť do lesa. Kto niekde zbieral odpadky, bol hrdina. Ten istý človek, čo hocikde odhodil fľašku, teraz rozširoval fotky z diaľnice s bincom všetkého druhu – ale už bez fotiek človeka, čo nesie vlastné decko na rukách a na chrbte má priviazané dve karimatky a jeden ruksak, alebo človeka, čo nemá nohu a kráča dvesto kilometrov s barlami.“

„Útoky na nás boli celkom absurdné, v jednej chvíli som sa musela smiať na myšlienke, že tí, čo robili absolútne neporovnateľnú vec – akúkoľvek pomoc židom sedemdesiat rokov predtým – a museli to robiť celkom tajne, mimo zákona, mali aspoň svätý pokoj od verejnej mienky niektorých svojich „priateľov“ na Facebooku.“

„Že čo im vadilo na tom, že niekomu daruješ jedlo alebo ho odvezieš? To bolo také rozmanité, že hádam ani nemá zmysel rozoberať to. A moje pedagogické schopnosti nestoja za veľa – keď niekto nerozumie, že naši drahí psi a mačky nie sú viac ako sýrska rodina, neviem mu to vysvetliť. No keď sa dve minúty nenávisti prehupli do ďalšej hodiny a do ďalšieho dňa, tešilo nás vyhlásenie verejnoprávnej televízie a prejav prezidenta, tešilo nás neskutočne.“

„Nedá sa súhlasiť s tým, že to celé bola hanba Slovákov alebo hanba Maďarov, veď o tom nie je debata, že je medzi nimi hŕba normálnych ľudí, ktorí to brali úplne opačne ako ich vlády. Ale peší pochod z roku 2015 po diaľnici medzi dvoma európskymi metropolami s deťmi na rukách sa nedá nezaradiť do nejakej inej kategórie hanby.“

Teraz najčítanejšie