Denník N

Eskalácia konfliktu na Ukrajine

© UNICEF/UN0432351/Getman: Zvyšky rakety ležia zapustené v zemi, v západnej časti filtračnej stanice Lysyčansk, ktorá bola pod silnou paľbou v roku 2014.
© UNICEF/UN0432351/Getman: Zvyšky rakety ležia zapustené v zemi, v západnej časti filtračnej stanice Lysyčansk, ktorá bola pod silnou paľbou v roku 2014.

Vojna na Ukrajine trvá už 7 rokov, ale ľudia na Slovensku na ňu takmer zabudli. Až teraz, keď sa začali hromadiť vojská v hraničných oblastiach Ruska a Ukrajiny, média ovládli titulky s obavou, či nárast počtu vojakov povedie k eskalácii konfliktu.

Priznám sa, odkedy som pracovala v oblastiach vojnových konfliktov, správam v médiách nevenujem veľkú pozornosť. Sú zamerané politicky a ťažko v nich hľadať neutralitu. Politika ma v tomto smere nezaujíma, pretože vojna má dopady v prvom rade na životy obyčajných ľudí.

Na Ukrajine som strávila prvé dva roky vojnového konfliktu. V apríli 2014 som sa vybrala zistiť, aká tam je situácia, keď končili protesty na Majdane a začalo obsadzovanie Krymu. Ľudia, ktorí odišli z Krymu, aj tí, čo ich prichýlili, čakali, že to bude trvať niekoľko týždňov. Prvýkrát som bola na Ukrajine iba pár dní. Počas cesty domov som sedela v aute a v správach počula informáciu o prvých bombardovaniach. A keď som sa na Ukrajinu vrátila o 2 mesiace, škody tam už boli obrovské.

Dnes sa pýtam ľudí, s ktorými som na Ukrajine pracovala, ako situáciu vnímajú oni. Nie sú to cudzinci. Sú to ľudia, ktorí sami zažili bombardovanie, ktorí sa skrývali a keď sme chodili zisťovať škody na domoch, spolu s babičkami a starčekmi, ktorí ostali v poškodených domoch, plakali.

Hovoria mi: „Kramatorsk by si už ani nespoznala. Tak veľa sa tu za 5 rokov zmenilo! Bojíme sa, ak by sme to museli zažívať znovu.“ A ja si spomínam na prvú návštevu v Kramatorsku a Slavjansku. Boli sme navštíviť babičku, ktorej počas toho, ako varila večeru, padli na dom 2 rakety. Hovorí: „Akurát som sa modlila. To ma zachránilo.“ Strecha zničená, ale babička ostala bez zranení. Každý dom a byt, ktorý som  navštivila, bol poznačený streľbou. Aj môj byt mal prelepené okno a dieru v obývačkovej stene.

Život v niektorých mestách sa začal postupne zlepšovať. Ale vojnový konflikt pripomína mnoho problémov. Anatolij Stepanovič, Vasyl a Anatolii už sedem rokov jazdia v starom niekoľkokrát opravenom nákladiaku okolo mínových polí, aby sa dostali ku kontaktnej línii na východe Ukrajiny. Majú zvyčajne iba pár hodín na to, aby opravili všetky poškodené vodovodné potrubia, kým zaznie prvý výstrel.  Majú na starosť asi 200 km vodovodného potrubia. V oblasti, ktoré je nebezpečná. V zemi sú míny a nad zemou sa z času na čas ozve streľba.

Zabezpečenie pitnej vody má svoje smutné štatistiky. Od začiatku vojny zomrelo pri opravách 9 ľudí a 26 bolo zranených. Len v roku 2020 WASH klaster, ktorý vedie UNICEF, zaznamenal 61 incidentov, ktoré poškodili kľúčovú infraštruktúru. Od začiatku vojny bolo zaznamenaných 380 útokov na vodnú infraštruktúru.

© UNICEF/UN0432342/Getman: Traja hrdinovia Anatolii Stepanovych, Anatolii Mykhailovych a Vasyl

Vasyl a Anatolii sa ocitli pod paľbou, keď opravovali potrubia v oblasti Toretsk. „ Sú miesta, kde snajper stojí iba 50 metrov od nás. Už sa stalo, že sme zistili, že terčom útoku sme práve my. Neostávalo nám nič iné, iba sa skryť.“

Opravári vodovodných potrubí nedostávajú rizikové príplatky. Mnohokrát kupujú súčiastky aj z vlastných peňazí, len aby bola voda. Spomínajú na to, ako v roku 2018 vybuchol ich bager v bani neďaleko Toretska. Mali šťastie, že to vybuchlo medzi kabínou a kolesami, inak by neprežili. Voda je problém na mnohých miestach. Nie je to ľahké. Aj ja som žila takmer rok v byte, kde sme mali vodu iba 4 hodiny denne. A hocikedy nešla vôbec. Na Vianoce nešla voda niekoľko dní a vianočnú večeru som servírovala na plastových tanieroch s plastovými príbormi.

© UNICEF/UN0432352/Getman: Na ceste za opravami vodovodného potrubia

Pre mnohých ľudí vojna neskončila. A boja sa, ak by konflikt eskaloval. Tak ako v začiatkoch konfliktu, ani teraz nenájdete jednoznačnú odpoveď na otázku, z ktorej strany sa očakáva reakcia.

Spomínam si na časy, keď som mala na starosť opravy domov. Niekedy som sa dostala aj do príbytkov, ktoré slúžili ako pozície snajperov, lebo ma ľudia prosili, aby sme aspoň strechy prekryli plastovou prikrývkou a zabránili zatekaniu stien. Dúfali, že sa do bytov raz vrátia.

Z tých miest bolo vidno na druhú stranu povstaleckej línie. Delilo nás iba pole. Neviem si predstaviť, čo musia prežívať ľudia, ak zo svojich príbytkov, po tom, čo už 7 rokov počúvajú streľbu a v bytoch majú diery od guliek, vidia na obidvoch stranách hromadiace sa armády.

Rozprávala som sa o celej situácií s bývalými kolegami. Oni sa ma pýtajú, prečo to chcem vedieť. Zažartovala som, že ak by bolo zle, budú potrebné peniaze na pomoc.

Jeden z mojich bývalých kolegov, veľký svalnatý chlap mi poslal hlasovú správu v ruštine. Hovorí: „Mária, aké tam peniaze. Je tu veľa vojakov. Ak by začala paľba, veľmi veľa ľudí by zomrelo. Rozumieš tomu, čo ti hovorím?“

Teraz najčítanejšie

Mária Sliacka

Začínala som ako dobrovoľníčka v Keni, neskôr som pracovala na koordinácii projektov v Keni, Južnom Sudáne, na Haiti, v Afganistane a Gruzínsku. Viedla som misiu na turecko – sýrskych hraniciach pre ľudí vo vojnou zasiahnutých oblastiach Sýrie, koordinovala som humanitárnu pomoc na Ukrajine. Od decembra 2018 som riaditeľkou Slovenskej nadácie pre UNICEF. Keď som vyrastala, netušila som, že taká práca existuje. Bola som slovenskou reprezentantkou v plutvovom plávaní a rýchlostnom potápaní, vyštudovala som cestovný ruch na Ekonomickej fakulte UMB a pracovala ako hotelová manažérka. Každá skúsenosť je dobrá. Lebo nie je nič tak komplexné ako pomoc.