Kap. 16 – Literatúra

Semion Kokotovič Faltini, syn talianskeho kominára Luigiho Faltiniho a kríženkyne soba s Japonkou Du-Xi Jadži prejavoval zvláštne sklony už v rannej mladosti.
Obľuboval kúty, v ktorých mohol recitovať spoločensky uvedomelé verše, už v MŠ veľa pil a rád skákal z útesu do mora a napodoboval tak tučniaky, ktoré, preto nikdy na jeho rodný ostrov – Kamčatku, nechodili, lebo sa ho báli. Nečudo, veď Semion mal bohatiersku postavu korunovanú levou hlavou s orlím nosom pod vysokým čelom, z ktorého trčali dva kýpte obrastené lykom a svedčili tak o jeho zviazanosti s tradíciou, čo mu neraz pomohlo hlavne v literárno-filozofickej diskusii.
Semion bol už od útleho veku predurčený na veľké činy. Vety, ktoré vyslovoval boli extrémne dlhé. Verše, ktoré tvoril v samote studeného a vetristého pobrežia dávali tušiť, že v tomto ďalekom arkieri Ázie rastie génius, ktorý obráti poéziu hore nohami.
S obracaním začal tesne pred 11. rokom. Tu prekotil hrniec, tam stoličku aj so starým otcom – sobom. Neskôr si trúfol aj na učiteľku miestnej ZŠ Koroptjevnu Matvejevnu Fidži, ktorá prekvapená jeho náhlym výbuchom zmyselnosti, navždy sa doň zaľúbila a verne ho sprevádzala na jeho slávnej ceste životom, aj keď o to nestál. Nikdy ju však neodohnal, na to bol príliš citlivý a zábudlivý. Istý čas ju dokonca považoval za svoju matku (napríklad počas trojročnej tvorivej krízy v Paríži, ktorú spôsobil nedostatkom sodomie vyvolaný oidipovský komplex). Francúzsky môžu len ľutovať o, čo prišli, pretože „ jeho, do sovích rozmerov vyvinutý penis spôsoboval neuveriteľnú rozkoš“(1) či „ …najradšej sa miloval 11 krát v rýchlom slede za sebou“(2).
Tri roky v Paríži však neboli pre tvorbu strateným časom. Semion tvrdošijne šiel za svojim cieľom- nájsť také výrazové prostriedky, aby boli jeho verše zrozumiteľné aj zvieratám. Táto snaha pramenila z jeho filozofie násilia. Ako sám píše v druhej časti svojich Cudzích pamätí: „Chcem všetkých donútiť, aby ma počúvali, chcem do nich vložiť svoje verše a zničiť im tak život a žiaden posraný pelikán sa z toho len tak nedostane.“(3)
Pobyt v Paríži sa skončil po tom, čo Koroptvejnu našli utopenú v bidete a podozrenie padlo na Semiona. Špekulácie presvetľuje krátka Semionova báseň  Je po tebe, zo zbierky Hovno večnosti, ktorá ho v plnej miere zbavuje podozrení:“ Ja som ťa nezabil… Aj, keď som chcel.“
Prvýkrát Semion publikoval vo vestníku Alexandrijskej ZOO, kde po úteku z Paríža pracoval ako hroch. Rachel Papá Wilson nevydržala jeho neustále výbuchy tolerancie a utiekla s akýmsi prvotriednym podnikateľom vo vydavateľskom priemysle. Povrávalo sa, že to spravila len, preto, že ju Semion poveril tajnou úlohou zabezpečiť mu vydanie v miliardovom náklade. Tak či onak, Semionova Výzva zverom sa jasne hlási k jeho všeobecnej teórii násilia Z:
Zabite slony, ktoré musia umrieť.
Zabite ich, odvážne opice vyliezajúce z vody.
Zabite pelikány.
Zabite ich, vy hady, čo zliezate zo stromu poznania.
Už v tomto debute sa krutosť mieša s citom a nežnosť so životom v násilí.
Vesmír je pre Semiona, ale i vagína plná potešenia zo zloby, o čom svedčí i druhý verš z jeho asi najznámejšej básne Moja láska je tvoj pes: „Pľujem ti do piče, aby sa liahli červivé opice!“
Alexandrijský pobyt končí útokom na neopatrnú rodinu návštevníka nerešpektujúceho zákaz kŕmenia hrochov. „Kroky vedú“ (4) Semiona do Atén, kde pracuje ako pomocná sila v kafilérii no po tom, čo je prichytený pri súloži s mŕtvou sovou je prepustený a dokonca vyhostený z krajiny. K odchodu na palube španielskeho torpédoborca sa viaže nesmrteľná veta „ Pojebal som múdrosť, ale nežije sa mi lepšie.“ Krutých 5 týždňov na mori, kde slúžil ako zdroj potešenia od prírody zvrhlým Španielom, zúročil v divadelnej hre Don Kokot na mori, ktorú pri premiére v Seville vypískali tak silno, že šepkárka prišla o zuby. Pre Semiona to bol ďalší dôkaz správneho smerovania a v pamätný deň 29.2. 2024 vychádza v Paríži  jeho prevratná zbierka Ty si sama, ja som sám, poďme ku mne, ktorá sa okamžite po vydaní stáva predmetom debát aj súdneho sporu, v ktorom je Semion obvinený zo sodomie in statu nascendi, paleontológie či čítania Biblie. Obhajuje sa sám a súd ho uzná nevinným, ale proti oslobodzujúcemu rozsudku sa odvolá a dosiahne svoje internovanie v zariadení pre duševne chorých. Dlhých sedem rokov zúročuje v ďalšej zbierke Riť je vaša mať, ktorej leitmotívom je napätie medzi pohlavnosťou a zvrátenosťou, ktorá je pre Semiona hlavným garantom etického v človeku i zvierati.
Rok 2031 je pre Semiona zlomovým rokom aj v osobnom živote. Adoptuje si starý čln a snaží sa ho naučiť hovoriť, stane sa čestným občanom Londinia Parisorskij, hlavného mesta Kamčatskej provincie, z ktorej pochádza. Pri symbolickom predávaní kľúčov od mestskej brány ukradne z miestneho múzea holennú kosť Sv. Jefraima Pagana, zakladateľa mesta, z ktorej si dá vyrobiť obrie špáradlo.
V tom istom roku prepadne počítaniu ľudí a táto mánia ho sprevádza až do dnešného dňa. Číslo, ku ktorému dospel zatiaľ nezverejnil, ale, čo- to o ňom napovedá báseň z ďalšej zbierky Ó s veľavravným názvom Nuly:

“ Ďalšia nula, ktorá si myslí, že je jednotka
Ach, aký vypočítateľný svet ! „
Pesimistické ladenie je príznačné i pre jeho prvé prozaické dielo Hovno v prázdnom dome, ktorého dej je situovaný do iglu, v ktorom dospievajúci chlapec objaví v kúte zmrznuté ľudské exkrementy a pri pátraní po ich pôvode sa pred ním otvára magický a tragický svet histórie jeho rodiny.
Možno povedať, že Semion sa tu vyrovnáva so svojou nevlastnou budúcnosťou.

Všetci odišli
Na sever
západ východ juh
Aby kobaltové mraky
Vystrašené vtáky
Zdvihli sa
Zmizli
nie sú

Týmito veršami sa začína zatiaľ posledná zbierka už svetoznámeho poeta. V návale inšpirácie si v deň jej vydania mení meno na Bŕ a odchádza do samoty rodičovského domu rodinného známeho Jusúfa Ing na Galapágy.

————————————————————————————————————————————————————————————————————————————

(1) Ráchel Papá Wilson “Žila som so Semionom“ Liberté: Paris 2003

(2) Koroptvejna Matvejevna Fidži „ Víchor vanie z Kamčatky“ Egalité: Paris 2004

(3) Faltini, S.K. : Cudzie pamäte. Macabrium: Ulambátár 2013

(4) presne tak to píše vo svojích Cudzích pamätiach