Denník N

Od stigmy k senzácii: 1. časť – Obrat v renesancii a literárne klasiky

Zľava: Ofélia (Sir John Everett Millais), Erik (Fantóm opery, 2004), Lord Byron, J. W. Goethe - Utrpenie mladého Werthera
Zľava: Ofélia (Sir John Everett Millais), Erik (Fantóm opery, 2004), Lord Byron, J. W. Goethe – Utrpenie mladého Werthera

Autorka tohto článku je študentkou psychológie.

Každá dlhodobo a urputne potlačovaná potreba či myšlienka má tendenciu explodovať, akonáhle sa jej povolí veko. A to niekedy po malých, nebadaných kúskoch, skrývajúc sa za prvotnú ideu jej obrodenia či presadenia.

Problematika psychických porúch odjakživa čelila rôznym skresleným či odmietavým postojom, ktoré ju obaľovali apriórnymi strachmi, mýtmi, polopravdami a nepochopením – skrátka všetkým tým, čo by sme v dnešnej terminológií nazvali pojmom stigma. Hoci časy renesancie, osvietenských internácií a neľudskej psychiatrie činiacej z duševne chorého človeka netvora sú dávno preč – a v súčasnej dobe sa snaha o zrušenie spojitosti medzi psychickou poruchou a osobnou či spoločenskou deviáciou javí byť pomaly úspešnou, na povrchu sa začal vynárať problém z opačného konca spektra.

Problém, ktorý sa, naberajúc na intenzite, stáva čím ďalej, tým viac citlivým, priestranným a mnohokrát ťažko identifikovateľným: umiestnenie psychickej poruchy do pozície, v ktorej je (a to zväčša nepriamo) idealizovaná, velebená, romantizovaná a tým pádom bagatelizovaná. Rozvetvený základ tkvie v hlavnom menovateli – chybnom chápaní psychickej poruchy a toho, akým spôsobom ovplyvňuje život človeka, ktorý ňou trpí.

V nasledujúcej sérií príspevkov by som rada priblížila fenomén tzv. senzácie ako protipólu k fenoménu stigmy skrz viaceré hľadiská. Či ide o historický kontext, psychologický aspekt usídľovania tohto trendu v prevažne mladej generácií ľudí, filozofické zamyslenie nad postmodernou dobou s absenciou kolektívnych hodnôt či kľúčové úlohy technológií, sociálnych sietí a popkultúry –  platí fakt, že načrtnutá téma je pluralitného charakteru. Dnešná časť je venovaná pravdepodobným východiskám, ktoré osobne vnímam ako vzťahujúce sa k predstavenému pohľadu na psychické poruchy – teda k oponentovi ich stigmatizovania a tabuizovania. Hoci motív ich vzniku a existencie nemá, resp. nemusí mať priamy súvis s predstaveným, chybným ponímaním duševných problémov, latentné vplyvy sú dozaista faktor, ktorý môže zohrať dôležitú úlohu v neskorších častiach.

Známy filozof Michel Foucault vo svojej knihe Dejiny šialenstva zhrnul históriu nazerania na tento „jav“, pričom vedľa útlaku archaických „bláznov“ (v daných časoch ešte neexistoval korektný termín) či psychicky odlišných jedincov postavil práve takých mysliteľov a umelcov, ktorí sa snažili vyzdvihnúť onen „nerozum“ ako ultimátny bod pravdy, osvietenie a metafyzické poznanie sveta, zdravému človeku nedostupné. Svedčia o tom mnohé maľby vtedajších výtvarníkov ale i kultová „bláznovská“ literatúra, ktorá reprezentovala šialenstvo ako akumulátor všetkých ľudských nerestí a nedostatkov a postavu „blázna“ dosadila do stredu morálne satirického obrazu sveta – cieľom bolo poznanie šialenstva ako podstaty človeka, ktorej nik neunikne. Oproti stredovekému pohľadu akejsi hrozby zvonka či vesmírneho trestu sa tu šialenstvo pripisovalo ľudskej, priam komickej prirodzenosti a niekdajší všadeprítomný strach bol odzbrojený výsmechom.

Zľava: Loď bláznov (Hieronymus Bosch), William Shakespeare, Eugen Onegin,1999, Marilyn Monroe
Zľava: Loď bláznov (Hieronymus Bosch), William Shakespeare, Eugen Onegin,1999, Marilyn Monroe

Známa alegória z týchto čias, tzv. loď bláznov bola veľmi populárnym prvkom v umení a v západnej kultúre sa začala objavovať už od čias Platóna. Rovnomennú knihu napísal Sebastian Brandt inšpirovaný mýtom o Argonautoch a rovnomenný obraz pochádza od maliara Hieronyma Boscha, ktorého motív môžeme nájsť paralelne i v tvorbe Pietra Bruegela. Vo svojej podstate mal daný pojem vyjadrovať dobovú kritiku, satiru či mravný zreteľ, no spolu s inými kultovými dielami ako Chvála bláznovstvám od Erazma Rotterdamského ho spája viac než to. Miesto strachu, odmietania či opovrhovania sa na šialenstvo totiž začalo hľadieť ako na prostriedok, vďaka ktorému možno dosiahnuť vedomie najvyššej múdrosti a ako na rezervoár všetkého šťastia, ktoré svojim iracionalizmom prináša do života nový zmysel. Postava „blázna“ teda získala protipól jej vylúčenia zo spoločnosti – akúsi posvätnú izolovanosť a nadpozemskosť.

Zaujímavú úlohu možno pripísať i kultovým spisovateľom rôznych období. Azda najvýznamnejší dramatik všetkých čias William Shakespeare mal vedľa svojho vycibreného citu pre písanie výnimočných hier podobnú tendenciu – vložiť akýsi tajuplný dôvtip a poznanie do postáv „dvorných šaškov“, ktorí ním mnohokrát prekonali tie ostatné. Za zmienku stojí i fakt veľmi častých vyústení dejov do smrti či prítomné samovraždy – slávny a nešťastný koniec Ofélie z Hamleta sa svojim prevedením stal inšpiráciou pre oveľa neskorší trend, v ktorom ženská duševná diagnóza ústi do esteticky príťažlivého utopenia sa v rieke – po čase preklopiac sa do známej kúpeľňovej samovraždy vo vani. Nejde však iba o formu a vizuál. Literárna kritička Elaine Showalterová tvrdí, že Oféliin koniec býva chybne interpretovaný pod rúškom zmyselnosti ženského „šialenstva“ a smrti. Aj napriek tomu, že hlavná postava – Hamlet takisto bojuje s vnútornými démonmi, v príbehu má jeho duševný problém priestor pre monológy a zamýšľania, zatiaľ čo skutočné a vrstevnaté pozadie Oféliinej psychiky je čitateľom nedostupné. Jej tragédia preto zvykla byť pripisovaná mnohým motívom, napr. hystérií, erotománií či patriarchálnemu útlaku – vždy však išlo o dôvod vzťahujúci sa k citu, mužovi či láske. Azda najzásadnejším prvkom aktu Oféliinej smrti bola jej štylizácia: éterická, nádherná žena ležiaca vo vode s dlhými, rozpustenými vlasmi, bielymi šatami, obklopená kvetmi v snovej atmosfére – podobnú formu si pri aranžovaní fiktívnej samovraždy zvolili i tvorcovia seriálu Virgin suicides. Motív atraktívnych mŕtvych žien s dokonalým make-upom sa však objavuje nespočetne veľakrát – v módnych slotoch, reklamách, filmových plagátoch, internete, no samozrejme i na samotných dejových plátnach. Mohol by byť dokonca jednou z najstarších príčin tendencie „aranžovať“ utrpenie do oku lahodných podôb. Hoci nemožno povedať, že by Shakespearovým cieľom bolo tak či onak narábať s témou a opisom samovraždy už len kvôli diametrálne odlišnej dobe v ktorej tvoril a žil,  je určite zaujímavé zamýšľať sa nad tým aj v takýchto rovinách. Koniec koncov i samotný príbeh Rómea a Júlie by sa dal chápať ako vstupná brána pre nastolenie podobného motívu – totiž ukončenia života kvôli nešťastnej, nezdarnej či neopätovanej láske.

A tak sa plynule presúvame k známemu psychologickému termínu – Wertherov efekt. Jeho nositeľom je dielo Utrpenie mladého Werthera od J. W. Goetheho, ktoré už v dobe svojho vydania rozvírilo citlivé hladiny. Hlavný protagonista sa stal kultovým práve preto, že si rozhodol vziať život kvôli odmietnutiu zo strany milovanej ženy a stal sa tak „inšpiráciou“ pre mnohých ľudí v podobnej situácií. Z neho sa zrodil i pojem tzv. copycat suicide (napodobiteľná samovražda). Aj napriek tomu, že priamy súvis medzi dielom alebo mediálnou správou a samovraždou sa nikdy nedá stopercentne určiť, faktom ostáva, že prezentovanie tohto aktu v duchu senzácie sa javí byť škodlivé. Predovšetkým ak ide o celebrity a známe osobnosti a ak sú dôvody ich činu zmenšované, či samotná samovražda vykresľovaná ako okázalý koniec, ktorý môže obeti „zaručiť“ pozornosť či sympatie, ktoré nezískala počas života. Príkladmi pravdepodobného Wertherovho efektu v praxi je napr. smrť herečky Lily Yuenovej, japonskej ikony Yukiko Okada či americkej hviezdy Marilyn Monroe.

Ak by sme sa však chceli spýtať, kde vznikla umelecká tendencia vkladať do postáv také vlastnosti, ktoré sa skôr či neskôr môžu dotýkať duševných anomálií, kľúčovým menom je George Byron, anglický romantický básnik. Typického hrdinu éry romantizmu paradoxne nahradil jeho protipólom – idealizovaným no skazeným, tajomným, emocionálne nestabilným, cynickým a náladovým intelektuálom s odporom k tradičným hodnotám a konvenciám – tzv. byronským hrdinom so „vzdorom na tvári a biedou v srdci“. Tento vo svojej podstate skĺbil akúsi osobnostnú charizmu s rôznymi psychickými, zväčša negatívnymi odchýlkami a stal sa priam kánonickým pre mnohé známe literárne postavy. Jeho rysy možno nájsť napr. v  Claudiovi z diela Victora Huga Chrám matky božej v Paríži, Dumasovom Dantésovi z Grófa Monte Cristo, Heathcliffovi z Búrlivých výšin či Rochesterovi z Jany Eyrovej, ale aj v kultovom Fantómovi opery od Lerouxa. Podobné ladenie hrdinu je citeľné i v ruskej tvorbe a to najmä v Puškinovom Oneginovi či Lermontovom Pechorinovi.

Hoci účel byronského hrdinu tkvel prostredníctvom jeho konfliktu so svetom, osamotením a nepochopením v akejsi nádeji na zmenu a revoltu, pričom sám autor vstupoval takýmito tendenciami do deja, neskoršie prevedenie tohto typu postavy sa mnohokrát udomácnilo v trochu iných parametroch. Dnes ho môžeme badať napr. v komerčných postavách Edwarda Cullena z teen ságy Súmrak či Christiana Greya z románu Päťdesiat odtieňov sivej. Akási „zvrátenosť“, tajomnosť, šarm, anti-sociálnosť či sebadeštrukcia spolu s duševnou patológiou začali vystupovať ako ťažisko osobnosti byronského hrdinu, ktoré sa v kontexte príbehu „posvätilo“ záujmom, obdivom a pozornosťou iných postáv a v konečnom dôsledku i samotného čitateľa/diváka. Je to vskutku pochopiteľné, nakoľko sme boli ako ľudia už odpradávna priťahovaní podobnými vecami a osobne si nemyslím, že tomu niekedy bude inak.

Problém však môže nastať, ak takéto umelecké či mediálne vyobrazenia nálepkujeme konkrétnymi duševnými diagnózami a podvedome im pripisujeme punc temnej, éterickej atraktivity či ich situujeme do pozície osobnostnej črty. Nesmieme totiž zabúdať na to, že duševná diagnóza nie je nijakým „módnym doplnkom“ a má seriózne pozadie, ktoré dokáže človeka s ňou nesmierne potrápiť a preto si zasluhuje rešpekt, trpezlivosť a korektnosť. Je totiž mimoriadny rozdiel medzi tým, či sa takého človeka rozhodneme prezentovať ako niekoho, kto i napriek svojmu utrpeniu môže zažívať pekné veci a ľudia k nemu môžu vzhliadať, alebo ako niekoho, kto je „pekný a obdivuhodný“, pretože trpí.

Zdroje:

Foucault, M. (1961). Madness and civilization. Librairie Plon.

Halgin, P.R. & Whitbourne, S. (2006). Abnormal Psychology with MindMap II CD-ROM and PowerWeb. McGraw Hill.

Jae-Hyun, K. a kol. (2013). The Werther effect of two celebrity suicides: an entertainer and a politician. PLOS One, 8(12), 1-8.

Mulvihill, G. (2010, November 12). Experts fear copycat suicides after bullying cases. NBC News. Experts fear copycat suicides after bullying cases (nbcnews.com)

Showalter, E. (1993). Representing Ophelia: women, madness and the responsibilities of feminist criticism. New York: Routledge.

Schmidtke A., Häfner H. (1988). The Werther effect after television films: new evidence for an old hypothesis. Psycho. Med.18(3), 665–676.

Text a koláže: Jana Gavurová

Korektúra: Ivana Čellárová

Tento blog je súčasťou činnosti OZ Psychiatria nie je na hlavu. Ak máte príbeh, s ktorým by ste sa radi podelili, napíšte nám. Ak ste fanúšikmi či fanúšičkami osvety v oblasti duševného zdravia, nezabudnite nás sledovať na FacebookuInstagrameYouTube. Páči sa vám naša činnosť a radi by ste nás finančne podporili? Môžete tak spraviť na našom transparentnom účte.

Teraz najčítanejšie

Psychiatria nie je na hlavu - logo

Psychiatria nie je na hlavu

Cieľom iniciatívy Psychiatria nie je na hlavu je búranie negatívnych mýtov ohľadom psychických ťažkostí. Zároveň snažíme dosiahnuť rovnocenné práva ľudí s psychickými problémami.