Denník N

Nedovoľme spraviť z vysokých škôl rukojemníkov politikov! Urobme zo štátu ich partnera

Staronový minister Branislav Gröhling už nie je členom správnej rady Univerzity Komenského (foto: minedu.sk)
Staronový minister Branislav Gröhling už nie je členom správnej rady Univerzity Komenského (foto: minedu.sk)

Ministerstvo školstva si dáva za cieľ zlepšiť fungovanie vysokých škôl. Vďaka ich návrhu novely vysokoškolského zákona si z nich skôr robí vlastných rukojemníkov. A tak namiesto toho, aby sa vysoké školy mohli oprieť o štát ako o svojho partnera, hrozí im, že sa budú po každých voľbách triasť, pod ktorú politickú stranu sa dostane Ministerstvo školstva. Akoby sa to nedalo aj inak…

Začiatkom marca som sa ako minuloročný absolvent Univerzity Komenského zúčastnil na online Národnej študentskej konzultácii – novela VŠ zákona, ktorú organizovala Študentská rada vysokých škôl (ŠRVŠ). Mal som veľmi dobrý dojem z toho, ako sa zúčastnení študenti zaujímali o situáciu okolo novelizácie akademickej samosprávy a že mali na ňu triezvy pohľad. Je jasné, že v tejto politicko-spoločenskej situácii je najvhodnejšie problémy konkrétne pomenovať a hľadať alternatívne riešenia voči tým, čo ponúka Ministerstvo školstva. ŠRVŠ publikovala všeobecné výstupy z tejto konzultácie, ale ja by som sa rád podelil s mojimi osobnými konkrétnymi závermi, ktoré vychádzajú z návrhov, s ktorými som na konzultáciu prišiel obohatených o návrhy kolegov, s ktorými som diskutoval. Zameriam sa výlučne na tému vysokoškolskej samosprávy, keďže táto téma sa ma ako niekoľkoročného senátora na fakultnej, ale aj univerzitnej úrovni bytostne dotýka. Zároveň nebudem podrobne vysvetľovať jednotlivé náležitosti, ako sa momentálne nachádzajú v súčasnej legislatíve či v spomínanej novele, ktorá sa po vládnom hurikáne a opätovnom návrate Mgr. Branislava Gröhlinga na svoj starý ministerský post pravdepodobne opäť otvorí. Jednu z jej novších zverejnených verzií, hoci ešte z februára, si možno prečítať napríklad tu.

Zloženie správnej rady a menovanie jej členov

Súčasné znenie návrhu novely je v otázke zloženia správnej rady veľmi jednoduché a priamočiare: štyroch členov navrhne minister školstva, štyroch členov volí akademický senát, pričom v správnej rade musia mať zastúpenie aj študenti. Novela ďalej definuje nejaké obmedzenia na to, kto môže byť členom správnej rady.

V zásade ale nijakým spôsobom nedefinuje podrobnejšie, kto by mal byť členom správnej rady. A tak sa veru môže stať, že za člena správnej rady umeleckej akadémie navrhne minister kominára či technickej vysokej školy marxistického filozofa. Každá vysoká škola má ale svoje vlastné potreby, a preto ona dokáže najlepšie definovať charakteristiku správnej rady tak, aby čo najlepšie vykonávala svoju funkciu – most medzi vnútrom vysokej školy a vonkajším svetom, uplatňovanie verejného záujmu vo vzťahu k vysokej škole. Preto by každá vysoká škola mala mať možnosť si s odôvodnením sama určiť profesné alebo odborné charakteristiky jednotlivých členov vlastnej správnej rady. Na zváženie v tejto chvíli zostáva, či zo zákona neurčiť, že v správnej rade sa musia okrem zástupcov študentov nachádzať aj zástupcovia štátu a obce, v ktorej vysoká škola sídli. Preto navrhujem, že podľa vysokou školou určeného personálneho charakteru správnej rady by malo Ministerstvo školstva navrhnúť kandidátov na členov správnej rady. Tých by mal následne schváliť Akademický senát vysokej školy, a až potom menovať minister školstva.

Rektor Univerzity Komenského, prof. Marek Števček, sa v rozhovore pre SME Video vyjadril jasne: “Odmietame sa po každých voľbách triasť, kto sa stane ministrom školstva, z akej strany pochádza, koho nominuje do správnych rád.” Z tohto dôvodu je potrebné, aby konečné stanovisko o tom, kto sa má nachádzať v správnej rade, mala vysoká škola samotná. S týmto súvisí aj otázka odvolávania členov správnej rady, ktorá by mala taktiež byť v rukách akademického senátu na návrh ministerstva na odvolanie. Navyše, v zverejnenom znení návrhu novely sa zároveň vkladajú silné kompetencie v otázke menovania členov správnej rady do rúk ministra samotného. Tieto by ale mali byť prenesené na Ministerstvo školstva ako celok napr. skrze celonárodnú vysokoškolskú radu zloženú z odborníkov na čo najviac relevantných oblastí pre riadenie vysokých škôl, ktorá bude hájiť celonárodné záujmy v oblasti vysokého školstva. Menovacia úloha ministra by potom mala byť v tejto veci len formálna.

Kompetencie a spolupráca riadiacich orgánov vysokej školy

Súčasné znenie návrhu novely potláča kompetencie akademických senátov, a mnohé dôležité úlohy ako schvaľovanie rozpočtu či voľba rektora vkladá do rúk správnej rady, príp. samotného ministra. Lenže akademický senát ako samosprávny orgán volený akademickou obcou by mal mať plné rozhodovacie kompetencie vo veci vnútorných záležitostí vysokej školy. Správna rada by tak plnila úlohu “vonkajšej” kontroly v prípade kľúčových rozhodnutí akademického senátu, ako je napríklad schvaľovanie rozpočtu (v súčasnej legislatíve sa to deje tak, že správna rada schvaľuje rozpočet po jeho schválení akademických senátom) či voľba rektora. V prípade týchto rozhodnutí by mala právo veta. Takto by sa jej kompetencie mohli rozšíriť aj na vyjadrenie sa k ďalším uzneseniam akademického senátu. Takéto fungovanie správnej rady spolu so spôsobom jej menovania popísaným vyššie by docielilo reciprocitu vnútorných a vonkajších vplyvov vo veci riadenia vysokej školy.

 Vnútorná organizácia vysokej školy

Novela vysokoškolského zákona zároveň redefinuje pozíciu fakultných samospráv. Akademický senát fakulty má nahradiť akási vedecko-pedagogická rada na čele s dekanom fakulty, ktorý jej členov zároveň aj menuje. A to spôsobuje pár paradoxov. Napríklad, podľa novely dekan ako člen ním vymenovanej rady hlasuje vo veci jeho vlastných dekanských návrhov. A čo je viac, súčasný dekan takto hlasuje aj o návrhu kandidáta na budúceho dekana fakulty. Takto skonštruovanú radu považujem za nezmysel a nebudem sa k nej viac vyjadrovať.

Myslím si ale, že vysoká škola by mala mať právo sama si určiť vnútornú štruktúru a mieru autonómie jej jednotlivých fakúlt. Menšie vysoké školy nemusia potrebovať plnohodnotné fakulty, ktoré majú svojho dekana a senát (radu). Rektorát a akademický senát vysokej školy by mali byť preto kompetentné rozhodovať vo veci vnútorného členenia vysokej školy a toto členenie by sa malo dať meniť podľa súčasného stavu a potrieb vysokej školy. Samozrejme i v tejto otázke by mala hrať svoju úlohu správna rada vysokej školy (príp. aj celonárodná vysokoškolská rada) ako dozorný orgán.

Záver

Z novely vysokoškolského zákona mám dojem, že sa snaží pretláčať smerovanie moci zvrchu, t.j. od ministerstva, smerom dole, k zamestnancom a študentom (pričom zamestnancov má novela zjavne na poslednom mieste). Vysoké školy sa tak môžu v konečnom dôsledku stať rukojemníkom jednotlivých vlád. Síce Ministerstvo školstva hovorí o zlepšení fungovania vysokého školstva, v skutočnosti mu novelou len podkopáva korene, a tak môže čoskoro spadnúť. Preto treba dbať na rovnováhu síl a úloh jednotlivých zainteresovaných zložiek: študentov, zamestnancov, odbornej verejnosti a v neposlednom rade i samotného Ministerstva.

Teraz najčítanejšie

Adam Štefunko

Som absolvent FMFI UK a študent HF JAMU. Chcel by som upozorňovať na dôsledky rozhodnutí a na potrebu rozvahy pri ich prijímaní.