Prvých sto dní nového vedenia SND

O tom, čo sa presne v divadle aktuálne deje je možné si urobiť určitý obraz aj z niektorých mediálnych výstupov nového riadiaceho tímu – ekonomického riaditeľa Mateja Bošňáka pre denník Sme, finančnej riaditeľky baletu Andrey Skočekovej v mesačníku Stratégie, alebo samotného riaditeľa Mateja Drličku v týždenníku Trend.

Tieto mediálne výstupy len potvrdzujú to, čo sme vedeli už aj predtým, teda že nový tím je názorovo výrazne kompatibilný v kľúčových otázkach. Predovšetkým v tom, že postupy a metódy, ktoré sú desiatkami rokov odskúšané ako správne a efektívne vo sférach súkromného biznisu treba (niekedy po príslušnej modifikácii) vedieť preniesť aj do inštitúcií, ktoré súkromnými spoločnosťami nie sú. A už len týmto krokom samotným sa automaticky zlepší aj spôsob ich fungovania.

Verejné inštitúcie častokrát totiž nepracujú správne práve preto, lebo v nich tieto princípy absentujú.

Čo sa teda od januára v divadle zmenilo?

Slovenské národné divadlo zamestnáva približne 900 ľudí a spravuje tri budovy, je teda pomerne mohutným kolosom s tomu zodpovedajúcim aparátom a administratívou. Napriek tomu, v divadle donedávna neboli zavedené mnohé základné manažérske postupy.

Divadlo tri roky nemalo ekonomického riaditeľa, hoci hospodári s rozpočtom od 19 do 25 miliónov eur ročne. Existovalo ekonomické oddelenie, ale to nemohlo ani zďaleka nahradiť človeka s konkrétnou ekonomickou víziou, ktorý ju v argumentácii s oponentami presadzuje, obhajuje a v súčinosti s ňou potom divadlo riadi po ekonomickej stránke. Človeka, ktorý by v ekonomickej oblasti činil zásadné rozhodnutia a niesol za ne aj zodpovednosť – včítane zodpovednosti právnej.

SND nemalo dokonca ani len právne oddelenie ako také. V útrobách budovy boli roztrúsení ľudia s právnym vzdelaním, tí ale nemali štatút samostatnej jednotky zodpovednej za výstupy smerom von. Výsledkom napríklad bolo, že právničke na oddelení opery hocikto rozprával do toho, ako má vyzerať zmluva.

Divadlo si vytvára právne oddelenie až teraz, bude mať nielen samostatnosť, ale aj vyhradený vlastný priestor.

Pre ľudí prichádzajúcich zo súkromnej sféry bol zoznam nezmyslených, absurdných a pritom dlhodobo pretrvávajúcich fenoménov panujúcich v našej erbovej inštitúcii šokujúci. Od tých úsmevných, až po tie menej. Matej Drlička ako príklad uvádza obsadenie pozície hlavného kontrolóra. Tú má za normálnych okolností vykonávať objektívny nezávislý a nestranný profesionál, pričom v divadle ju vykonávala riaditeľka ľudských zdrojov, ktorá je zároveň aj predáčkou odborovej organizácie. Kontrolovala teda aj samú seba.

Išlo síce iba o dočasné zastupovanie, ale akoby nikto nepociťoval potrebu vypísať riadne výberové konanie na takúto pozíciu.

Nové vedenie malo ambíciu vybrať človeka, ktorý má v tejto oblasti rozsiahle skúsenosti. Kandidát sa údajne už našiel – bude mať okrem iného za úlohu vysporiadať aj nedostatky popísané v auditoch Ministerstva kultúry.

V tejto súvislosti treba spomenúť, že zverejnené audity ministerstva sú jedna vec, avšak úplne inou vecou sú vnútorné audity, ktoré si divadlo momentálne vykonáva pre vlastnú potrebu. Tie sa nezverejňujú. Majú za úlohu odhaliť neefektívne miesta jednotlivých prevádzok. Divadlo na tento účel potrebovalo zdatného auditora a preto bol prizvaný holandský špecialista slovenského pôvodu, ktorý sa venuje ozdravovaniu priemyselných podnikov.

SND síce nie je priemyselným podnikom, ale napríklad divadelné umelecko-dekoračné dielne sú takmer malou „továrňou“ so stopäťdesiatimi zamestnancami.

Na základe vykonávania vnútorného auditu priebežne prichádzali zistenia o tom, čo všetko bude treba meniť. Nielen ohľadom možných opatrení smerujúcich k zoštíhľovaniu, ale vykonáva sa aj komplexný audit jednotlivých oddelení a budov.

Historickú budovu bude potrebné uzatvoriť, pretože divadelné technológie v jej vnútri sú v stave, kedy ohrozujú umelcov doslova na živote. Kotol v budove je z roku 1970, mnoho zariadení tam nemá potrebnú revíziu.

Umelecko dekoračné dielne zas sídlia v budove z päťdesiatych rokov, ktorá aj dnes vyzerá tak, akoby sme aj naďalej žili v tej dobe. Ide o unikátny technický objekt, ibaže je po toľkých rokoch užívania v nevyhovujúcom stave.

Umelecko dekoračné dielne na dobovom zábere z roku 1959. Pôvodný text pod obrázkom uvádza, že “ stoláreň je vybavená modernými strojmi“.  Zdroj: TASR

Investičný dlh v divadle je obrovský. V rámci auditu bol vytvorený zoznam potrebných opráv a renovácií, ktorý sa sumárne vyšplhal zatiaľ až k dvadsiatim miliónom eur. Ide napríklad o ozvučenie sál, osvetľovaciu techniku, mikroporty, novú podlahu pre baletných umelcov a tak ďalej.

Divadlo má jednu z najväčších sál v meste. Po zahájení normálnej prevádzky by ju v dňoch, kedy nebudú prebiehať predstavenia, bolo možné aj prenajímať, avšak to sa nedá, ak si musí klient všetky technológie priviesť zo sebou, pretože tie divadelné nefungujú, respektíve sú vo veľmi zlom stave.

Aj na zdokumentovanie takýchto skutočností bolo potrebných prvých sto dní. Audit podrobne zmapoval finančné toky divadla, pričom jeho cieľom nebolo len oboznámiť sa so situáciou, ale aj nájsť a pomenovať najväčšie rezervy a neefektívne vytvorené pozície. A v zmysle zisteného potom vytvoriť návrh novej organizačnej štruktúry.

Vytvoril sa ozdravný plán. A aby nedošlo k tomu, že na ministerstve sa s ním začnú po prvý krát zoznamovať až po sto dňoch, konzultácie prebiehali priebežne a ministerstvo bolo postupne oboznamované s čiastkovými výstupmi.

Ozdravný plán má ukázať, že nové vedenie nechce byť v pozícii žobráka s natiahnutou rukou, ktorý len pýta peniaze nevediac presne ani na čo, ale chce naopak ukázať, že divadlo môže byť riadené hospodárnejšie a dajú sa nachádzať úspory, ktoré sa prejavia v strednodobom a dlhodobom horizonte.

Súčasťou prehodnocovania má byť aj nový mzdový poriadok, tak aby sa odstránili potenciálne diskriminácie na základe pohlavia a veku pretrvávajúce z minulosti.

Konečným výsledkom celého vyššieuvedeného procesu je návrh nového kontraktu medzi divadlom a jeho zriaďovateľom, ktorý má vychádzať z podrobne zmapovaného manévrovacieho priestoru a rovnako aj nový návrh rozpočtu, v ktorom je vypracovaný každý jeden náklad tak, aby divadlo vedelo každú jeho položku zrozumiteľne obhájiť a vysvetliť.

Divadlo má jednu z najväčších sál v meste. Foto: Archív SND

Kontrakt divadla s ministerstvom je základnou listinou, ktorá definuje, čo má národné divadlo robiť. Sú v ňom dohodnuté počty predstavení, počty premiér a mnohé ďalšie ukazovatele, pričom kontrakt dáva divadlu základný finančný rámec, v ktorom sa môže pohybovať.

Je verejným tajomstvom, že nové vedenie dúfalo, že odchádzajúci manažment túto otázku už prenechá novému tímu a nebude žiaden kontrakt podpisovať. Bohužiaľ sa tak nestalo.

Doslova v posledných dňoch svojho funkčného obdobia bývalé vedenie podpísalo kontrakt vo výške 16.8 milióna eur, čo je suma nedostatočná ešte aj v pandemickom roku, kedy divadlo väčšinu času nehrá.

Pôvodný rozpočet SND za minulý rok činil 19 miliónov eur. Potom, čo predchádzajúce vedenie zvalorizovalo platy vo výške viac ako 4 milióny eur, dochádza k fixnému navýšeniu o túto sumu aj v akýchkoľvek projekciách rozpočtov do budúcnosti (pretože naspäť znižovať platy, ktoré sú aj tak smiešne nízke, je úplne nereálne).

Minuloročný rozpočet (už po valorizácii platov) sa tak nakoniec vyšplhal na približne 23 miliónov eur.

Vzhľadom na skutočnosť, že viac ako 70 percent nákladov národného divadla tvoria mzdy, je zrejmé, že na tento rok by necelých 17 miliónov stačilo práve len na pokrytie mzdových požiadaviek a už na nič viac. Divadlo by tak obrazne povedané nemalo za čo hrať a ani svietiť.

Väčšina zamestnancov je momentálne na „prekážke na strane zamestnávateľa“, čo je právny režim, v ktorom zamestnanci dostávajú len 80 percentný plat. Rolovné momentálne nedostávajú žiadne, takže dlhodobo je takýto stav neudržateľný.

„Národné diavadlo nie je v tejto chvíli atraktívnym priestorom pre nových umelcov. Celkové (finančné) podmienky nie sú ideálne. Vo svete každý umelec chce pracovať v národnom divadle svojej krajiny, je to niečo ako méta. U nás tomu žiaľ tak nie je, lebo nemáme mladým ľuďom čo ponúknuť. Toto musíme zmeniť“ – hovorí Drlička v rozhovore pre Trend.

Práve k tejto zmene má prispieť aj realistickejší rozpočet.

Ministerstvo však ani v minulosti nehýrilo ochotou „bezhlavo“ posielať divadlu neustále ďalšie a ďalšie peniaze, pretože malo (a do veľkej miery aj oprávnene pocit), že sa prostriedkami v divadle neefektívne mrhá, pričom na strane divadla nebolo vidieť žiadnu vôľu inštitúciu reformovať. Teraz je však vôla k efektívnejšiemu spravovaniu azda najvýraznejším leitmotívom nového tímu, takže v tomto smere nemôže mať ministerstvo žiadne výhrady.

Niektoré úvahy dokonca idú až do takých detailov, ako je prípadné sledovanie KPI – teda systému rentability jednotlivých inscenácií, čo je v medzinárodnom opernom svete pomerne štandardná vec.

Vo Viedenskej štátnej opere sa jednotlivé inscenácie z hľadiska ich rentability vyhodnocujú už mnohé desaťročia a podľa toho sa aj rozhoduje, ktoré sa stiahnu z obehu a ktoré ešte nie, respektíve či tie, ktoré stiahnu sa aj uskladnia pre ich prípadné neskoršie oprášenie.

Pamätám si, keď mi bývalý riaditeľ Dominique Meyer rozprával, že uvedené hodnotenia brali do úvahy napríklad v situácii, kedy sa po desiatkach rokov uvádzania konkrétnej inscenácie režiséra Otta Schenka (vo Viedni sa niektoré jeho inscenácie uvádzali aj 50 rokov) bolo treba v dôsledku opotrebovania rekvizít a kostýmov rozhodnúť, či inscenáciu reparovať – a teda v pôvodnom štýle všetko obnoviť – alebo či urobiť úplne inú, novú. Jedno aj druhé samozrejme stojí peniaze, ale KPI im dalo odpoveď na otázku, že inscenáciu bolo treba reparovať.

U nás sa rentabilita inscenácii nesleduje a žiadna sa zjavne ani 50 rokov hrať nebude. Kulisy k tým starým a úspešným sa po vyradení zväčša zničia, lebo na ich skladovanie nie sú priestory.

Vyhodnocovať čokoľvek dnes nie je možné aj preto, lebo divadlo nepozná, kto sú jeho návštevníci. Platforma Ministerstva kultúry SR „Návštevník“, cez ktorú si diváci kupujú vstupenky, neposkytuje divadlu možnosti spätnej analýzy dát kupujúcich, s ktorými by potom divadlo mohlo ďalej relevantne pracovať.

Ak sa však bavíme o efektivite fungovania, divadlo by malo vedieť, kto sú jeho diváci, respektíve ktorým vekovým kategóriám sa páčia aké typy inscenácií a podobne. Rozdiel oproti minulosti je v tom, že nové vedenie si túto potrebu evidentne uvedomuje a aj preto uvažuje nad vlastnou platformou predaja lístkov, ktorá by zadané parametre sledovala.

Historicky u nás dlhodobo panovalo presvedčenie, že riaditeľom národného divadla by mal byť umelec a tak to aj zväčša bolo. Ten síce mohol kompetentne rozhodovať o umeleckých otázkach, ale prirodzene nemohol byť rovnako dobre zorientovaný v otázkach legislatívy a financovania – čo sa ukázalo ako veľký nedostatok. Výkonní umelci nemajú dostatok informácií o procesoch v oblasti manažmentu, čo prirodzene musí viesť – a aj viedlo – k voluntaristickým rozhodnutiam a chaosu.

Vo svete sú úspešné operné domy riadené výkonnými alebo exekutívnymi riaditeľmi, ktorí zväčša zostávajú v tieni umeleckých riaditeľov. Umeleckými riaditeľmi sa častokrát stávajú bývalí slávni speváci, režiséri či herci a preto sa nimi divadlo prezentuje navonok. Naopak, výkonní riaditelia sú častokrát neviditeľní – pričom v skutočnosti oni robia všetky najpodstatnejšie rozhodnutia. Dalo by sa povedať, že to sú tí „skutoční “ riaditelia.

Umelecký riaditeľ prichádza s návrhmi o tom, akú inscenáciu urobiť a ktorých spevákov obsadiť, ale výkonný riaditeľ je ten, kto drží v rukách peniaze a povie či áno, alebo nie.

Keď sa umeleckým riaditeľom opery v Los Angeles stal svojho času Plácido Domingo (už ním nie je), opera sa cez jeho osobu prezentovala smerom k verejnosti, lebo ho všetci poznali. Kto ale bol v tom čase exekutívnym riaditeľom tohoto operného domu, vám nepovedia ani znalci operného sveta.

O tom, že je nevyhnutné, aby aj naše divadlo riadil profesionálny manažér a nie výkonný umelec som písal aj na stránkach Denníka N už pred takmer tromi rokmi TU. Dnes sa konečne želané stalo skutočnosťou a vo vedení SND je tím profesionálnych manažérov, ktorý je vyvažovaný tímom umeleckých riaditeľov, takže divadlo môže teraz pevne stáť na obidvoch nohách – aj na nohe finančno-ekonomicko-právnej, aj na nohe umeleckej.

Vôľa Ministerstva kultúry v rozumnom rozsahu financovať divadlo by tak teraz mala byť teoreticky výrazne vyššia, nakoľko na ministerstve musia vidieť, že inštitúcia zahájila ozdravný proces a už nechce byť len čiernou dierou, v ktorej finančné prostriedky neustále nenávratne miznú. Teoreticky by tak mohla existovať aj vôľa dohodnúť sa na rozumnom novom rozpočte. Či to tak bude aj v praxi sa samozrejme ešte len uvidí, ale predpoklady sú na to vytvorené.

Vo štvrtok vedenie SND svoj ozdravný plán aj oficiálne predstavilo zriaďovateľovi. „V návrhoch sú zohľadnené opatrenia v súvislosti s pandémiou a postup prípravy opätovného návratu riadnej umeleckej prevádzky v snahe zabrániť nesolventnosti SND v aktuálnom roku,“ – uvádza sa na FB stránke Ministerstva. Ozdravný plán teraz čaká na svoje posúdenie a prípadnú oponentúru, pričom na tomto procese má participovať aj Inštitút kultúrnej politiky.

Vedenie SND na pôde Ministerstva kultúry predstavilo Ozdravný plán. Foto: FB stránka Ministerstva kultúry

Je však viac než zrejmé, že divadlo nemôže od štátu dostávať prostriedky, z ktorých dokáže len poukazovať výplaty, divadlo potrebuje peniaze na svoju činnosť.

Aj v čase pandémie operné domy vo svete skúšajú, streamujú a sú prítomné aspoň v online priestore, ale SND momentálne ani na to nemá peniaze. Činohra má z minulosti nahraté niektoré predstavenia, ktoré je dnes možné streamovať, avšak opera a balet nemajú v „zásobe“ takmer nič, čo by sa dalo použiť.

Ministerstvo kultúry, zdá sa, situáciu chápe: „Ministerstvo kultúry nám potvrdilo naše žiadosti o prioritné projekty, ktoré nám umožnia pripraviť aspoň minimálny počet premiér. Podpísaný kontrakt (ten pôvodný – poznámka autora) nám totiž určuje nula premiér s nulovým finančným krytím. Takže prioritné projekty sú jedinou možnosťou… Máme v pláne natočiť dve operné a jedno baletné predstavenie…“– hovorí Matej Drlička pre mesačník Stratégie.

Súčasťou príjmov divadla sú za normálnych okolností aj vlastné výnosy, ktoré sú prevažne výnosmi z predaja vstupeniek a v menšej miere aj z komerčných prenájmov. V najlepších rokoch sa vlastné výnosy pohybovali okolo štyroch miliónov eur. Pre tento rok je snahou dosiahnuť 1,5 milióna eur za predpokladu, ak divadlo začne s divadelnou sezónou v septembri (s obmedzenou kapacitou).

V pandemickom roku je však veľmi ťažké vypočítať, aké budú výnosy vstupeniek a prenájmov. Momentálne je divadlo bez týchto vlastných príjmov a je odkázané výlučne na peniaze zo štátneho rozpočtu.

Len pre zaujímavosť, pražské Národní divadlo má rozpočet viac ako 50 miliónov eur. Majú pritom ten istý počet budov a takmer rovnaký počet zamestnancov. Divadlo v Brne je spolufinancované mestom a má taktiež vyšší rozpočet na sezónu, než SND. Je pritom mestským divadlom, zatiaľ čo SND je divadlom národným. Takým, ktoré by teoreticky malo byť výkladnou skriňou slovenského divadelníctva.

„Umelecká činnosť sa plánuje s veľkým predstihom. Dnes by sme mali rozmýšľať už o sezóne v roku 2022/2023. Potrebujeme zazmluvniť kreatívny tím, vyrobiť kostýmy, rozvrhnúť si herné plány a nastaviť marketing. Na to potrebujeme predvídateľný rozpočet, ktorý nebude likvidačný, ale umožní nám trochu dýchať a pokryjeme ním aj nejaké investície. Nedá sa fungovať systémom, že žijete zo dňa na deň a dúfate, že budete mať na mzdy“ – hovorí Matej Bošňák pre denník Sme a pokračuje: „Dá sa robiť s modernými technológiami, dajú sa vyrábať odľahčené kulisy alebo používať hliník namiesto ocele, ale materiál treba nakúpiť a rovnako musíte zaobstarať technológie, ktorými sa to dá vyrábať. Ste zrazu v začarovanom kruhu, ak na to peniaze nemáte…“

Vedenie SND na pôde Ministerstva kultúry predstavilo Ozdravný plán. Foto: FB stránka Ministerstva kultúry

A aký z toho všetkého plynie záver?

Príspevkové organizácie žijúce zo štátnych peňazí, akou je aj Slovenské národné divadlo, bývajú zvyčajne byrokratickým mikrosvetom silne izolovaným od racionality a efektívnosti. Vedia byť extrémne demotivujúcim priestorom, pretože je v nich ťažko presadiť akékoľvek zmeny. SND je presne takýmto kolosom a pootočiť jeho smer je obtiažne z dôvodu pomalosti, strnulosti a zložitosti procesov, čo v privátnom prostredí – odkiaľ väčšina členov nového riadiaceho tímu prichádza – neexistuje. Konateľ súkromnej spoločnosti, ak sa rozhodne vykonať nejaký krok, ktorý považuje za dobrý, tak ho okamžite zrealizuje. Tu je však všetko oveľa zložitejšie.

Na menenie rokmi zabehaných stereotypov treba navyše aj odvahu. Niektoré zmeny totiž môžu byť aj ľudsky veľmi nepríjemné a bolestivé. Napríklad v opere bude potrebné uskutočniť zmeny v sólistickom ansámbli – a to sú vždy veľmi citlivé veci.

Niečo už naznačil umelecký riaditeľ opery Dalibor Jenis v podcaste SND. Podľa neho voľakedy bola devízou našej prvej opernej scény skutočnosť, že možnosť spievať veľké roly dostávali aj tridsiatnici, respektíve mladí speváci, ktorí len nedávno vyšli zo škôl. Potom sa však všetko zmenilo a priestor pre mladých sa v národnom divadle uzavrel. Tí, ktorí boli talentovaní, odišli do zahraničia, u nás o nich nebol záujem.

Pavol Bršlík tak dostal príležitosť u Daniela Barenboima v Berlíne, Peter Kellner či teraz Slávka Zámečníková vo Viedenskej štátnej opere, Boris Prýgl v Mníchove. Výsledok? V sólistickom ansámbli SND sú dnes len dvaja ľudia pod štyridsať rokov a žiadni speváci pod tridsať. Za to sú tam mnohí nad 55 rokov – v ansámbli je šesť dôchodcov.

Nikto z predchádzajúcich riaditeľov túto otázku takto radikálne neotváral, pretože ide svojim spôsobom o pichanie do osieho hniezda. Na druhej strane, ak kvalitným mladým spevákom nedáme šancu, dajú im ju inde.

Čím to je, že sa za tak krátky čas podarilo rozbehnúť zmeny v toľkých rôznych smeroch?

Isteže aj odhodlaním. Ale to by samo o sebe nestačilo. Matej Drlička má z môjho pohľadu jednu veľkú výhodu oproti všetkým doterajším riaditeľom. Konkrétne v tom, že každý z jeho predchodcov sa stal „novým vedením“ vždy len ako jednotlivec a bol tak do veľkej miery obklopený ľuďmi, ktorých v divadle zdedil aj so záujmami, ktoré medzi nimi panovali. A ako jednotlivec veľa voči nim nezmohol.

Drlička však neprichádza reformovať inštitúciu sám, ale priviedol si celý svoj početný tím. V každom divadle existujú zaužívané stereotypy a existujúce vzájomné silné väzby, či prepletence vzťahov, takže ktokoľvek, kto by prišiel s radikálnou predstavou, ako všetko prestavať inak, by sa nikam nepohol z miesta, pretože by okamžite narazil. Preseknúť silný odpor chce istý výtlak sily. Jednotlivec takýto výtlak nikdy nemá a zo svojej podstaty ani nemôže mať.

Môže sa to podariť len tímu ľudí, ktorí sú vzájomne zohratí, zosúladení, preverení minulými úspešnými projektami a majú aj spoločný pohľad na spôsob riešenia problémov. V tomto prípade ide o pohľad „manažérsky“, alebo ak chcete pohľad ľudí z korporátneho, súkromného biznisu.

Vtedy od počiatku každý presne vie, čo má robiť a šanca, že sa odpor voči zotrvačnosti podarí zlomiť, je veľká.

Zdá sa, že tentokrát do SND naozaj prichádza zmena a bude aj výrazne viditeľná. A to je presne to, v čo sme viacerí už mnoho rokov dúfali.

Peter Bleha

 

Diskusia  k článku je možná na facebookovej stránke: Do Re Mix