Cesta po svete ju naučila veľkú lekciu: Chudobu za hranicami vnímame inak ako tú, ktorú máme pod našimi oknami

Mária sa v roku 2018 rozhodla pridať do Teach for Slovakia. V programe pôsobila v role učiteľky na prvom stupni na Základnej škole v Rokycanoch. Učiť zostala aj po programe. Už v utorok o svojich zážitkoch a skúsenostiach porozpráva na podujatí InspirED.

Po študijných, dobrovoľníckych či pracovných pobytoch po celom svete si sa rozhodla vrátiť sa na Slovensko, a učiť v malej obci Rokycany na východe Slovenska. Čo ťa k tomu motivovalo?

Som veľmi vďačná, že som sa mohla vzdelávať v rôznych krajinách. Mám na to krásne spomienky a cenné skúsenosti, spoznala som mnoho úžasných ľudí. Po návrate na Slovensko som si však uvedomovala zásadný rozdiel vo vnímaní chudoby vo vzdialených krajinách a tej, ktorú máme tu, hneď vedľa seba. S rómskymi deťmi som predtým pracovala na sídlisku Luníku IX a vedela som, že vzdelávanie zmysel má. Chcela som zažiť, čo to znamená a ako to vyzerá, keď človek robí v tomto prostredí každodenne.

Spočiatku som mala pocit, že je to nad ľudské sily. Je iné prísť a spraviť zážitkový program raz za čas, iné je vstávať každý deň do práce v tak náročných podmienkach. Uvedomila som si, že nestačí len plné pracovné nasadenie, záujem o prácu, odhodlanie a pevná vôľa. Je potrebné v prvom rade zabezpečiť vhodné podmienky na prácu nielen učiteľom, ale aj deťom. Zmeniť systémové opatrenia tak, aby boli funkčné a reflektovali reálnu situáciu nielen v spoločnosti, ale aj priamo v rodinách detí.

Starosta v Rokycanoch vyvolal vo vzťahu ku škole vážny problém, ktorý zasiahol aj do chodu školy. Aké to pre teba, ako pre začínajúcu učiteľku, bolo?

Rokycany sú jeden nekonečne smutný príbeh o svojvôli moci. Napriek tomu, že sme tam v roku 2018 išli do novozaloženej základnej školy s obrovským nadšením a odhodlaním venovať sa deťom, ktoré dovtedy pendlovali medzi špeciálnou a základnou školou, a psychologické posudky sa robili na počkanie, dosť sme sa popálili. Škola stále funguje, no lokálne konflikty, malé boje veľkých eg zničili kus dobrej práce. Hovorí sa, že kde je vôľa, tam je cesta. Presvedčili sme sa že nie vždy to platí. Je mi ľúto, že niekedy o osude školy a ľudí v nej rozhodujú tí, pre ktorých vzdelanie nie je hodnota alebo rómske deti nie sú dosť dobré.

Čo ťa motivovalo na škole vydržať a program dokončiť? Boli to tvoji žiaci? 

S mojimi žiakmi to nebola prechádzka ružovou záhradou, ale malo a má zmysel s nimi pracovať. Zvedavosť, húževnatosť, túžba po tom, aby boli videní, u detí je, a treba na nej stavať. Učila som najskôr štvrtákov. Niektorí z nich už aj dvakrát opakovali ročník, učili sa pár rokov podľa osnov špeciálnej školy, viackrát prestupovali z okolitých škôl. Deti boli akademicky pozadu, osobnostne udupané, materiálne nezabezpečené. Niekedy som bola ako učiteľka bezmocná, poháňal ma však záujem o žiakov, vedomie, že už boli  “odstrčené” mnohokrát. Poháňal ma kolektív a učiteľky, čo v tomto systéme (občas skôr chaose) robia desaťročia a bez všelijakej podpory alebo uznania. Poháňala ma nádej, že raz budeme tieto veci spoločne meniť.

Ako takéto náročné podmienky a chybné zaradenie do špeciálnej školy vplývajú na psychické zdravie a vlastné sebavnímanie u žiakov? 

Niektoré deti sa vnímali ako “špinavé cigáňe zo šaľenej školy.” Úžasné vyhliadky do budúcnosti! (irónia) Veľa sme robili na reflexii, schopnosti zastaviť sa a pozrieť sa na to, čo sa udialo a prečo. Ako to môžeme nabudúce urobiť lepšie, ako o pozornosť a priazeň spolužiakov či učiteľov nezápasiť, ale byť jedna trieda, ktorá si pomáha a ťahá za jeden povraz. Pokrikom bolo: Romale čavale piráti – to sme my!

Spomenieš si aj na nejaký konkrétny zážitok s tvojimi deťmi? 

Top momentom pre mňa bolo, keď decká recitovali Rúfusa – Modlitba za deti tretieho tisícročia. Nenaučili sa to memorovaním na Hviezdoslavov Kubín. Bolo to tak, že na začiatku roka bol v triede šialený hluk, chaos, lomoz i apatia. A každý deň som začínala tým, že som sa nadýchla, poklonila (v duchu aj prežehnala) a do toho hluku začala sústredene recitovať báseň. Boli časy, keď sa smiali, gúľali očami a utíšili sa až pri tretej slohe, ale prišli aj také, keď sa postupne pridávali už pri druhom verši. A zrazu vedeli báseň. A vedeli aj, že sa recituje do ticha. A že nemusí každý sám, že môžeme aj spolu. To bolo čarovné.

Tvoje deti rozprávajú doma rómsky, je to ich materinský jazyk. Akým spôsobom sa učia v škole slovenčinu? V čom je pre nich náročný nástup na slovenskú základnú školu?

Druhý rok som v Rokycanoch učila prvákov. Medzi deťmi, ktoré chodili do nultého ročníka alebo škôlky, a tými, ktoré prišli rovno do školy, bol zásadný rozdiel. Na jednej strane chýbajúci kontakt s prostredím, inými deťmi, neosvojené návyky, strach, neistota, neschopnosť odpútať sa od rodičov. Na druhej strane rečová bariéra. Deti nerozumeli. Nerozumeli kam idú, čo od nich chcem, čo sa okolo nich deje. Pomáhali názorné ukážky, obrázky, pesničky, pohyb, spolužiaci, ktorí im veci vysvetlili a boli pri nich, povzbudili ich. Predpokladá sa, že jazyk na komunikačnej úrovni majú škôlkari zvládnutý a v prvej triede sa učia písať a čítať. Ak však nerozumejú tomu čo počujú a nedokážu vyjadriť čo si myslia, čo vedia, alebo čo prežívajú, pozerajú sa s učiteľom na seba a čakajú, čo sa bude diať. Občas povedia niečo len tak, aby nebolo ticho, občas, aby potešili učiteľa. Občas im to niekto preloží. Občas si učiteľ povie, že to tomu žiakovi jednoducho nemyslí.

V triede si mala dokonca žiačku, ktorá polroka vôbec nerozprávala. 

Ak by som ju hodnotila na základe toho, čo dokázala povedať či vytvoriť po dvoch mesiacoch, bola by odpísaná. Asi pred Vianocami som ju raz nechala po škole, lebo na hodine vyrušovala (čo som vtedy považovala za úspech).  Písala na tabuľu a popri tom sa otvorila. Začala hovoriť niečo o svojom bračekovi, starkej a rodine. Niečo po slovensky, niečo po rómsky. Bola som v šoku, keď som ju počula rozprávať. Dôležitý tu bol čas, trpezlivosť a neustála komunikácia a podnety.

Nemôžeme deti, ktoré nereagujú, odpísať, prehliadať alebo posadiť do zadných lavíc, nech si vytvoria vlastný svet. Veľa vecí učiteľ pochopí intuitívne, no na toto sa nemôžeme spoliehať – učiteľ musí vedieť, že “nerozprávanie” nie je nič zvláštne, ale len tiché obdobie pri osvojovaní si nového jazyka. Učitelia potrebujú aj vhodnú odbornú prípravu, tréningy a konzultácie alebo odborníkov na školách, aby správaniu žiakov z iného jazykového, kultúrneho alebo socio-ekonomického prostredia rozumeli.

Ale ako na to, keď má učiteľ v triede dvadsať detí a polovica nerozumie po slovensky? Ako sa im má všetkým stíhať venovať? 

Vôbec to nie je jednoduché, občas čakáme, že učitelia budú superhrdinovia plátajúci všetky diery v systéme. Pomohla by jazyková príprava v predprimárnom vzdelávaní. Dôležité je aj nezabudnúť na prostredie a skúsenosť detí. Priblížiť sa cez jazyk aj k ich svetu, prežívaniu, skúsenostiam a priniesť kúsok z neho do školy. Učiteľ tu zohráva kľúčovú úlohu. Jeho spôsob komunikácie, slová, ktoré používa a cez ne aj obraz toho, ako on sám vidí seba, žiakov a svet, ovplyvňuje príležitosti a chuť žiakov zapojiť sa a učiť sa. Preto si myslím že príprave a podpore učiteľov, napríklad aj rozšírením expertných tímov na školách, by sa malo venovať ešte viac pozornosti.

Čo by si zaradila do prípravy a podpory učiteľov v tejto oblasti, ktorú spomínaš? 

Zásadnou súčasťou zlepšenia podmienok rómskych detí v školách je ich predprimárne vzdelávanie. Z mojej vlastnej skúsenosti vnímam potrebu vzdelávať učiteľov predovšetkým materských škôl a prvého ročníka v rómskom jazyku, alebo zabezpečenie asistentov hovoriacich po rómsky. Výborné sú aj materiály v dvoch jazykoch ako rómsko-slovenská pracovná učebnica Deň Alice a Doda, ktorá vyšla nedávno. Okrem podmienok, materiálov a metód, potrebujeme učiť učiteľov vnímať špecifiká života v komunitách aj krásy rómskej kultúry, aby dokázali porozumieť a pochopiť inú skúsenosť.

Za nesmierne dôležité považujem aj prepájanie vyučovania s činnosťou školských klubov, krúžkov a komunitných center. Tu majú žiaci lepšie podmienky na doučovanie i domácu prípravu. Dôležité je, že toto prepájanie by sa nemalo diať len v triede, ale aj v spoločnosti. To, ako SA hovorí o Rómoch odráža roky arogancie, ingorácie,  individualizmu a netýka sa len prístupu k Rómom, ale ku zraniteľným skupinám v spoločnosti celkovo. Učiteľ dokáže veľa, ale ak sa v médiách, politike a na ulici  nezačne hovoriť o téme komplexnejšie, nepohneme sa ďaleko. Prístup “každý si je sám strojcom svojho šťastia” je veľká fraška ak sa nehovorí o štartovacej čiare. A tú majú mnohí, nielen Rómovia, na Slovensku veľmi odlišnú.

Prečítajte si

Triedy plné pirátov, ktorí chcú byť dobrí ľudia

Učitelia sa vo vzdelávaní svojich žiakov môžu cítiť sami, keď chýba dostatočný záujem zo strany rodičov. 

Samozrejme, dôležitá je aj práca s rodičmi  – učiť ich, aby komunikovali so svojimi deťmi (aj po slovensky), aby vedeli vytvárať pre svoje deti podnetné prostredie, prezerali a čítali knihy, aby ich viedli k osvojovaniu si sebaobslužných a hygienických návykov, podnecovali ich všestranný rozvoj. Tomuto sa napríklad venuje projekt Omama.  Návštevy detí v rómskych rodinách mi otvorili oči.

V prvom rade potrebujeme, aby deti neboli hladné, aby boli čisté, vyspaté a cítili, že do školy patria. Potom sa dokážu sústrediť na to, akým jazykom hovoríme a aké y sa píše v slove výčitka. Jazyk sa dá rozvíjať situačne, nie hneď z knižky, najskôr zo života, spoza okna, z príbehov, zážitkov, rozprávok. Deti radi rozprávajú, vysvetľujú, hovoria o živote. Je škoda, že počas hodín na to veľa času nie je.

V Rokycanoch sa vám to predsa len podarilo. Ako ste si s tým poradili?

My sme si taký čas vymedzili počas ranného kruhu, ale aj disponibilnej hodiny – ranné stretnutie, kde sme sa celú hodinu venovali rozvoju charakteru, prežívaniu a emóciám. Počas pobytu vonku a v rámci krúžku na rozvoj komunikačných zručností sme formovali jazykové povedomie žiakov, a rozvíjali ich slovnú zásobu v slovenčine. Malé skupinky, zaujímavé podnety či kvalitné pomôcky, dokážu veľmi pomôcť.

Pandémia ešte viac podčiarkla do akej veľkej miery vplýva socio-ekonomické zázemie žiakov na ich výsledky. K online dištančnému vzdelávaniu, ktoré má v rámci možností najväčší potenciál, mali najmä deti zo sociálne slabšieho prostredia obmedzený prístup. 

Tu už nejde o to, že dieťa bez notebooku sa neučí online. Tu ide o to, že dieťa bez stola sa nenaučí písať. Dieťa bez rodičov, ktorí by vedeli čítať, sa čítať nenaučí. Korona odhalila obrovské diery, cez ktoré nám každoročne prepadáva množstvo žiakov. Môžeme si naďalej zatvárať oči a tváriť sa, že žiaci sa niečo naučia z pracovných listov, ktoré im rozdáme a oni tam niečo doplnia. Môžeme si iba predstavovať, že žiaci sa naučia čítať a písať po slovensky, keď slovenčinu počujú občas v telke a občas v miestnom rozhlase. Alebo sa môžeme pozrieť na to, čo všetko nie je v poriadku, hľadať spôsob ako to zmeniť, zasadiť sa o zmenu, urobiť ju a aj naďalej sledovať či a ako sa deje priamo v teréne. Ľudí v teréne potrebujeme podporovať, na nich to stojí.

Dlhodobo pôsobíš v neziskových organizáciách. Čím je pre teba tento priestor zaujímavý? Nesuplujú neziskovky častokrát úlohu štátnych inštitúcií? 

Neziskový sektor je zaujímavý tým, že otvára a rieši témy, o ktorých sa veľa rozpráva, ale málo sa s nimi robí. Často aj preto, že sú to komplexné oblasti, ktoré si na systémovej úrovni vyžadujú zásadnú zmenu a na jej uskutočnenie aj politickú vôľu. Keď tá chýba, neziskovky môžu aspoň v menšom rozsahu problémy adresovať, dokážu cielene a úderne reagovať na potreby v teréne. Osobne si myslím, že by to nemalo byť dlhodobo– pokiaľ sa niečo otestuje, ujme a vieme, že to funguje, malo by sa to čím skôr prispôsobiť a preklopiť do systémovej zmeny.

Je výborné, že neziskovky dokážu testovať a pilotovať nové programy, prinášať skúsenosti, know-how a riešenia. Je mi až čudné, že to štát nevyužíva a neoceňuje viac. Myslím, že pre nás všetkých by bolo skvelé, keby sa v jednotlivých témach spájali ľudia naprieč sektormi – zástupcovia štátu, neziskoviek, biznisu, ľudia z terénu ale aj akadémie. Často vidíme vymedzovanie sa a zastávanie odlišných pozícií. Na jednej strane je to prirodzené, každý zastupuje iné záujmy, no ak nám ide o to, aby sa veci posunuli, treba aj počúvať. Niekedy mám pocit, že si každý ide svoje. O to viac som rada, keď sa ľudia spájajú a zdieľajú skúsenosti, materiály, zdroje.

Teraz pracuješ na bilingválnom gymnáziu v Košiciach. V čom je práca v tomto prostredí rovnaká a v čom sa líši od skúsenosti v Rokycanoch? 

Pracujem na Gymnáziu sv. Edity Steinovej a je to výborná škola, kde pracujú ľudia s obrovským nasadením, ľudskosťou a tímovo. Podobná je učiteľská skúsenosť v triede, to, že každé dieťa  či študent má svoj príbeh, skúsenosti, očakávania a túžby. Nezáleží na tom z akého prostredia pochádza.  Učiteľ je tam na to, aby ich nielen posúval akademicky ale sprevádzal pri objavovaní sveta a poznaní seba. Rozdiel je v mnohých veciach, zásadnou je prístup zriaďovateľa, pracovné podmienky, vybavenie školy, záujem rodičov o dianie na škole.

Čo je zaujímavé z hľadiska osvojovania jazyka je, že pri učení angličtiny si všetci  akosi ľahšie dokážeme predstaviť situáciu, že sa sami ocitneme v inojazyčnom a cudzom prostredí. Nerozumieme, nevieme sa zaradiť, nevieme reagovať, nevieme čo od nás očakávajú… Pozeráme, usmievame sa, potešíme sa keď sa v rýchlom prúde reči objaví slovíčko či dva ktoré sme pochopili a skúšame si domyslieť o čom sa asi rozpráva. Snáď niečo napovie neverbálna komunikácia, snáď sa nájde niekto, kto nám pomôže, otočí sa k nám, ukáže, pretlmočí, vysvetlí… Niečo podobné prežívajú rómske  deti vo veku, keď ešte ledva v lavici dočiahnu nohami na zem.

Myslím, že neistota, úzkosť a strach z neznámeho sú dôvodom chýbajúceho porozumenia medzi rôznymi skupinami a  že cez jazyk dokážeme mosty medzi rôznymi svetmi stavať.

Viac o Teach for Slovakia ⇒ www.teachforslovakia.sk

Autorka: Katarína Vargová