Denník N

Je to šialené

Namiesto odbornosti a rešpektovania princípov právneho štátu sa ujali nové slogany typu, kým ústavný súd nevyhlási protiústavnosť vyhlášky prijatej rozpočtovou organizáciou štátu, táto platí.

Takto sa šíria podporené názormi právnikov, z ktorých mnohí sa pýšia samoudelenými (alebo médiami udelenými) prívlastkami „ústavný“, pretože v médiách vyzerá takéto vyjadrenie oveľa dôveryhodnejšie, najmä ak je napísané na to, aby podporilo predstavy toho, kto sa pýta.

Ale naspäť k legendám o záväznosti právnych aktov, ktoré sú vydané orgánmi mimo ich právomoci.

V Slovenskej republike, ale aj v iných štátoch, ktoré rozvíjajú a chcú rozvíjať tézu tzv. panstva práva, ako základu demokratickej spoločnosti, existuje hierarchia právnych predpisov podľa ich právnej sily, ktorá sa odvíja od toho, komu zákon zveruje právomoc ich prijať.

Práva a povinnosti je možné ukladať len zákonmi, ktoré nesmú byť v rozpore s ústavou ( o tomto súlade rozhoduje ústavný súd, pričom typické pre slovenskú kultúru právneho štátu je, že takéto rozhodovanie môže iniciovať len zúžený okruh subjektov).  Zákony prijíma národná rada hlasovaním svojich poslancov, ktorí odvíjajú túto svoju právomoc (zaväzovať ostatných občanov) od demokratických volieb, ergo súhlasili sme s tým, že tieto osoby túto právomoc budú mať. Všeobecne záväzné práva a povinnosti uložené zákonom môžu dotvárať ( v ukladať v rámci zákonov a v ich medziach) vyhláškami (prípadne nariadeniami, nie uzneseniami, vlády),  ústredné orgány štátnej správy – najmä ministerstvá, teda výkonná moc.

Jednou z podmienok záväznosti právneho predpisu je jeho prijatie štátnym orgánom, ktorý takúto právomoc má a neprekročil ju a ďalšou  jeho verejné vyhlásenie zákonom stanoveným spôsobom ( túto druhú podmienku sa podarilo opomenúť dokonca aj pri prijatí ústavného zákona, ale opäť je to iný príbeh).

Toto však  na Slovensku prestalo platiť.

Na ilustráciu uvediem príklad :  Jožko Mrkvička alebo Pani Zlatá sa v obci Múdroslávia rozhodnú, že vydajú vyhlášku, podľa ktorej cez ulicu, na ktorej bývajú nesmú prechádzať žiadne autá, žiadny cyklisti a nesmú sa na nej venčiť psy. A zavedú zákaz prechádzania po 8 hodine večer.  Lebo ich to ruší a sú vlastníkmi nehnuteľností, ktoré susedia s ulicou. Takže nejaké odvodené právo majú  a je logické, že vyhlášku vydali, no nie ?

Myslíte, že takáto vyhláška bude platiť dovtedy, kým ju nezruší Ústavný súd ?

Smutné na tomto príbehu Slovenska je to, že vláda v boji s pandémiou má pohodlnú väčšinu v národnej rade a pandémia žiaľ trvá dostatočne dlho na to, aby mala čas pripraviť také legislatívne nástroje, ktoré nie sú deštrukciou právneho štátu.

Lenže za účinnejšie než odborný a profesionálny prístup, považuje šírenie  „odborných“ názorov, ktoré už takmer zľudoveli a tieto vzorce myslenia sa majú stať normou aj pre odbornú verejnosť a žiaľ nútene sa stávajú.

Je skvelé, že  verejnoprávne médiá krátko ( druhý deň) po otvorení terás, informujú o tom, že majitelia reštaurácií zanedbávajú svoju povinnosť kontrolovať, či má hosť negatívny test.

Vo vestníku vlády SR číslo 31 z 26.4.2021 nájdete zverejnenú vyhlášku úradu Verejného zdravotníctva číslo 196 a na stránke úradu, si prečítate oznam o platných opatreniach- napríklad pre pravidlách pre prevádzky. Tam nájdete upozornenie, že platí to, čo bolo zverejnené vo vestníku vlády SR.

Povinnosť majiteľov kaviarní a reštaurácií pri konzumácii nápojov a jedál na terasách je v opatrení uvedená takto :  pripomíname, že pri vstupe do prevádzok a ich exteriérových častí sa vyžaduje negatívny výsledok testu nie starší ako sedem dní, respektíve iný doklad o výnimkách ( a vieme, že individuálnych výnimiek bolo udelených neúrekom, ale keďže terasy sa otvorili až teraz, že by boli už udelené výnimky aj pre ich návštevníkov ?), ktoré sú stanovené vo vyhláške ÚVZ SR.

Inak  vo vyhláške Úradu verejného zdravotníctva číslo 196 zverejnenej vo vestníku vlády, nenájdete explicitne uloženú povinnosť preukazovať sa negatívnym testom pri návšteve terasy ( § 2 odsek 12 vyhlášky 196), podobne ako je uložená v prípade poskytovania ubytovacích služieb ( § 2 odsek 8 vyhlášky 196), tá zrejme podľa úradu  vyplýva z povinností uložených iným predpisom (uznesením vlády) týkajúcim sa zákazu vychádzania.

Inak, bol zrušený zákaz vychádzania ak  účelom je, že idete na kávu alebo  na pivo na otvorenú terasu ? Neporušujú náhodou všetci sediaci na terase tento zákaz ?

Povinnosť je teda  uložená tak typicky slovensky, teda nijako, ale jej nedodržanie je poistené hrozbou vysokej pokuty, nie pre hosťa, pre reštauráciu.

Hosť ukáže akýkoľvek negatívny test, nie starší ako 7 dní (dokonca aj  tam, kde podľa kovidautomatu stačí 14 dňový, ale to je na ďalší príbeh) a vec vybavená.

Čo sa touto povinnosťou má dosiahnuť ? Aby pozitívni nechodili medzi  ľudí a už vôbec nie na terasy reštaurácií, kde môžu nakaziť iných a aj personál. To všetci chápeme.

Nemajú náhodou byť pozitívni doma v karanténe ? A nebolo by efektívnejšie kontrolovať dodržiavanie karantény ? Veď každý pozitívny nález by mal byť „niekde“ zaevidovaný.

Toto by stačilo na to, aby sme sa oprávnene domnievali, že na uliciach, na úradoch a aj  na terasách reštaurácií sa pohybujú osoby, ktoré neboli pozitívne testované.

Áno, ešte je tu problém, či občania neobchádzajú povinnosť uloženú im spôsobom popísaným vyššie, dať sa pravidelne testovať.

Toto má skontrolovať personál reštaurácie? Ukázať test totiž nestačí, ako sa prezentuje ukladateľmi povinnosti. Prečo ? Lebo hosť môže ukázať čokoľvek, čo sa ani nemusí týkať jeho osoby. 

Preto by mal majiteľ reštaurácie  jednoznačne zistiť totožnosť osoby, ktorá reštauráciu navštívila. Ako to má urobiť ?   V médiách to zhrnuli síce tak, že reštaurácia má  nieže právo, ale povinnosť kontrolovať či máte test nie starší ako 7 dní, ale už nepovedali, či majú kontrolovať aj to, či test, ktorý máte, je váš.

Inak ako kontrolou dokladu totožnosti ( čo by asi malo zahŕňať aj to, či je doklad  platný a nie je sfalšovaný) a porovnaním údajov na ňom s údajmi v negatívnom teste ťažko zistíte, či sa týkajú osoby, ktorá reštauráciu navštívila. Nemyslím, že uloženie povinnosti kontrolovať testy rozšírilo okruh osôb, ktoré sú  zo zákona oprávnené požadovať preukazovanie totožnosti od občanov a jej overovanie.

Takže majiteľ reštaurácie je povinný pod hrozbou sankcie od štátneho orgánu, porušovať zákony a zasahovať do práva svojich hostí, pričom si dovolím tvrdiť, že na vykonanie reálnej a spoľahlivej kontroly ani nemá prostriedky. Inak náš právny (ne)neporiadok obsahuje viacero povinností, ktorých plnenie si vyžaduje porušenie povinnosti uloženej v inom zákone. To je prirodzený výsledok vysokej kvality nášho legislatívneho procesu a personálneho substrátu, ktorý zastáva posty majúce  určitý vplyv na tvorbu zákonov.

Na záver v duchu už zľudovenej vety z českého filmu „Pelíšky“ – „Komu tím prospějete?“

Je 6 alebo 7 dní starý antigénový test ( ale aj 1 alebo 2 dňový, alebo 1 alebo 2 hodinový) takou zárukou, že hosť nie je infekčný, že stojí za ďalší faul právnemu poriadku ?

Ak sa niečo za rok pandémie takmer na 100 % podarilo, tak je to podkopanie dôvery občanov v štát.

 

 

 

 

 

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..