Denník N

Sulík a Oscary

Hviezdy pondelka: Richard Sulík a Frances McDormand. Foto – TASR a promozáber z víťazného filmu Krajina nomádov
Hviezdy pondelka: Richard Sulík a Frances McDormand. Foto – TASR a promozáber z víťazného filmu Krajina nomádov

Čo priniesol včerajší pondelok? Jednu zlú (no potenciálne nádejnú) správu zo Slovenska – a jednu dobrú (no potenciálne varovnú) správu z Hollywoodu.

Včera v pondelok okolo obeda ešte svitla nádej, že slovenská vláda konečne príde k rozumu, no neskoro večer nádej zhasla.

Nádej však pretrváva aspoň v tom, že aj vo vnútri vlády sa ozýva protestný hlas. A pri čítaní včerajšej správy z TA3 nezostávalo nič iné ako skonštatovať: už zase, ako sa stalo tradíciou za posledný rok, vidíme Richarda Sulíka ako ojedinelý a takmer osamotený hlas rozumu v hystericky panikáriacej slovenskej vláde.

Aký „núdzový stav“?! Tu sa tak ohýba významami slov, používajú sa len tak halabala a mírnix-dírnix, že o chvíľu sa bude za „núdzový stav“ označovať aj to, keď niekto bude potrebovať ísť na záchod. A ešte aj na to slovenská vláda určí presné minúty dňa, kedy to bude povolené.

Mikromanažment je vždy škodlivý. Mikromanažment – teda nedôvera nadriadeného voči svojim podriadeným, že aj bez jeho ustavičného dohľadu dokážu kvalitne a svedomite vykonávať svoju prácu. Pritom dohľad sa neraz riadi chaotickými, netransparentnými, svojvoľnými pravidlami prijímanými ad hoc – alebo ide o dohľad celkom bez rozoznateľných pravidiel.

Mimoriadne zhubný a perfídny je mikromanažment vtedy, keď takto k svojim občanom pristupuje (už vyše roka!) slovenská vláda. Nepristupuje k občanom ako k svojprávnym bytostiam, ale ako k sopľavým deťom v materskej škôlke, ktoré neslobodno ani na chvíľku nechať bez dozoru – všetko im treba jednotlivo prikazovať, zakazovať a povoľovať. Pritom vláda – nami, občanmi zvolená a nepriamo vymenovaná – má byť služobníčkou národa a nie naopak.

Aktuálny tristný stav výborne na N-ku včera večer zhrnul newsfilter (ktorý inak na môj vkus pričasto bubnuje na poplach) perom asi najväčšieho priaznivca „outdoorových aktivít“ spomedzi jeho autorov, Juraja Javorského:

Načo je zákaz vychádzania. […] Ako je […] možné, že ešte stále platí zákaz vychádzania po ôsmej večer? Prečo má fungovať krajina v podmienkach núdzového stavu až do konca mája? To sú pochybnosti, ktoré si nekladú len ľudia, ale aj niektorí vedci či dokonca koaliční politici.

Čím dlhšie nechá vláda bez vysvetlenia v platnosti prísne neaktuálne opatrenia a stratégie, tým menej budú brať ľudia vážne aj všetky ostatné nariadenia. A ťažko budú dodržiavať niečo, čo neberú vážne. […]

Štyri rýchle úlohy. Vláda musí urobiť zmeny, o ktorých už celé týždne len hovorí. Musí zrušiť plošné testovanie, musí zmeniť covidový automat, musí zrušiť zákaz vychádzania a musí zrušiť alebo poriadne odôvodniť pokračovanie núdzového stavu.

Musí to spraviť ešte v pondelok večer, najneskôr však tento týždeň, inak riskuje, že definitívne príde o autoritu ešte skôr, než si nejakú získala.

Včerajšie otrasné rozhodnutie slovenskej vlády („veľkodušné“ posunutie absurdného pseudo-„zákazu vychádzania“ z 20. na 21. hodinu na tom nič nemení) sa rysovalo už v predošlých dňoch – napríklad v tom, ako vláda ignoruje apely analytikov združených v neformálnej skupine Dáta bez pátosu:

Korunu všetkému nasadilo sobotné bizarné vystúpenie ministra Budaja v rozhlase:

Morgan áno aj nie

Veselšie správy prišli v pondelok ráno z Hollywoodu (zoznam všetkých držiteľov Oscara). Potvrdil sa trend posledných rokov, keď Oscary v čoraz väčšej miere vyhrávajú filmy nakrútené s nízkym rozpočtom, ktoré si vzhľadom na svoje vyhranene umelecké zameranie sotva niekedy získajú priazeň širokých más publika.

Dá sa povedať, že Hollywood si týmto trendom píli pod sebou konár a kope sám sebe hrob: lebo ak si Hollywoood v mysli s niečím asociujeme, sú to práve bombastické veľkorozpočtové trháky. Lenže keď už aj sám Hollywood prostredníctvom svojho najvýznamnejšieho ocenenia – Oscarov – uznáva, že spomínané megahity nepatria medzi to najlepšie, čo za posledný rok vytvoril, kam sme sa to dostali? Kde sú časy, keď Oscara pre najlepší film vyhrávali šlágre ako Titanic alebo Odviate vetrom, ktoré zaznamenali jednak fenomenálny komerčný úspech, no zároveň im bolo treba uznať visačku najvyššej umeleckej kvality?

Tak či onak je skvelou správou, že za najlepší film minulého roka vyhlásil Hollywood taký kúsok ako Krajinu nomádov (Nomadland). A za najlepšiu herečku (už po tretí raz) takú všetko iné, len nie stereotypnú „trblietavú hollywoodskú krásavicu“ ako Frances McDormand. Pani McDormand keby už nikdy v živote nenakrútila nič iné po famóznom Fargu (1996) bratov Coenovcov – jednom z najžiarivejších klenotov svetovej kinematografie 20. storočia –, už tým jedným hereckým výkonom by vošla do histórie ako legenda. No ona pridáva ďalšie a ďalšie Oscary – vyrovná ešte (či dokonca prekoná) rekord, ktorý so štyrmi Oscarmi drží Katharine Hepburn? Vzhľadom na to, že druhú hlavnú hereckú cenu včera získal 83-ročný Anthony Hopkins (čo je nový „vekový rekord“ Oscarov), sa dá povedať, že 63-ročná McDormand má pred sebou nie dôchodok, ale ešte potenciálne dlhú hereckú kariéru.

Práve Hopkinsovo víťazstvo bolo ďalšou skvelou správou slávnostného večera. Nikto neočakával, že sošku získa práve on – ani on sám, lebo v čase odovzdávania cien (nie, nehral v newyorskom bare na klarinete ako Woody Allen, ale) sa doma vo Walese nachádzal v tvrdom spánku.

Skvelá správa je to preto, lebo dramaturgia večera bola úmyselne a výnimočne pozmenená tak, aby posledná soška bola odovzdaná nie (ako každý rok doteraz) najlepšiemu filmu, ale najlepšiemu hercovi. Všeobecne sa totiž očakávalo, že ocenenie pre najlepšieho herca dostane posmrtne herec tmavej pleti Chadwick Boseman.

Niežeby sme mu ocenenie nedopriali – ale to, že ho nedostal, čo šokovalo aj samotných organizátorov večera, obnovuje našu vieru v to, že o výhre v tej či onej kategórii predsa len v prvom rade rozhoduje podaný umelecký výkon a nie všelijaké „externé“ (akokoľvek chvályhodné) faktory (súcitu či túžby boja za sociálnu spravodlivosť).

Zlé jazyky tvrdia, že ak chce niektorý film získať Oscara pre najlepší „cudzí“ (rozumej neamerický) film, určite pomôže, ak to bude film o holokauste alebo o odboji proti komunistickému režimu. Ale, žiaľ, aj naopak: ak „cudzí“ film o holokauste ani o boji proti komunizmu nie je, jeho šance uspieť v očiach hollywoodských porotcov sa tým akoby znižujú. A to by bolo smutné – lebo potom by mohli neprajníci tvrdiť, že epochálne kúsky ako Svěrákov Kolja, Benigniho Život je krásny (hoci ten od Capru je ešte úžasnejší) alebo Spielbergov Schindlerov zoznam dostali cenu práve vďaka tomu, že sú o komunizme či holokauste. V skutočnosti však ide o vrcholné umelecké diela bez ohľadu na tému, ktorú spracovali.

Kto je najväčší rasista a sexista? Paradoxne ten, kto tvrdí, že pri rozdeľovaní ocenení za umelecké výkony treba dbať na to, aby ceny boli „rovnomerne rozložené“ medzi jednotlivé rasy a pohlavia. V dnešnej ére politicky korektného ošiaľu, ktorý opantal Ameriku a Britániu, ale začína smradiť už aj na Slovensku (Maroš Kramár by vedel rozprávať…), to nie je populárny názor, ale treba to znova zdôrazniť: len ten nie je rasista ani sexista, kto pri odovzdávaní ceny nepozerá ani na farbu pleti umelcov, ani na ich pohlavie – ale výlučne na ich umelecký výkon.

Je tu však reálne riziko, že v Hollywoode (ani inde) to takto v budúcnosti nebude. Tieto obavy vo svojom komentári dobre zhrnul záslužný bojovník proti politickej korektnosti Piers Morgan:

Zároveň však s Morganom v mnohom nesúhlasím: najmä nie s tým, že jemu je ľúto to, čo ja tak oslavujem – odklon Hollywoodu od oceňovania bombastických megahitov a favorizovanie umeleckejších titulov.

Ja v tom nevidím žiadny rozpor: vyššie som už uviedol viacero príkladov filmov, ktoré boli zároveň komerčne mega-úspešné, ale aj umelecky na vrcholnej úrovni. Že k takémuto súladu medzi komerčnou a umeleckou hodnotou filmov podľa všetkého dochádza čoraz menej často, ma na rozdiel od Morgana netrápi.

A či to Morgana trápi skutočne úprimne, o tom by sa dalo pochybovať – keď niekto zverejňuje svoje stĺpčeky v denníku ako Daily Mail, ekvivalente slovenského Nového Času, asi si ani „nemôže dovoliť“ pochvalu na adresu filmových titulov adresovaných, vzhľadom na svoju náročnosť, menšine divákov.

Nie, trojhodinový ceremoniál odovzdávania cien z Hollywoodu som nepozeral. Spal som v tom čase rovnako ako hlavná (neprítomná) hviezda večera Sir Anthony Hopkins. Ale aj keby som nespal – asi by som tie tri hodiny investoval radšej do pozerania niektorého z víťazných či nominovaných filmov. „Cudzí“ film, ktorý vyhral včera, dánsky Chlast (Druk), je vraj fantastický, pričom nie je ani o holokauste, ani o komunizme – tak prosím!

Režisér večera Steven Soderbergh sa snažil vytvoriť niečo unikátne, keď odovzdávanie cien situoval do prostredia vlakovej stanice, umožňujúcej dodržiavanie epidemiologického „spoločenského odstupu“. Odmenou za jeho úsilie mu očividne bolo najväčšie fiasko a prepadák v číslach sledovanosti Oscarov.

Na rozdiel od Piersa Morgana si však nemyslím, že nižšia sledovanosť sa automaticky rovná nižšej kvalite. Práve v tom je Morganova argumentácia pomýlená. Veď v umení, ako vo všetkom inom, takisto platí: väčšina sa vždy mýli. Ale to si naoko zásadový Morgan, komentátor žumpového Daily Mailu určeného čitateľskej väčšine, nemôže dovoliť povedať nahlas – všakže?!

Ale tak ako platí, že nikto nie je väčší rasista a sexista ako ten, kto chce pri rozdávaní cien zohľadňovať farbu pleti a pohlavie oceňovaných – zároveň (rovnako paradoxne!) nepoznám väčších snobov ako tých, ktorí nad odovzdávaním Oscarov každoročne ohŕňajú nosom, lebo vraj ide o „čisto snobskú“ záležitosť, ktorá so „skutočným (filmovým) umením“ nemá nič spoločné. Také niečo by v živote nepozerali! (Ja pokojne aj áno, aspoň ako kulisu, keby sa to vysielalo v čase ľudskejšom pre Slovensko.)

To je tragický omyl a zase raz ukážka extrémneho, mantinelového zmýšľania. Áno, stáva sa, že Oscara dostanú filmy, ktoré si to po umeleckej stránke nezaslúžia. (Mne sa napríklad nepáči Forrest Gump! A za gýče považujem kritikmi do nebies vychvaľované kúsky ako Klub bitkárov či Občan Kane.) A škandalózna je arogantná samozrejmosť, s akou Hollywood za „najlepšie filmy roka“ vyberá prakticky vždy len filmy z vlastnej produkcie. Nie, Američania v sebe nikdy nenájdu skromnosť, aby tú kategóriu aspoň premenovali na „najlepší americký film roka“ alebo „najlepší film roka v angličtine“. Namiesto toho odsunú celý zvyšok sveta do vedľajšej kategórie „medzinárodný film“, akoby šlo len o prívesok kinematografie, hoci v skutočnosti je svetová tvorba jej jadrom.

Žiaľ, veľké národy majú arogantnosť v krvi a asi sa jej nikdy nezbavia – či už ide o Američanov, alebo o Rusov. Nenájde sa americký prezident (ani taký skromný človek ako Obama), ktorý by vo svojich prejavoch neoznačoval USA za „najväčšiu krajinu v dejinách ľudstva“ – že také vyjadrenie je vrcholom arogantnosti a urážkou zvyšku sveta, to „Amíkom“ akosi nedochádza. Arogantnosť pre Američana nie je „bug“ – je to „feature“.

Oveľa častejší než nezaslúžený Oscar je však prípad, keď filmy ovenčené Oscarmi skutočne majú vysokú, ba neprekonateľnú umeleckú hodnotu. To už musí každý divák a diváčka v každom jednotlivom prípade poctivo posúdiť sám za seba. Lenže to bolí – používať vlastný mozog, vlastné cítenie bolí. Jednoduchšie je mechanicky prijímať cudzie úsudky „z druhej ruky“: ich šablónovité, čierno-biele vnímanie umenia i sveta.

Teraz najčítanejšie

Alexander Avenarius

Prekladateľ, korektor, tlmočník, učiteľ jazykov, správca serverov. Milovník elektronickej literatúry a mobilných prístrojov (čiže digitálny knihomoľ), študent filozofie a filmov, polyglot, grafoman, hobby-recenzent. Tvorca alternatívneho rozloženia slovenskej klávesnice. Môj alternatívny blog je na adrese extempore.avenarius.sk. Svoje knižné, filmové a iné recenzie posielam – vzhľadom na prehlbujúcu sa nefunkčnosť portálov IMDb a Amazon – aj do blogu AveKritik.com.