V akom svete žijeme
Všade po svete sa formujú dva tábory, bez ohľadu na označenie, jeden tábor bojuje o zachovanie hodnôt často vo vzťahu k svojim zvykom a kultúre, druhý zas chce bojovať s odvekými problémami, ktoré s danou kultúrou a niektorými jej hodnotami idú ruka v ruke. Oba tábory bojujú za lepší svet, len si ho predstavujú inak. Oba tábory sa prejavujú čoraz viac virtuálne, niekedy na úkor reálnych dopadov. Obvykle existuje nejaký závažný problém, ktorý nejakú dobu pretrváva až kým nepríde zmena, ktorá však prinesie len inú konšteláciu plusov a mínusov a kým niektoré pôvodné problémy vyrieši, iným dá vzniknúť.
Toto rozdelenie a táto rozdielnosť pretrvá i keď všade na svete bude mať nejaký blok navrch nad druhým. Mnohí veria, že k zlepšeniu sveta príde, keď ich blok sa presadí na úkor toho, ktorému vlastne plné nerozumejú, tak ako sa niekedy ani im nedostáva porozumenia. K porozumeniu prichádza niekde v strede, nie v extrémoch. Neodvažujem sa povedať, že tam leží pravda, leží tam, ale spôsob ako môžu mnohé spoločnosti fungovať lepšie ako fungujú.
Zmierenie a vzájomné porozumenie najviac nevyhovuje tým, ktorí majú na tomto konflikte postavenú celoživotnú agendu, akési poslanie, ktoré si sami určili. Mnoho krát je tento virtuálny boj náplňou ich života. Vízia ideálneho sveta, ktoréhokoľvek bloku je nebezpečná, tak trochu nepočíta s polkou spoločnosti, ktorá vníma veci inak. Dopad takého nekonečného konfliktu a boja je, že veľa energie je použito viac deštruktívne ako produktívne a vynáša to k moci oportunistov, niekedy presvedčených fanatikov, často aj pokrytcov, ktorých nezaujímajú dopady, ale to akú pozornosť a podporu naakumulujú. Naopak sa stávajú veci, ktoré pomáhajú spoločnosti ako celku prehliadané až neviditeľné. Nie sú také žiarivé, aby stáli za to, aby sme sa nimi zaoberali.
Ak bude pretrvávať trend tohto narastajúceho virtuálneho konfliktu, bude to mať za dôsledok úpadok, ktorý sa dotkne nakoniec všetkých. Príkladom môže byť slnečná Kalifornia, kde demokrati nazvážali bezdomovcov z okolia, ale ďalej sa už nezaoberali čo s nimi. Mnohé akty, dobré skutky, sú ako nedotiahnutá agenda, v Európe to poznáme z migračnej krízy.
V oboch táboroch často vyhrajú populisti, ľudia vedia prekuknúť často iba tých, ktorí nepatria do ich tábora. Zdieľať s niekým populárne názory, neznamená, že dotyčná osobnosť má naozaj potenciál meniť veci k lepšiemu, že vie aj budovať, nie byť iba kritická až deštruktívna. To sa nakoniec ukázalo aj na Slovensku keď Ficovu vládu vystriedala Matovičova.
Populisti iba prehlbujú v ľuďoch pocit, že systém a štát ako taký je disfunkčný, on je však disfunkčný iba následkom toho, kto ho riadi, kto sa dostal k riadeniu na základe boja týchto dvoch táborov.
Naše naozajstné poslanie je skôr akási forma sebakritiky vlastného tábora, inovovať skôr tábor s ktorým sa stotožňujeme viac ako opľuť ten s ktorým sa stotožniť nevieme. Tak aby nás zastupovali tí, ktorí sa prezentujú budovaním niečoho ako bojom proti niečomu. Každý tábor naozaj vyhráva nie v momente keď získa vo voľbách viac hlasov ako ten druhý, ale až keď končí svoje funkčné obdobie a má za sebou dobre odvedenú prácu, ktorá sa pretavila v realite, nie je to iba nejaké virtuálne nič, ktoré nazbiera like a potlesk.
Buď sa naučíme žiť v tejto polyideológii a polykultúre alebo sa úpadok iba prehĺbi, lebo veľa energie sa stratí tam kde to nič nikomu neprinesie, iba dobrý pocit, že vyhrali jeho názory i keď skutek utek.
