„Korupcia v justícii je systémovým zlyhaním.“

Ak politik verejne vyhlasuje vyššie uvedené a deklamuje, že  jeho osobný cieľ je urobiť veľkú reformu justície, očakávali by sme, že vie o čom hovorí.

Ak niekto vie, o čom hovorí,  obvykle nemá väčší problém to  zrozumiteľne vysvetliť aj ostatným, tobôž, ak to vyhlasuje verejne ( zo školských čias si pamätám, že učitelia, ktorí skutočne rozumeli látke, dokázali vysvetliť aj tie zložitejšie veci tak, aby sme ich pochopili, naproti tomu, tí ktorí tomu sami nerozumeli, obvykle diktovali poučky a pasáže z učebníc).

Čo si máme predstaviť pod pojmom systémové zlyhanie v justícii, ktoré vedie ku  korupcii ? ( Niektorí považujú za systémové zlyhanie, ak zákon, na základe ktorého systém funguje s určitou situáciou nepočíta, alebo priamo vedie k nesprávnym riešeniam- zlyhaniam).

Na čo poukazuje ministerka ?

Pokiaľ visí viacero otáznikov nad tým, čo je v tomto kontexte považované za zlyhanie systému, takmer jednoznačne vieme identifikovať, čo je zlyhaním jednotlivca, individuálnym zlyhaním, zlyhaním, za ktorým je ľudský faktor.

Vo vzťahu ku korupcii je evidentné, že sa  primárne jedná o problém morálny a etický. Ak ho spájame so systémovým zlyhaním, aký systém a kde generuje nemorálnych jedincov, ktorí sa potom dopúšťajú korupčného správania?

V rodinách, v školách, v okruhu priateľov, blízkych, kolegov, v cirkvi, vo verejnom živote, v médiách, proste všade, kde sa formuje osobnosť človeka, a kde sa formuje nastavenie jeho hodnotového rebríčka ?

Toto mala ministerka na mysli? Alebo posunula začiatok inam, napríklad na prijímacie skúšky na právnickú fakultu, kedy by sa potenciálni študenti mali preukázať aj istým “ talentom“, obdobne ako v prípade umeleckých smerov, a to práve vysokým morálnym kreditom ? Ten by im potom mal byť odovzdávaný spoločne s diplomom, ktorý ich smeruje do profesie právnika.

Dovolím si pripomenúť čitateľom svoj blog, v ktorého nadpise kladiem otázku „Môže sa absolvent práva živiť jeho porušovaním?“ . Môže byť lož a šírenie polopravdivých, vykonštruovaných informácií a ich príprava, súčasťou inštrumentária právnika ( spomeňte si na verejné vyjadrenia ministerky o tom, že sa obrátila na benátsku komisiu https://www.venice.coe.int/webforms/documents/?country=29&year=all) ?

Ľudstvo už dávno prišlo na to, že  na preukazovanie kvality, kvantity a iných hodnôt sú potrebné nielen meracie prístroje, ale aj tzv. základné jednotky, ktoré majú svoju definíciu nezávislú od iných jednotiek (sekunda  na meranie času). Ich prirovnaním k sledovanému javu potom odvodzujeme kladné alebo záporné hodnoty kvantity alebo kvality.

Neúspech našich právnikov  na obsadenie postu sudcu Všeobecného súdu Európskej únie v  Luxemburgu medziiným súvisí s tým, že výberové komisie doma a v zahraničí vychádzajú z iných definícií základných jednotiek pre odbornosť a morálnu integritu, teda na celkové nároky kladené na uchádzačov.

Celkom prirodzene  téma súvisí nielen s nastavením tabuľky hodnôt, ale požiadaviek na tých, ktorí zistené merania vyhodnocujú. Členov výberových komisií.

Sú výberové procesy súčasťou systémových zlyhaní, o ktorých tajuplne hovorí ministerka spravodlivosti? Ako sa hodnotí spôsobilosť a kvalita uchádzačov ?

Je evidentné, že oficiálne sú kritériá založené najmä na vyhodnocovaní odborných kvalít, ale   pripúšťajú výnimky v tom, že niektoré osoby sa mi podrobiť nemusia. Každá výnimka narúša systém a systematickosť procesov. Obzvlášť, ak je koncipovaná tak, že o výnimku žiada tá zložka, ktorej úlohou je nielen nastaviť systémové procesy, ale bdieť nad ich plynulým fungovaním a disponuje na to dostatočnými donucovacími prostriedkami. V prípade výberových konaní požiada o výnimku z potreby  preukázať sa justičnou skúškou minister spravodlivosti a udelí ju súdna rada. Minister je v rámci systému považovaný za jeho politickú súčasť. Súdna rada je tiež zložená aj z politických nominantov, nielen sudcov.

Pani Magda Vášáryová, ako diplomatka, v podcaste Denníka N povedala (parafrázujem), že pre zdravú demokraciu sú kľúčové nezávislé inštitúcie, medzi ktoré okrem vedeckých ústavov, akademického prostredia, nesporne patrí aj justícia. Systémovo musia byť nastavené tak, že odolajú politickým tlakom a útokom na svoju nezávislosť.

Justícia chce byť systémom, ktorý  je nezávislý od iných zložiek moci v štátne, ale tiež musí byť riadený, preto v ňom existujú  vnútorné vzťahy, ktoré môžu byť garantom jej nezávislosti a nekorupčného prostredia, alebo naopak generujúce individuálne (alebo systémové ?) zlyhania vedúce aj ku korupčnému správaniu a nepotizmu.

Alfou a omegou musí byť to, aby do systému vstupovali  osobnosti so silnou morálnou integritou, spĺňajúce tie najvyššie odborné štandardy. Pevný hodnotový rebríček si zachová len osobnosť s dostatočnou dávkou statočnosti, čestnosti a odvahy, ktorá odolá silným tlakom zvonka, ale aj zvnútra systému. Ak je systém založený na generovaní korupcie, takýto jedinec z neho okamžite vystúpi sám, pretože korupčné správanie jeho hodnotový svet neakceptuje.

Rámcom pre hlbšie zamyslenie sa nad vyššie uvedeným môže byť krátky historický exkurz do vnútra systému v období, keď bol na jeho čele JUDr. Štefan Harabin,  dlhoročný predseda NS SR a v určitom období súčasne aj predseda  Súdnej rady , ako orgánu sudcovskej legitimity, ktorý sa  na post predsedu Najvyššieho súdu SR opäť vrátil z pôsobenia na poste ministra spravodlivosti SR.

O tom, že pod vedením tejto osoby justícia siahala na legitímny cieľ –     vybudovať si pomerne silné nezávislé postavenie od iných mocí v štáte  a darilo sa jej výrazne obrniť aj pred verejnou kontrolou, niet pochýb.

Ani o tom, že jej dôveryhodnosť v očiach verejnosti pri takejto izolácii sústavne klesala, až dosiahla alarmujúce hodnoty, ktoré celkom logicky vedú k snahám o jej reformu a kladení si otázok o (ne)existencii systémového zlyhania v justícii.

Z tohto obdobia pretrvávajú vážne pochybnosti, že systém nezávislý navonok, takým nebol navonok ani  dovnútra (mnohé zo zákulisia poodhalila „kočnerova komunikácia cez threemu“). Už z priebehu výberových konaní na obsadenie postov sudcov, ktoré boli zverejnené a mohli sme si ich priebeh vypočuť, sa javilo, že  názory uchádzačov, ktoré sa tvárili ako odborné, ale skôr súviseli s morálnym a hodnotovým nastavením, výrazne zvýšili alebo  znížili ich šancu na úspech pri výberovom konaní.

Dosť známym sa stal názor na potrebu prijatia  etického kódexu  sudcu, kedy tou správnou odpoveďou úspešného uchádzača bola tá, že kódex potrebný nie je, pretože sudca má etiku v sebe (Zásady sudcovskej etiky boli prijaté 17.12.2015).

To, že osobnosť sudcu je najsilnejšou a hlavnou garanciou riadneho výkonu funkcie niet pochýb. Pochybnosti však vyvoláva, či osoby vybraté na tieto posty tieto kritériá aj spĺňajú, za čo majú niesť zodpovednosť výberové komisie

Preferencie osoby, ktorá sa nachádzala na vrchole mocenskej pyramídy v systéme, boli jedným z (dôležitých?) kritérií, základnou mernou jednotkou, pre určenie miery schopností a teda aj úspešnosti uchádzačov  o post sudcu.  Javilo sa, že preferovaný bol výber  názorovo kompatibilných osôb, s ktorými sa bude dať ľahšie spolupracovať.

Je výberové konanie  a obsadzovanie postov  v justícii možné považovať za systém? A môže jeho zlyhanie byť tým systémovým zlyhaním, ktoré generuje takú mieru korupcie v justícii ?

Podľa spôsobu, akým prebieha v súčasnosti a ako sa ho snažila nastaviť  súčasná ministerka, sa opäť javí, že prednosť majú uchádzači, ktorí prezentujú názory kompatibilné so súčasným hlavným politickým prúdom, komunikovaným pre  verejnosť ako reformný.

To, že sú názory niektorých uchádzačov s reformnými predstavami, myšlienkami a prúdmi kompatibilné, nemožno vnímať ako problém, pokiaľ sú úprimným postojom a hodnotovou orientáciou uchádzača a nie predstieraným názorom, o ktorom uchádzač predpokladá, že je tou správnou odpoveďou  na testovú otázku. U týchto uchádzačov preto po vypočutí v skutočnosti nevieme, aká je ich integrita, a či budú odvážne schopní odolať tlakom a postaviť sa za správny názor, aj keď sa požiadavky na správny názor zmenia. Môžeme to len predpokladať a očakávať.

U uchádzačov, ktorí by  počas výberového konania otvorene prejavili  odlišný názor, v tomto jasno máme. Súčasne máme jasno v tom, že s určitými reformnými predstavami súčasného politického vedenia nebudú kompatibilní, a teda mu môžu z pohľadu presadzovania reforiem spôsobovať problémy.

Predbežne sa javí, že takéto osoby majú menšie šance na úspech vo výberových konaniach.

Určité očakávania o hodnotovom, etickom a morálnom ukotvení uchádzača sú plne opodstatnené. Ale kde je hranica medzi snahou o posúdenie  či sa jedná o osobu so silnou morálnou integritou, a politicky podfarbeným výberom?

Niektoré otázky na uchádzačov pri verejnom vypočutí,  sú z môjho pohľadu skôr neprípustným zásahom do ich súkromia, keďže sa nejedná o výber politicky činných osôb, ale o významných úradníkov v štátnej správe, a vyvolávajú pochybnosti o tom,  či rozhodujú naozaj len kritériá odbornosti a morálnej integrity. Každý má ústavou garantovanú slobodu myslenia a náboženského presvedčenia, ako aj slobodu slova. Ale aj právo na ochranu súkromného a osobného života. K týmto slobodám patrí aj to, či a akú časť svojich súkromných názorov chcem zdieľať so širokou verejnosťou.

Môže ohroziť verejné „rozpitvávanie“ súkromných postojov kandidátov na sudcov, ktorí sú súkromnými osobami, aj keď sa uchádzajú o post v štátnej správe,  ich budúce nezávislé postavenie v justícii a dôveru verejnosti v nich?

Uvediem príklad, ktorý môžeme pokojne označiť za hyperbolu, alebo ak chcete aj za „pritiahnutý za vlasy“:

Ak sa z verejného vypočúvania dozvieme, že uchádzač je veriaci, alebo má rád červenú farbu, a vážnu hudbu, nebude z podstaty svojho hodnotového zamerania zaujatý pri  rozhodovaní sporu ateistu, ktorý má rád čiernu farbu a je fanúšikom rockovej hudby ? Môžu byť verejne prezentované názory uchádzača podkladom pre námietku zaujatosti ?

Ak chápeme morálnu integritu a spôsobilosť na výkon funkcie sudcu správne, tak rozhodne nie. Pretože sudca musí byť schopný veci posúdiť objektívne, aj keď má v určitých otázkach iné preferencie a vkus (musí byť schopný  do maximálnej možnej miery potlačiť predpojatosť, ktorá je do určitej miery výbavou každého človeka).

Komunistická strana v 50 – tych rokoch prikročila k obrovskej reforme justície, ktorej hlavným pilierom bola úplná výmena sudcov (prokurátorov, aj advokátov) podľa ich politického presvedčenia a svetonázoru. Dobrými sudcami z podstaty veci nemohli byť tí, ktorí pred výberovými komisiami deklarovali, že sú veriaci a s marxisticko – leninskou filozofiou  nesúhlasia a budovanie socializmu nepovažujú za svoje životné poslanie.

Z toho, čo verejnosti ponúkajú výberové konania v súčasnosti, pretrváva pochybnosť, či sú zamerané na nájdenie a výber  sudcov, ktorí budú schopní tvoriť pevné jadro nezávislej a silnej inštitúcie chrániacej právny štát a nepodliehajúcej politickým vplyvom. 

Teda pochybnosť, či sa negenerujú ďalšie systémové zlyhania, už len v tom, že pôsobia kompromitujúco aj na úspešných uchádzačov.