Rieka Bebrava – druhá najkratšia rieka Slovenska s ešte kratším ľudským vedením

Mikroregión Podhorie sa nachádza v južnej časti chránenej krajinnej oblasti Strážovské vrchy, ktorých spoločným menovateľom je rieka Bebrava. Svojmu jedinečnému regionálnemu rázu, kde slnko, vzduch a čistá voda vytvára na Podhorí pohodu, paradoxne vďačí svojmu vodohospodárskemu významu. V druhej polovici 20. storočia socialistický plánovači hľadali stabilný zdroj pitnej vody pre rastúce populácie miest ako sú Bánovce nad Bebravou, Partizánske a Topoľčany. V rámci ich politiky spriemyselňovania krajiny a potláčania do úzadia malých a stredných podnikateľov a obhospodarovateľov pôdy, museli riešiť otázku obrovského nárastu potreby dodávok pitnej vody nielen do domácností na rodiacich sa sídliskách, ale aj pre vznikajúce mamutie závody.

Ako vhodnou lokalitou sa ukázala nenápadná riečka Bebrava a ešte nenápadnejšie okolité krasové útvary, ktoré poznáme pod dnešným názvom Slatinská pramenná krasová línia. Po dlhodobom systematickom monitoringu výdatnosti miestnych prameňov sa pristúpilo k strategickému plánovaniu diaľkovodu, ktorý by vyššie načrtnutý problém vyriešil. Jedným z rizík, s ktorým sa vtedajší inžinieri pasovali bola nestabilnosť výdatnosti krasových prameňov počas roka. Tento druh prameňov je bytostne závislý od miery skrasovatenia, rozumej rozrušenia horniny zvanej vápenec, množstva spadnutých zrážok, vody naakumulovanej počas zimy v snehu a nášho správania sa.

Súdruhovia inžinieri problém vyriešili pomerne jednoducho a rozumne na svoju dobu. Do systému diaľkovodu zahrnuli hlbinné vŕtané studne a jeden prameň, ktoré sa nachádzali na nive rieky Bebrava a neskôr aj priľahlej rieky Machnáč. S ohľadom na mieru zraniteľnosti a citlivosti na akúkoľvek ľudskú aktivitu v miestnom krase sa na súmraku socializmu v 80-tych rokoch 20. storočia vyhlásila Chránená vodohospodárska oblasť Strážovské vrchy. Pre túto oblasť platí tzv. plán lesného a vodného hospodárstva, ktorý už dnes vieme, bol viac menej spísaný od zeleného stola. Kľúčovým atribútom tohto plánu bola stavebná uzávera, ktorá mala chrániť kvalitné zdroje pitnej vode, ktoré sa tu nachádzajú. To je jedna z príčin terajšieho stavu.

Vďaka tejto stavebnej uzávere vďačí mikroregión Podhorie svojej jedinečnej identite. Nanešťastie v kombinácii so socialistickým plánovaním sa po takmer päťdesiatich rokoch obnažuje aj druhá strana mince. Dôsledkom je stratená úcta k pôde našich predkov, s tým spojený postoj k životnému prostrediu a narastajúca potreba ochrany prírody. Táto ochrana sa však stáva nechceným dieťaťom a to doslova, čo pociťujem i neraz na vlastnej koži. Jedinečný, stáročiami vytváraný, systém spolunažívania človeka s prírodou, ktorý započal valašskou kolonizáciou a skončil socialistickým plánovaním, vnímame skôr ako ťarchu a nie ako dedičstvo, ktoré by sme mali udržiavať v životaschopnom stave pre budúce generácie.

Nebudem teraz zachádzať do detailov. Zdôrazním len skutočnosť, že tak ako sa otvárali pomyselné nožnice medzi potrebami ľudí a potrebami prírody, tak narastala aj jej potreba ochrany. Súhrnne by sme ich mohli zahrnúť pod chránené územia európskeho významu Baské a Kňaží stôl s chráneným vtáčím územím . Ako však povedal jeden múdry človek, „zákony sú pre tých, ktorí nerešpektujú hodnoty druhých a neuznávajú nadradenosť zákonitosti Matky prírody a Boha“. Pre tých, ktorí nedokážu byť a ani nechcú byť pokornými pred vecami, ktoré nás presahujú.

Ako som už toľký krát spomínal, sústreďujeme sa na riešenie dôsledkov a nie príčin, na uspokojovanie vlastného ega a nie potrieb komunity.

V najbližších textoch Vám priblížim, ako macošsky sa k tomuto pomyselnému dieťaťu správajú tí, ktorí sú zodpovední a tí, ktorí sa tvária, že sa ich to netýka. Zdôrazním, že tu nejde o lynčovanie konkrétnych ľudí, či ventilovanie nahromadenej vlastnej frustrácie zo stavu vecí verejných, či individuálnych zlyhaní. Ako ľudia sme sa ocitli na hrane priepasti, z ktorej už nebude cesty späť. „Príroda bez nás prežije, naše rodiny bez nej už nie„...