Posledné vyplavené prekvapenia z podpalubia škunera menom Pink Floyd

Watersov pocit z okolitého sveta sa zjavne nezlepšoval a po (aspoň z časti satirickej) kritike nahrávacieho priemyslu prichádza kritika rovno celého ľudstva. Koncept albumu Animals je podobný ako ten v Orwelovej Zvieracej farme. Sú tam zvieratká, ktoré si podmaňujú iné zvieratká a pre nás je to varovanie pred zlým politickým systémom. Na albume Animals sú tiež zvieratká, ale jedno horšie ako druhé. A pre nás je to varovanie pred … čím? Celým ľudstvom? Aby toho zlého zase nebolo veľa, boli pridané aj krátke akustické vsuvky, ktoré sú autentickými skladbami o láske. Aspoň že tak. Album však tvoria hlavne tri dlhé skladby, ktoré však už nie sú klasickými vystavanými suitami ako v minulosti, ale skôr vinúcim sa príbehom, kde Waters rozpráva (pardon spieva) a Gilmour s ostatnými členmi kapely sa prekonávajú v ilustrovaní týchto príbehov tým správnym zvukom. Dve z nich pochádzajú ešte spred dvoch rokov (na Wish You Were Here ale neboli použité) a boli prerobené aby sedeli do aktuálneho konceptu.

Z You Gotta be Crazy sa stala Dogs a najväčší podiel na nej majú Waters s Gilmourom, pričom ale celá kapela na nej dosahuje historický míľnik. A to práve v budovaní atmosféry a ilustrovaní príbehu. A atmosféra je na hony vzdialená príjemnej harmónii posledných dvoch – troch albumov. Hra kapely je epická, ale až jed strieka ako sa tóny presúvajú z jednej sekcie do druhej v medzihrách štekajú v diaľke psy, syntetizátory sú až ľadové, znejú do nich odľahlé explózie. Animals je januárový album a bude vám z neho veru zima – z hudby ide vietor a mráz, z hlasov akoby para čo sa mení hneď na sneh, zvuk je v hrubom kabáte. V tejto skladbe, hoci je brilantná, je niečo ťaživé, niečo akoby definitívne, definitívne ako koniec príbehu. Zvuk, ktorý Gilmour urobí na konci skladby znie ako vytrhnutie kábla z prístroja na udržiavanie života. Kapela podala veľký výkon, ale nikto okrem Watersa sa nestotožňoval s brutálnym odkazom, ktorý album nesie.

Dokonca aj Nick Mason, jeden z najpokrokovejších bubeníkov 60-ich rokov, ktorý však v tých 70-ich začal postupne lenivieť, tu ožíva. Niet divu, gitarové akordy sú tak pulzujúce, že aj bubeník dal poriadne zabrať svojej bicej súprave. Na druhej strane, Rick Wright akoby sa začal strácať. Ťažko povedať, či to bolo zmenou zvuku, alebo narastajúcim napätím vnútri, na tomto albume nezaznie jeho hlas a takmer vôbec sa nepodieľal na písaní hudby.

Na koncertoch po vydaní tohto albumu to bol sviatok, pretože mali premiéru hneď dva albumy. Nie len Animals, ale aj Wish You Were Here, ktorý zaznie kompletný v premiére až 16 mesiacov po vydaní. A aj preto je brutálna atmosféra Animals zmiernená harmóniou predchádzajúceho albumu (oba boli hrané v celku) a tieto koncerty patria medzi to najlepšie, čo kapela naživo ponúkla.

Bohužiaľ, Watersovo narastajúce ego a frustáciu svetom okolo to veľmi nezmiernilo. A na konci turné bol pán kapelník presvedčený, že by hádam bolo lepšie postaviť medzi kapelu a publikum stenu. Niet divu, ku koncu turné už hrávali na štadiónoch aj pre 100 000 ľudí. A tí sa bavili, púšťali petardy či podnapití kričali zatiaľ čo im pán Waters chcel porozprávať svoj názor na svet. Nečudo, že bol namrzený. Na poslednom koncerte už publikum doslova zvozil.

Ak podivuhodné a občas temné myšlienkové pochody lodivoda a kapelníka Pink Floydu Rogera Watersa začali pri rozhovoroch s ľuďmi v štúdiu (Dark Side of the Moon), neskôr to boli rozhovory s ostatnými členmi kapely (Wish You Were Here), následne to prešlo do vnútorného monológu (Animals) tak pri The Wall sa už čiastočne vŕtame v jeho živote, pretože doska má z časti autobiografickú podobu.

Samozrejme že príbeh o paranoidnej, sklamanej a depresívnej rockovej hviezde, ktorú dobehnú negatívne zážitky z detstva a následne sa premení na fašistického diktátora nie je úplne originálny, cituje viaceré iné diela ako Bowieho Ziggy Stardust či Tommy od The Who. Urobil to však originálne a celkové vyznenie nahrávky aj koncertu je monumentálne. Ku cti mu slúži aj to, že na rozdiel od iných rokových legiend Led Zeppelin, Queen či Bowieho, ktoré sú istým odtieňom fašizmu fascinované (vzletlé ale prázdne reči, estetika dekadentnosti, mystický romantizmus), Waters sa postará, aby bol diktátor v jeho podaní tak nesympatický, ako sa len dá. Celý koncept napísal Waters a má leví podiel na myšlienke a štruktúre diela. Kto však počul demá The Wall zistí, že na hudobnej stránke albumu bolo ešte veľa, veľmi veľa práce, kým to začalo znieť tak ako to znie dnes. Paradoxne sa počas vzniku tohto diela (ktoré niektorí považujú za vrchol kapely) začal definitívny rozchod kapely. Atmosféra v štúdiu bola doslova vojnová a kto tam nemusel byť, tak tam nešiel. Nick Mason sa naučil hrať z nôt, promptne nahral svoje pasáže a išiel sa venovať automobilovým pretekom. Rick Wright bol počas nahrávania vyhodený z kapely, na turné bol ako platený hráč. David Gilmour už bol v pozícii profesionálneho hráča, ktorý zahrá čo treba. Čo je pozoruhodné, v tejto role sa cítil veľmi dobre. Hrá isto a zároveň veľmi invenčne. Mnoho gitaristov považuje tento album za najvďačnejší pre hráča na gitaru a sú tu jedny z najkrajších sól v katalógu kapely. Hrajú sa funky, aj bluesové veci, atmosferické, ambientné aj živelné. Gilmour vymýšľa ďalšie a ďalšie spôsoby, ako gitarou ilustrovať príbeh. Hrá sa s každou skladbou, odďaľuje jej vyvrcholenie, ledabolo akoby lenivo žongluje, ale to je len prvý dojem. V skutočnosti má premyslenú každú notu. Neponáhľa sa, akordy sa zlievajú, zvuk sa vrství a občas sa zdá akoby hral bez rúk. Efekty v skladbách a vytvorenie širokouhlého zvuku Run Like Hell či Young Lust ovplyvnili množstvo gitaristov (taký Edge z U2 by vedel rozprávať). Ak k nim pridáme vrchol albumu – Comfortably Numb, ide o tri skladby, ktorých je aj spoluautorom a ktoré patria medzi najlepšie z albumu.

Ide pritom o skladby, ktoré Waters nechcel zaradiť na album, ale našťastie tu bol Bob Ezrin, ktorý pomáhal dokončiť monumentálne dielo a ten trval na tom, že ich tam Waters má nechať. Tak isto tušil, že je potrebné, aby na mnohých skladbách bol Gilmourov hlas, pretože to potreboval harmóniu a vo výsledku je to krásne (Goodbye Blue Sky, Hey You, Mother). Existuje však jedna skladba, ktorá je práve preto krásna, že ju spieval Waters so svojím nedokonalým hlasovým prejavom. Nikto iný by ju však nezaspieval tak, aby vyznela tak krásne a krehko. Je to Nobody Home. Comfortably Numb sme už spomenuli, ale zaslúži si ešte osobitnú zmienku. Ide totiž o ultimatívnu ukážku toho, aký skvost môže vzniknúť, keď sa do krvi poháda Gilmour s Watersom. Skladba, teda jej zárodok, pochádzala z čias nahrávania sólového albumu Gilmoura z roku 1978. Nebola dokončená a skutočný život dostala, keď do hudby začal vsúvať slová Waters. Text pritom pochádzal práve z hádky s Gilmourom. Samozrejme, nezhodli sa, aký rytmus má mať skladba. Watersov názor bol, že skladba má byť pomalšia, košatejšia a orchestrálna. Gilmourova verzia skôr jednoduchšia a tvrdšia. Ani jedna strana nechcela ustúpiť a chcela presadiť svoju vôľu proti druhej. Producent Bob Ezrin o tomto takmer pästnom súboji hovorí, že to ešte bolo v pohode, že boli len dve strany sporu. On s Watersom na jednej a Gilmour na druhej. Po čase sa však nakoniec ukul kompromis. Základ skladby je postavený na Watersovej verzii, pokračovanie vrátane legendárneho gitarového sóla je prevzaté s Gilmourovej verzie.

A čo bolo ďalej? Roger Waters prešiel zo žánru čiastočnej autobiografie do terapie. Po všetkých tých rokoch, čo to najskôr len naznačoval (Us and Them, Corporal Clegg), postupne sa slovné vojny stali jeho obsesiou. Album Animals bol vyplnený hnevom voči všetkým, The Wall to už začal zužovať – matka, škola atď. A nakoniec to jedna skladba pomenovala. When The Tigers Broke Free je o vojnovej akcii, ktorá viedla k smrti jeho otca. Pôvodne mal byť album The Final Cut len akýmsi doplňujúcim albumom k The Wall, keďže nie všetky skladby sa vtedy mohli použiť. Lenže táto skladba opäť nakopla Watersa a ten začal zúrivo písať o vojne, pretože práve v tom čase sa rozhorel jeden z najzbytočnejších vojnových konfliktov o Falklandy. Tento album je veľmi smutný, ťažko sa počúva ale napriek tomu ide o jeden z najvášnivejších a najzapálenejších albumov Watersovej generácie. Akurát, hudba už ide takmer úplne bokom a viac ako album Pink Floyd ide o Watersov projekt, kde sa mimochodom objavia aj ďalší členovia kapely. Už aj Gilmour to vzdal a ironicky povedal kapelníkovi, že ak by náhodou potreboval nahrať gitary, nech sa ozve.

Po odchode Watersa a jeho neúspešnom pokuse o zastavenie kapely vzniká prvý album bez Watersa s trefným názvom Momentary Lapse of Reason. Bohužiaľ, napriek tomu, že mám tento album veľmi rád, aj tomuto albumu absentuje duša. Hudobne je o poznanie príjemnejší ako predchádzajúci, ale niečo mu chýba. Nie, nie sú to oslnivé texty a veľké koncepty. O to vôbec nejde. Chýba mu dá duša, ten kolektívny duch, kedy sa jednotlivci spájajú do celku a spolu sú viac ako súčet jednotlivcov. David Gilmour ako nový a už tretí lodivod a kapitán škunera Pink Floyd má leví podiel na tomto albume, ťahal ho všetkou energiou. Asistoval mu Nick Mason, bubeník, akurát jeho prínos bol skôr kamarátsky a manažérsky ako hudobný. Trochu zhrdzavel a neskôr po rokoch zahambene priznal, že namiesto toho, aby si viac zamakal, nechal si v štúdiu vypomôcť. Pritom ho to neminulo, na turné sa to aj tak musel naučiť. Rick Wright na klávesoch bol v štúdiu ledva prítomný, väčšina jeho hudobného prínosu bola vystrihnutá, ale aspoň sa objavuje jeho hlas a samozrejme na pódiu všetko vyzeralo oveľa viac ako Pink Floyd, keď tam boli traja starí členovia. Členom kapely ale ešte stále nebol, čakalo sa vraj na urovnanie súdnych sporov s Watersom. Skutočným dôvodom však bolo, že sa čakalo, či nejako začne hudobne prispievať. Takže, Gilmour bol na to skoro sám (samozrejme mal aj ďalších hudobníkov, producentov a textárov) čo sa týka budovania albumu. Najlepšie to ilustruje skladba Sorrow, kde Gilmour dostal nápad, odplavil sa so svojím plávajúcim štúdiom Astoria vyššie hore po prúde Temže a celú skladbu si v noci zahral aj naspieval, ešte aj bicie nahral. Album bol dobre prijatý a turné veľmi úspešné. Skutočná úloha nového kapitána však ešte bola pred ním. Kapela de iure fungovala, ale bola zatiaľ skôr (úspešným a populárnym) prízrakom z minulosti, ako autentickým a živým telesom s dušou. Najviac to bolo vidieť na turné. Koncerty boli super, všetci sme boli radi že po šiestich rokoch ich človek môže vidieť na živo, hudobníci sa bavili a ako kolektív držali silne pokope. Avšak nemohli urobiť jednu vec. Zahrať Echoes. Nie že by hudobníci nevedeli hrať, ale namotivovaná omladina, ktorá aktuálne pomáhala trojici Gilmour, Wright a Mason nebola schopná túto skladbu precítiť a vytvoriť tu špecifickú atmosféru. No aby vedeli, keď taký Guy Pratt (postupne som si ho ale veľmi obľúbil) mal v čase jej nahrávania 9 rokov. Po pár koncertoch ju vypustli z programu. Duša a staré kúzla sa stratili, bolo treba ich nájsť, inak to nemá zmysel. A tak sa začala nová odysea.