Štátny pedagogický ústav a ministerstvo školstva vydali k návratu detí do škôl niekoľko materiálov a usmernení.  Ukázalo sa však, že školy nemali veľa času na ich kvalitnú implementáciu pre nedostatočné personálne kapacity či možnosti pracovať s témami, ktoré tieto dokumenty odporúčajú. Avšak ponúkajú tipy a usmernenia, ktoré dlhodobo vnímame ako nevyhnutné. Mohli by sme ich zostručniť do piatich bodov:

1. Psychické zdravie tímu na prvom mieste – ak sám nie som v poriadku, nedokážem pomôcť druhým. Starostlivosti o dieťa predchádza starostlivosť o ľudí, ktorí s ním pracujú, o tím, o seba. Na toto sa často zabúda a práve tam vznikajú problémy, ktoré v konečnom dôsledku vplývajú na žiakov.
2. Bezpečné prostredie a adaptácia na zmenu – návrat do škôl musíme klasifikovať ako veľkú zmenu, niečo, od čoho sme si odvykli my sami a najmä deti. Taká zmena môže naháňať strach, byť nepríjemná či prinášať rôzne problémy. Dajme si preto navzájom priestor.
3. Zameranie na duševné zdravie, sociálne zručnosti a obnovenie návykov – sústreďme sa na tieto kľúčové oblasti, ktorých slabý rozvoj kríza odhalila a poukázala na ne.
4. Uprednostnenie potrieb žiaka pred výkonom – pandémia narušila naše základné istoty, ako napríklad pocit bezpečia. Mala vplyv na naše základné potreby, ktoré sa nachádzajú na nižších pozíciách Maslowovej pyramídy. Ak neuspokojíme a nevyriešime tie, nemôžeme uspokojiť ani vyššie potreby, ako napríklad sebarealizáciu či potrebu úspechu.
5. Dobrá a včasná informovanosť – ak nemáme potrebné informácie, nastáva zmätok, neistota a frustrácia. Pri návrate je dôležitá komunikácia dovnútra (škola, pedagogický kolektív, odborní pracovníci) aj navonok (rodičia, deti, verejnosť). Z procesu netreba vynechávať ani samotné deti – aj s nimi je potrebné komunikovať vopred a transparentne.

Čo nás čaká a ako to riešiť

Spomínané dokumenty však nedávajú odpoveď na všetky otázky spojené s návratom detí do škôl, a preto je nutné uviesť pár ďalších rizík, ktorým by sme mali venovať pozornosť. Sú to najmä:

1. Strach a nechuť detí vrátiť sa do školy – sú deti, ktoré po návrate do školy túžia, ale rovnako je i veľký počet detí, ktoré sa návratu do školy boja a nechcú ho, pretože:
   • Fungovanie z domu sa stalo novým návykom, ktorý im vyhovuje. Častým argumentom môže byť: „Mám viac času, môžem sa venovať veciam, ktoré mám rád a bavia ma,“ prípadne: „Nemusím sa skoro ráno nikde presúvať.“
   • Návrat do školy pre ne predstavuje stret s problémami, ktoré im počas online formy výučby vznikli. Napríklad: „Bojím sa, keď stretnem túto učiteľku, mám u nej veľa nesplnených úloh.“ Ďalším dôvodom môže byť aj: „Hrozí mi prepadnutie z piatich predmetov, to už jednoducho nedám.“
   • V triednych kolektívoch mali problémové vzťahy, ktoré sa nevyriešili a pretrvávajú. Návrat do školy tak predstavuje opätovné vystavenie sa im. „Neviem si predstaviť mať znova telesnú výchovu, už počujem, ako ma kritizujú, že mi to nejde,“ alebo „Pri online hodinách si jednoducho vypnem kameru a mikrofón a nikto ma nerieši“.

Preto potrebujeme s deťmi komunikovať rovnako ako s dospelými, informovať ich, vytvárať im bezpečné prostredie a dokazovať, že sú skutočne na prvom mieste. Pristupovať k nim individuálne aj ak si to bude vyžadovať veľké úsilie. Treba rovno povedať, že nechať žiakov prepadnúť je nefunkčné riešenie. Deti by sme mali podporovať a nie trestať.

2. Únava učiteľov a poddimenzovaný tím špeciálnych pedagógov a školských psychológov, ktorí sú práve v adaptačnom období detí pri návrate do škôl dôležitými aktérmi, ale nemajú dostatok času na prípravu. Napríklad môže ísť o školského psychológa, ktorý je jediným v celej škole a nie je možné, aby pokryl potreby všetkých detí. Alebo učiteľov a učiteľky, ktorí posledný rok a pol bojovali s prechodom na online formu, riešili potreby detí, ktoré nemali prístup k online vyučovaniu a zároveň zápasili s každodenným online záškoláctvom. Teraz stoja na hranici vyhorenia a podania výpovede. Tlak tiež zažívajú triedni učitelia, ktorí vidia, ako sa zhoršil priemer známok žiakov – niekedy aj o dva stupne počas polroka – a sami by potrebovali poradný kruh či podporu odborníkov.

Potrebujeme preto týchto ľudí podporovať, starať sa aj o ich duševné zdravie a nájsť správny balans medzi dôverou v ich schopnosti a usmerneniami, ktoré ich kontrolujú a často nepomáhajú investovať ich energiu správnym smerom. Byť k nim tolerantní nielen ako zamestnávateľ, ale aj ako rodič, hoci frustrácia môže byť na oboch stranách. Vždy pomôže spoločne hľadať konštruktívne riešenia.

3. Malé skúsenosti s neformálnym vzdelávaním a socio-emočným učením – musíme si priznať, že v rámci škôl nie sme zvyknutí pracovať s duševným zdravím detí, hovoriť s nimi, otvárať ťažké témy, reflektovať osobné prežívanie a správanie. Často nevieme facilitovať ranné kruhy, slovne hodnotiť a dávať spätnú väzbu, riešiť konflikty pozitívnym prístupom či rozvíjať empatiu a toleranciu. Pre mnoho učiteľov toto nie je zaužívaná vec, pričom to od nich aktuálne vyžadujeme bez toho, aby sme im dali potrebné materiály a podporu.

Potrebujeme preto pre učiteľov a učiteľky konkrétne metodiky, ktoré budú schopní aplikovať, vytvorené materiály, ktoré nemusia sami ťažkopádne vytvárať a priestor, kde sa sami v týchto témach môžu zlepšovať.

4. Neistota z budúcnosti – a to nielen pri pohľade na pandemickú situáciu, ktorej priebeh nevieme s istotou určiť, ale tiež pri pohľade na deti, ktoré prežili veľmi netradičný rok. Nevieme totiž, ako na tom vlastne sú, a akú úroveň vedomostí ktoré z nich dosiahlo. Tak ako my, aj ony potrebujú aktívny oddych, socializáciu, zdravšie fungovanie. Preto sa spolu s učiteľmi, rodičmi, vychovávateľmi či pracovníkmi s mládežou pýtame, čo nastane po adaptačnom období, keď ich budeme mať v škole, ale nebudeme vedieť, čo s nimi ďalej.

Potrebujeme preto zistiť, v akom stave deti sú, odhaliť nástroje, ktoré fungujú a podľa toho nastaviť kroky, ktoré pomôžu ako učiteľom, tak aj deťom. Kroky cielené a strategické.

Čo môže spraviť každý z nás?

Na záver by sme ale neradi ostali len pri poukazovaní na riziká. Všetci totiž môžeme prispieť k výraznému zlepšeniu situácie. Možno nie sme psychológovia, špičkoví pedagógovia či odborníci, ale určite každý z nás vie pomôcť. Stačí byť ľudský a pozerať okolo seba. Preto ak sami máte deti, ste súrodenci, členovia rodín, vychovávatelia, pracovníci s mládežou alebo aj susedia či okoloidúci, všímajte si ich. Buďme všetci spoločne citliví na deti, chráňme si ich a podporme ich tak, ako vieme:

• Buďme k dispozícii, keď nás potrebujú,
• hrajme sa spolu s nimi a nechajme ich zažiť „normálnosť“,
• aktívne načúvajme a vlastné rady si nechajme až na koniec,
• povzbudzujme, informujme, sami aktívne voči nim vystupujme,
• doučujme, ale nedobiehajme nedobehnuteľné,
• nerozhodujme za ne, ale sprevádzajme a veďme ich k vlastnej zodpovednosti.

Zdroje, z ktorých sme vychádzali, alebo sa nám zdajú užitočné:

Usmernenia a oficiálne dokumenty:

• Návrat žiakov do škôl Metodické usmernenie (pedagogická oblasť)
• Ako podporiť návrat žiakov do škôl Metodický materiál VÚDPaP a ŠPÚ
• Viac na portáli Učíme na diaľku

Návrat detí do škôl – adaptačné obdobie (zdroje aktivít):

• Až se sejdeme ve škole OSPRCH (od str. 18)
• Adaptační program – metodik pro učitele P-centrum
• Metodická podpora při znovuotevření škol P-centrum
• AKÍ SME? Program na rozvoj sociálnych kompetencií žiakov (od str. 17)
• Emoční management: Aktivity a hry
• Aktivity pro podporu wellbeingu ve školách

Pre učiteľov – tematicky:

Slovné hodnotenie pod lupou

Online bezpečnosť

• https://bezpecnenanete.eset.com/sk/
• https://www.detinanete.sk/
• https://osveta.nukib.cz/course/view.php?id=98

Duševné zdravie a wellbeing

• https://nevypustdusi.cz/2019/09/30/tipy-pro-ucitele/
• https://www.opatruj.se/
• https://www.podporainkluze.cz/material/test2videa/
• https://www.podporainkluze.cz/material/aktivity-pro-podporu-wellbeingu-ve-skolach/

Autorkou textu je Miriam Šelepová, projektová manažérka programu Budúcnosť INAK.