Denník N

Kap. 15 – Obyčajný deň

Frederik pozoruje opilca, čo sa motá po chodníku akoby kopal do Sveta pred sebou. Jeho nohy sa príliš prudko a trasľavo vymršťujú dopredu a krk má tak nástojčivo nahnutý, akoby na dlažbe hľadal zmysel života. Oproti ide poštárka, ktorá zásadne nezvoní, ale rovno vchádza do chodby a kričí či je niekto doma. Pred bránou u susedy stojí auto a skladá paletu brikiet. Každú sekundu sa dejú zázraky, ale Frederik má pocit akoby tento deň ani nebol.
A zima nie a nie povoliť. Vymýšľa nové druhy zrážok, aby ozvláštnila svoj smrtiaci výraz. A tak prší sneh a sneží dážď a vietor fúka ako na Ohňovej zemi. Stromy vyhnali puky a teraz sa trasú, aby neprišli o budúce kvety. Na východe Voloďa Trenkotrav zhromažďuje nové a nové divízie pri hraniciach bývalej sýpky Európy, pretože mu v prieskumoch verejnej mienky vyšlo, že mu verí asi tak polovica ľudu. Chce, aby mu verili všetci? A možno to robí preto, že si to spočítal a vie, že dozrel čas na novú anexiu. Trochu viac ako dosť tomu dozrievaniu pomohol a neustále pomáha. Zaplavuje Svet svojimi podivnými naráciami, ktoré, napriek svojmu nesúladu s faktami oslovujú stále viac a viac slaboduchých. Vedie vojnu, ale nechce sa priznať. Pokračuje v koloniálnej tradícii. A vysvetľuje to obranou. V hrdom Albione v sebaobrane rozprašuje jed, v Čechii vyhodil do vzduchu sklad munície len, aby v zúfalom pokuse zastavil šíky krvilačných Čechov a Moravanov, ktoré sú už nachystané na Barbarossu 2.0. A jeho obdivovatelia blúznia o mierumilovnej Barbovirii, kultivujú rasizmus, svaly a argumentačnú sofistiku a ukazujú prstom na všetkých, čo sa odvážia podotknúť, že EÚ k sebe násilne nikoho nepripojila, že sú barbofóbny a vraj rinčia zbraňami. V Barbovirijskej telke zatiaľ už nejaký ten rok či 10 diskutujú o tom, kam by bolo najlepšie prsknúť atomovku a uničtožiť každého, čo nechce uznať božské právo Barbovirie vládnuť svetu. To preto sa Voloďa snaží, slniečko naše termonukleárne. Chcel by pomôcť chudákom v dekedentnej a skrz-naskrz prehnitej Európe, v ktorej vládne chaos spôsobený zbesilými liberálmi zo Spojených štátov satanských. A žabožrútsky prezident s ním ide viesť dialóg akoby sa dalo diškurovať s dvojmetrovým opitým činkozdvihom, ktorý si vzal do hlavy, že si sa naňho škaredo pozrel. A železná kancelárka mu zdvihla telefón a vyjadrila znepokojenie. A v Poľsku sa rozhodli, že príklad maršala Pilsudského je práve ten príklad, ktorí chcú nasledovať. V Hungárii sa zase Viktor I. všemožne snaží, aby obyvateľstvo znenávidelo EÚ, ktorá platí kampane na šírenie tejto nenávisti a popritom lezie Voloďovi do zadnice, pričom prikladá na nekontrolovateľný oheň anachronického nacionalizmu. Teraz v oligarchicko- štátnokapitalistickom háve, spod ktorého trčia roztrhané trenky autoritárstva. A u bývalých anšlusových habsburgov sa mladý kancelár rozhodol, že najlepšie bude prispôsobiť sa susedom a otáča kormidlo smerom na východ. Európa je vo svojom zvyčajnej móde: každý proti každému. A v Lovákove bývalý premiér preberá ako minister financií akúkoľvek agendu akéhokoľvek ministerstva, pretože trpí mesiáškym komplexom a inými, dosiaľ nezverejnenými diagnózami. A, pretože to všetko môže, keďže jeho partneri vo vláde pod hrozbou domáceho násilia predčasných volieb a v neustálom psychickom terore, v strachu zo straty moci, nie zo strachu, že sa vráti kamarila verchuškovej moci, čo krajinu 10 rokov vracala o 20 rokov späť, už iba sedia v kúte a dúfajú, že si ich nevšimne.

Frederik vyjde na verandu a pozerá na snehový dážď. Je ticho, iba v odkvapoch cinká voda a obloha sa tlačí k zemi. Za plotom sa plíži mačka a jej oči sa lesknú ako zrnitý obraz pokazenej telky. Frederik premýšľa, čo všetko má zajtra spraviť. Potom ide dnu a hodinu sa snaží opraviť líniu pier na portréte dcéry, ale výsledok je ešte horší, ako pôvodný stav. Chvíľu nadáva, ale potom sa upokojí, pretože si uvedomí, že, kým žije, môže ústa opravovať. Potom berie do ruky gitaru a ďalšie dve hodiny mučí prsty. Nič určité z toho nevznikne, ale aspoň sa naučil prekladať v určitej zvukovej sekvencii prsty tak, aby sa za to pred sebou nehanbil. Potom nazrie do plánu románu, čo si rozvrhol a hodinu vypĺňa mriežku naplánovaných dejov. Potom sa rozhodne, že je najvyšší čas napísať ďalšiu kapitolu Frederika. Uvažuje nad tým, o čom by tak mohol písať. Nič ho nenapadne. Všetky témy sú akosi banálne a zbytočné. Všetky slová sú akosi slepé a neurčité. Nechá to tak a iba sedí, díva sa do ohňa v kachliach a počúva hudbu, čo spravil za posledný mesiac a pol. Texty sú ok, melódie tiež. Len to nemá tú profesionálnu úroveň zvuku, na akú je dnešný poslucháč navyknutý. To mu, ale začína byť jedno. Všetci sa ženú za dokonalosťou farby, za čistotou, ktorá sa stáva sterilnou. Je mu to fuk. To, čo chcel povedať, povedal. Nikoho nenúti, aby to počúval. Takto uspokojený si naleje deci domácej slivovice a potom už len sedí a pozerá do ohňa. Ako sa krúti, uhýba sám pred sebou, tancuje, zvíja sa vo víre vlastnej horúčavy. Spolu s hudbou. Estetické bakchanálie. Myslí pritom na to aký je Svet hlúpy. Aký hlúpy sú ľudia. Aj tí najinteligentnejší. Myslí na to aký je hlúpy. Myslí.

Teraz najčítanejšie