Denník N

Keby sa v každej obci na Slovensku našla jedna pestúnska rodina, nemuseli by byť deti v inštitúciách

foto J. Kratochvíl
foto J. Kratochvíl

Počet detí vyrastajúcich v CDR (centrum pre deti a rodiny, bývalé detské domovy) sa už niekoľko rokov neznižuje.

Čo sú príčiny tohto vývoja a ako ho môžeme zvrátiť? K tejto téme pre vás chystáme sériu článkov, pričom v rámci každého sa budeme zaoberať jednou z príčin tohto vývoja. V tomto blogu sa bližšie pozrieme na potrebu pestúnskych rodín, ktorých je nedostatok.

Pre dieťa, ktoré nemôže z rôznych dôvodov byť prechodne alebo dlhodobo vychovávané svojimi rodičmi, prípadne inými rodinnými príslušníkmi je riešením práve pestúnstvo. Pestúnski rodičia v súčasnosti vytvárajú potrebné rodinné zázemie takmer štvrtine z 8 600 detí žijúcich v náhradnej rodinnej starostlivosti. Krátkodobo, strednodobo či dlhodobo, podľa potreby. V niektorých prípadoch ide o prekonanie dočasnej situácie (hospitalizácia rodiča, výkon trestu odňatia slobody, potreba liečenia…). Avšak častejšie ide o súbor nedostatkov, ktoré sú v danom čase prekážkou, aby dieťa mohlo naďalej vyrastať v starostlivosti rodičov a treba dlhší čas, aby sa vedeli zastabilizovať a postaviť na nohy (nevyhovujúce bývanie, nestály príjem, potreba rozvoja rodičovských zručností,…).

Martina a Martin sú manželmi už 12 rokov. Všetko je v poriadku, až na to, že sa im nedarí otehotnieť. Takže nič nie je v poriadku. Veľmi chcú dieťa. Majka má necelý rok. Narodila sa 17-ročnej Eve, ktorá bola sama v detskom domove. Eva sa o Majku za pomoci personálu domova starala. Až kým nemala 18 rokov. Narodeniny oslávila už u svojho nového priateľa. Majku nechala v domove. Martina, Martin a Majka vytvoria novú rodinu. Vyzerá veľmi dobre. Všetci sa ľúbia a každý dostal to, čo potreboval. Evka sa občas ozve a všetci sa stretnú niekde v cukrárni alebo parku. Náhradná mama Martina si s biologickou mamou Evkou dobre rozumejú. Martina je voči Eve empatická. Eva sa pri stretnutiach viac venuje rozhovoru s Martinou, ako svojej dcérke. Viac potrebuje staršiu kamarátku, ako byť matkou. O rok sa však všetko zmení. Evka vymení nového priateľa za ešte novšieho. Porodí druhé dieťa. S pomocou partnerovej rodiny sa oň stará. A akosi zintenzívňuje vztah aj k dcére Majke. Stretnutia sú častejšie, naozaj sa dieťaťu venuje a začína hovoriť o tom, že by si chcela Majku zobrať späť do svojej starostlivosti.

Pestúnstvo ako forma náhradnej rodinnej starostlivosti má aj svoje ďalšie špecifiká – o zásadných záležitostiach ohľadom dieťaťa stále rozhodujú biologickí rodičia alebo opatrovník a pestún musí byť pripravený poskytnúť dieťaťu pravidelný kontakt s biologickou rodinou, ak je to v prospech dieťaťa.

Pestúni musia absolvovať proces overovania ich kompetencií a podmienok a prípravu na náhradné rodičovstvo. Títo ľudia sa na svoju rolu pripravovali, sú otvorení hľadať podporu a pomoc, rozvíjať sa v svojich kompetenciách, hľadať riešenia problémov, predchádzať problémom. Sú väčšinou ochotní a schopní prijať deti, ktorých výchova nebude jednoduchá. Takýchto ľudí máme však zúfalo málo. A z roka na rok sa počet uchádzačov o pestúnsku starostlivosť znižuje.

Približne 5 100 detí stále žije v inštitúciách, Centrách pre deti a rodinu alebo špecializovaných zariadeniach. Dobrá správa je, že asi 30 % z nich je dnes vyrastá v profesionálnych rodinách. Takže sa ráno prebúdzajú v rodinnom prostredí, u konkrétnych ľudí, žijú v rodinných a relatívne stabilných vzťahoch. A nie sú to len deti do 6 rokov, u ktorých to nariaďuje zákon. Takmer polovica týchto detí je staršia ako 6 rokov. Je to dobré riešenie. Najmä pre deti, kde  starostlivosť nie je jednoduchá a profesionálny rodič potrebuje odbornú podporu, ktorú mu zamestnávateľ môže operatívne poskytovať.

Stále nám tu zostáva okolo 3 700 detí, ktoré sú odkázané na život v inštitúcii. Ide zväčša o deti staršie, teda deti, ktoré majú za sebou často dlhý čas života v málopodnetnom prostredí či už v domove alebo v prostredí svojej rodiny. Deti, ktoré prišli do detského domova (Centra pre deti a rodinu) v staršom veku, deti s výchovnými problémami, súrodenecké skupiny, deti so zdravotným znevýhodnením. A samozrejme deti rómskeho pôvodu – tento fakt je stále pre mnohých žiadateľov, i pestúnov zásadný. Deti, ktoré majú nutrične vyváženú stravu, odbornú pedagogickú starostlivosť, ale túžia po láske a vzťahu. Potrebujú lásku a vzťah. Lebo bez lásky a vzťahu z nich nebudú sebaistí zrelí ľudia a sami nebudú v dospelosti schopní dávať lásku a budovať si vzťahy. Kde nájsť pestúnov, ktorí by sa postarali o 3 700 detí? Koľko tých pestúnov musí byť? 

Jana a Ján sa poznali od škôlky, brali sa tesne po dvadsiatke. Tak ako to bolo v tom čase bežné. Kým mali tridsať, stihli mať 4 deti a postavili veľký rodinný dom. Ján chodieval na týždňovky, aby bolo dosť peňazí, Jana sa starala o domácnosť, deti a neskôr aj o starnúcich rodičov. Keď mali štyridsaťpäť, ich deti už sa osamostatňovali, rodičia pomreli. Tak sa rozhodli, že by ešte nejaké deti vychovali. Vedia to, majú s deťmi bohaté skúsenosti, dom je veľký. Prijali do pestúnstva 4 súrodencov, najmladší mal 5 rokov. Dnes majú päťdesiatpäť a doma je to celkom husté. Nie je jednoduché mať po päťdesiatke doma 4 tínedžerov. Tobôž tínedžerov s ťažkým životným príbehom. Pestúni hľadajú riešenia pre deti aj pre seba, hľadajú podporu, pomoc. Niečo sa darí, niečo menej. Už sú unavení. Ale nevzdávajú sa. Ján stále chodí na týždňovky. Peniaze treba. Jana asi nebude mať dôchodok. Nebola zamestnaná. “Iba” vychovala 8 detí, 4 svoje a 4 cudzie. A opatrovala v starobe rodičov aj svokrovcov.

Helena Woleková, sociálna pracovníčka a riaditeľka Socie, kedysi dávno povedala, že keby každá obec na Slovensku našla jednu pestúnsku rodinu, problém by bol vyriešený. Má pravdu. Na Slovensku máme 2 927 obcí (vrátane mestských častí Bratislavy a Košíc). Sú medzi nimi obce, ktoré sú príliš malé a pestúnska rodina sa v nich pravdepodobne nenájde. Ale v Bratislave, Košiciach, Prešove, Žiline… tam by sa hádam tých rodín našlo aj viac. Viac sa ich nájde aj v Oravskej Lesnej, Liptovskom Jáne, aj v ….. Keby sme mali na každú obec jednu pestúnsku rodinu, nemuseli by byť deti v CDR (detských domovoch). A ešte by sme mali rezervu pre deti, ktoré zajtra alebo o mesiac budú musieť byť odňaté zo svojich biologických rodín. Také jednoduché. A také zložité. Prečo?

V spoločnosti akoby stále prežíval štátny paternalizmus. Keď je v rodine problém, dieťa preberá do starostlivosti štát a málo sa využívajú riešenia na komunitnej úrovni. Status pestúnskej rodiny nie je veľmi rešpektovaný, čo sa prejavuje aj v dostupnosti podporných služieb. Nedostupnosť odborných služieb sa prejavuje v nedostatočnej ponuke, ale aj vysokými nákladmi na ne, mnohé pestúnske rodiny si ich nemôžu dovoliť. Súčasne nie sme veľmi zvyknutí hľadať a využívať odbornú podporu. Vnímame to ako známku svojej nekompetencie až zlyhania a ťažko sa k tomu odhodlávame. A to poznamenáva aj ponuku týchto služieb – tí, ktorí rodinu sprevádzajú v systéme, ju majú tendenciu viac kontrolovať ako podporovať, prípadné potreby bagatelizujú, prevencia je minimálna.

Peter a Petra majú svojich dvoch synov. Túžili aj po dievčatku. Rozhodli sa, že sa im nenarodí, ale že pomôžu opustenému dievčatku. Ich plán sa v najbližšej rodine nestretol s nadšením. Starí rodičia z oboch strán sa zhodli, že mladí iba vymýšľajú. Dve deti je tak akurát a prijať cudzie dieťa je veľké riziko. Ročná Erida je krásna. Okrem exotického mena má aj exotický výzor. Gény Rómky z východného Slovenska a tureckého kamionistu sa spojili v tej najlepšej kombinácii krásy aj intelektu. Pestúni aj ich synovia ju zbožňujú. Starí rodičia z oboch strán sa zhodli, že Erida je pre nich cudzia a  neželajú si, aby k nim chodila. Tým viac, že zistili, že ju občas navštívi jej mama. S vnukmi sa občas vidia, ale je zložité to naplánovať tak, aby to bolo čo najmenej stresujúce pre všetkých. A pre Petra a Petru je ťažké nemať k deťom žiadnu pomoc.   

Z našej praxe vnímame, že pestúni sú považovaní za podivných, okolie im veľmi nerozumie. Ak ide o “príbuzenských pestúnov”, sú často vnímaní ako hasiči niečoho, čo nezvládla ich dcéra, brat. Ak ide o “nepríbuzenských pestúnov”, okolie nerozumie motivácii, prečo sa chcú starať o cudzie deti, o deti náročné na výchovu, sú vnímaní ako čudáci alebo upodozrievaní, že je to pre nich zrejme zdroj príjmov. Sú často odmietaní, pretože do komunity privádzajú  “odlišných” ľudí – či už sa jedná o farbu pleti, zdravotné znevýhodnenie alebo iné správanie, ako je bežné a akceptované. Verejnosť rozumie tomu, že keď niekto nemôže mať deti, tak to rieši osvojením alebo pestúnstvom. Nerozumie však, prečo prijímajú deti ľudia, ktorí to “nepotrebujú”.

V Návrate sme sa rozhodli pátrať po motivácii pestúnov prijať dieťa do svojej rodiny. Pozrite si príbehy pestúnov, ktorých sme spoznali v našej práci a sú pre nás neustále inšpiráciou. Môžu sa stať inšpiráciou aj pre vás.

Milada Bohovicová, odborná garantka služieb a metodička v Návrat, o.z.

Teraz najčítanejšie

Návrat

Sme nezisková organizácia, ktorá od roku 1993 presadzuje a podporuje návrat opustených detí z inštitúcií (detských domovov) do rodín. Našou víziou je prakticky a odborne prispieť k dosiahnutiu takého stavu v spoločnosti, v ktorom všetky deti budú prežívať detstvo v rodinách schopných poskytnúť im bezpečie, starostlivosť a lásku. Všetky opustené deti nájdu útočisko v rodinách ochotných postarať sa o ne. Rodiny s vážnymi problémami dostanú včas potrebnú sociálnu a psychologickú pomoc, aby sa predišlo vážnemu strádaniu ich detí.