Denník N

Ohýbanie zákonov kvôli ohýbaniu práva

V niekoľkých blogoch sa zameriam na novinku v našom trestnom práve – trestnoprávnu zodpovednosť sudcov za ohýbanie práva, ktorého sa dopustia pri rozhodovaní

Zákonom číslo 312/2020 Z. z. zo dňa 21.10.2020 bol do nášho trestného zákona implementovaný nový trestný čin.
Dôvodová správa k jeho prijatiu uvádza:
Navrhovaným trestným činom zneužitia práva dochádza k realizácii Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na obdobie rokov 2020 – 2024.

V skutočnosti sa nová skutková podstata trestného činu podľa novoprijatého § 326a Trestného zákona nazýva Ohýbanie práva

 (nie zneužitie práva, na ktoré sa odvoláva dôvodová správa, ale to je detail, k zmene názvu zrejme došlo pri realizácii plánu, kedy sa do zákona dostal (možno?) preklad nemeckého Rechtsbeugung ( § 339 StGB).
Nová skutková podstata znie:
(1) Kto ako sudca, prísediaci sudca alebo rozhodca rozhodcovského súdu pri rozhodovaní svojvoľne uplatní právo a iného tým poškodí alebo zvýhodní, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.

(2) Odňatím slobody na tri roky až osem rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1a) na chránenej osobe, alebo b) z osobitného motívu.

Na objasnenie kontextu je potrebné citovať z Trestného zákona kto a kedy sa považuje za chránenú osobu – § 139 Trestného zákona hovorí

1) Chránenou osobou sa rozumie  dieťa,  tehotná žena, blízka osoba, odkázaná osoba, osoba vyššieho veku,  chorá osoba , osoba požívajúca ochranu podľa medzinárodného práva, verejný činiteľ alebo osoba, ktorá plní svoje povinnosti uložené na základe zákona, svedok, znalec, tlmočník alebo prekladateľ, alebo  zdravotnícky pracovník pri výkone zdravotníckeho povolania smerujúceho k záchrane života alebo ochrane zdravia. (2) Ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby.

A tiež čo definuje Trestný zákon ako osobitný motív v § 140, ktorým sa rozumie spáchanie trestného činu
 na objednávku, z pomsty,  v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin,  v úmysle spáchať niektorý z trestných činov terorizmu,  z nenávisti voči skupine osôb alebo jednotlivcovi pre ich skutočnú alebo domnelú príslušnosť k niektorej rase, národu, národnosti, etnickej skupine, pre ich skutočný alebo domnelý pôvod, farbu pleti, pohlavie, sexuálnu orientáciu, politické presvedčenie alebo náboženské vyznanie, alebo  so sexuálnym motívom.
Ako došlo k takejto ( v histórii Slovenska dosť zásadnej) novele Trestného zákona ? Žeby bez zásadnejšieho  verejného pripomienkového konania ? 28.8.2020 bol návrh zákona z dielne Ministerstva spravodlivosti SR, ako vládny návrh doručený Národnej rade SR, I. čítanie sa uskutočnilo 16.9.2020, II. čítanie 21.10.2020 a III. čítanie tiež 21.10.2020, kedy bol aj prijatý. Prezidentka pri jeho podpise nemala problém s takýmto priebehom legislatívneho procesu, veď ide o malichernosť.
Trestnoprávna zodpovednosť sudcov za ich rozhodovanie si vyžiadala aj ďalšiu  maličkosť, akou je zmena Ústavy Slovenskej republiky v článku 148 odsekoch
(4) Za právny názor vyjadrený pri rozhodovaní nemožno sudcu ani prísediaceho sudcu z radov občanov stíhať, a to ani po zániku ich funkcie, okrem prípadov, ak by tým bol spáchaný trestný čin; disciplinárna zodpovednosť sudcu tým nie je dotknutá.
(5) Proti rozhodnutiu o začatí trestného stíhania sudcu môže dotknutý sudca podať sťažnosť, o ktorej rozhoduje generálny prokurátor.
Logicky by sme si mysleli, že najprv musí ústava pripustiť trestné stíhanie sudcov a až následne môže zákon (Trestný zákon) obsahovať skutkovú podstatu trestného činu ohýbania práva, ktorého sa môže dopustiť len sudca, prísediaci alebo sudca rozhodcovského súdu.
Nie však na Slovensku. Trestné stíhanie sudcov za názor vyjadrený pri rozhodovaní (viď skutkovú podstatu ohýbania práva – musí sa jednať o názor, postup, sudcu pri rozhodovaní) bolo umožnené Ústavným zákonom číslo 420/2020 Z. z. prijatým dňa 9.12.2020, teda necelé dva mesiace po novele Trestného zákona.
Národnej rade bol tento návrh zmeny ústavy doručený 1.10.2020, I. čítanie sa uskutočnilo 21.10.2020, II.  a aj III. čítanie 9.12.2020, kedy bol aj prijatý. Opäť prezidentke takýto legislatívny proces nevadil, keďže sa jednalo iba o bezvýznamnú zmenu Ústavy SR, načo teda bazírovať na  riadnom legislatívnom procese.
Predkladatelia zákona vyplnili (krížikmi) aj obligatórnu tabuľku o údajnej účasti verejnosti na takomto legislatívnom procese, ale nič bližšie sa z tejto tabuľky aj tak nedozviete. Formality akože splnené.
Takto vznikol „zákon“ podľa ktorého môžu byť sudcovia trestnoprávne stíhaní za svoje rozhodnutia.
Dôvodová správa k zákonu uvádza, že nie za všetky, prirodzene. A ohýbanie práva musí byť konštatované nejakou súdnou autoritou : „Pre vyvodenie trestnej zodpovednosti musí byť znak svojvôli v rozhodovaní v zásade konštatovaný súdnym orgánom rozhodujúcim vo veci (odvolací súd, dovolací súd, iný opravný súd, Ústavný súd SR, Európsky súd pre ľudské práva, Súdny dvor Európskej únie a pod.), výnimkou sú tie rozhodnutia, ktoré nie je možné napadnúť opravným prostriedkom a súčasne vykazujú opísaný znak svojvôli pri rozhodovaní.“
Takže podľa predstáv zákonodarcu, bude musieť existovať nejaká súdna autorita, ktorá musí konštatovať ohýbanie práva, pričom ale premlčacia lehota na začatie trestného stíhania za prečin podľa § 326a odsek 1) Trestného zákona (ohýbanie práva) je 5 rokov a v prípade, ak sudca rozhodne takto napríklad voči dôchodcovi, alebo verejnému činiteľovi (chráneným osobám) až 10 rokov.
Koľko rokov môže trvať, kým nejaká súdna autorita vysloví, že pri rozhodovaní došlo k ohýbaniu práva ? Kým k tomu dôjde, trestné stíhanie môže byť premlčané. Alebo sa skutok stane až potom, keď na to príde nejaká iná súdna autorita ?
Dôvodová správa  uvádza aj príklad,  čo môže byť ohýbaním práva, kedy odkazuje na Nález Ústavného súdu SR číslo II. ÚS 262/2019 body 14.5 a 14.8., ktorým Ústavný súd SR na návrh sťažovateľa vydal nález o porušení práva sťažovateľky – Markíza Slovakia, spol. s r. o. Uznesením Krajského súdu v Bratislave 3Co ZM/30/2018, z čoho môžeme (?) vyvodiť, že za toto rozhodnutie by asi voči rozhodujúcemu sudcovi (alebo senátu) mohla byť vyvodená trestnoprávna zodpovednosť, minimálne podľa zostavovateľa dôvodovej správy. Vedie nás k tomu kontext alebo ho len zle chápeme.
Dôvodová správa ďalej objasňuje:
 „Uvedená skutková podstata nepostihuje konanie sudcu, prísediaceho sudcu alebo rozhodcu založené na jeho právnom názore, ktorý má oporu v zákone hoci bol nadriadeným, odvolacím, opravným alebo obdobným súdom vyššej inštancie rozhodujúcim vo veci vyhodnotený ako nesprávny, nedostatočne odôvodnený alebo čo do uvedenia dostatku dôvodov v odôvodnení arbitrárny, ale postihuje výlučne svojvoľné rozhodnutia bez opory v zákone.
O svojvoľné uplatnenie práva pôjde napr. v prípade, kedy v žiadnom prípade nemožno za použitia štandardných techník výkladu a aplikácie právnych noriem dospieť pri jasnom a s ohľadom na obsah i účel právnej normy jasne interpretovateľnom a bezrozpornom znení právnej normy k takým záverom o jej aplikovateľnosti alebo neaplikovateľnosti na dokázaný právny a skutkový stav, ktoré zvolí sudca, prísediaci sudca alebo rozhodca rozhodcovského súdu v dotknutom rozhodnutí (porov. m.m. nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 262/2019 body 14.5 a 14.8). Musí ísť zároveň vzhľadom na všetky právne a skutkové okolnosti konkrétnej veci o zjavne nelogickú a textu a účelu právnej normy odporujúcu (ne)aplikáciu alebo interpretáciu právnej normy [t.j. nepôjde o prípady, kedy sa konajúci súd legitímne pokúsi o analógiu iuris alebo analógiu legis, resp. o sudcovské dotváranie práva, z dôvodu medzier v zákone (lacunae legis) a za účelom dostátia zákazu denegatio iustitiaea a pod., pozri nálezy Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 46/2015 alebo II. ÚS 111/2015]. Svojvoľné uplatnenie práva sa zároveň v zásade vyznačuje markantným popretím znenia a účelu aplikovateľnej právnej normy a/alebo vedomým nerešpektovaním ustáleného a dokázaného skutkového stavu a/alebo vedomým ignorovaním ustálenej súdnej praxe ohľadne riešenia konkrétnej právnej otázky. Len za splnenia opísaných predpokladov možno hovoriť o svojvoľnom uplatnení práva na účely skutkovej podstaty trestného činu zneužitia práva.
Z hľadiska subjektívnej stránky sa pri trestnom čine zneužitia práva vyžaduje úmyselné zavinenie.
Trestnoprávne postihnuteľným podľa tohto trestného činu tak nie je samotné porušenie zákona bez ďalšieho, ale k porušeniu zákona, či nesprávnemu výkladu právnej normy proti jej zmyslu alebo účelu musí pristúpiť aj úmyselné zavinenie rozhodovacieho subjektu, teda vedomosť o tom, že zneužíva právnu normu, aby svojím rozhodnutím úmyselne poskytol neoprávnenú výhodu, či neoprávnenú ujmu adresátovi rozhodnutia, ako aj to, že ide o podstatné porušenie výkladu právnej normy, ktoré môže ovplyvniť výsledok rozhodovacieho procesu verejného činiteľa. Ďalšou podmienkou pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu zneužitia práva teda vždy bude to, aby uvedeným konaním sudcu, prísediaceho sudcu či rozhodcu došlo k určitému zvýhodneniu, alebo naopak poškodeniu adresáta rozhodnutia. Bez tohto následku by neboli znaky skutkovej podstaty tohto trestného činu naplnené.“
Toľko z dôvodovej správy.
Čerešničkou na torte je garancia, ktorú nám pri postihovaní sudcov dáva predkladateľ zákona, a ktorú v dôvodovej správe zhrňuje takto :
„Navrhovanou právnou úpravou sa tiež zavádza, že o týchto trestných činoch bude konať a rozhodovať Špecializovaný trestný súd, keďže ide o trestnú činnosť, ktorú bude náročné dokázať. S pôsobnosťou Špecializovaného trestného súdu ide ruka v ruke pôsobnosť Úradu Špeciálnej prokuratúry, ako aj Národnej kriminálnej agentúry, ktorá bude tieto trestné činy vyšetrovať.“ ( Inak tieto inštitúcie sa napriek tomu, že ich poznamenali veľmi nepekné korupčné škandály týkajúce sa významných osôb, pod vedením ktorých fungovali, aj  naďalej tešia neotrasiteľnej dôvere ministerstva, čo o sebe nemôžu povedať krajské súdy v Bratislave a Košiciach.)
V súvislosti s navrhovaným trestným činom je na záver tohto úvodného blogu  dôležité citovať aj z dôvodovej správy k novele Trestného zákona aj  „odkaz na ustanovenie § 207a Trestného poriadku, podľa ktorého ak je obvineným sudca, vydať uznesenie o vznesení obvinenia môže iba prokurátor generálnej prokuratúry. Také uznesenie sa doručuje ministrovi spravodlivosti. Proti uzneseniu je možné podať sťažnosť, o ktorej rozhoduje generálny prokurátor. Uvedené odstraňuje pochybnosti o neadekvátnom postupe, kedy by svojvôľu rozhodovania sudcov mal posudzovať akýkoľvek orgán činný v trestnom konaní.“ ( Inak vedeli ste, že aj Generálna prokuratúra SR býva stranou v spore, kde rozhodujú sudcovia ?)

Lenže od dôvodovej správy k § 326a Trestného zákona ubehli „dlhé“ mesiace, kým  bola 9.12.2020  prijatá novela Trestného poriadku zákonom číslo 423/2020 Z. z., ktorá v § 9 odsek 2  uvádza:

„V trestnom stíhaní sudcu pre trestný čin ohýbania práva podľa § 326a Trestného zákona nemožno pokračovať a musí byť zastavené, ak Súdna rada Slovenskej republiky vysloví nesúhlas s trestným stíhaním sudcu pre tento trestný čin.“
A v dôvodovej správe  ( z augusta 2020) citovaný § 207a Trestného poriadku sa doplnil  odsekom 3, ktorý znie:
„(3)  Sudca obvinený pre trestný čin ohýbania práva podľa § 326a Trestného zákona má právo po právoplatnosti uznesenia o vznesení obvinenia písomne navrhnúť Súdnej rade Slovenskej republiky vyslovenie nesúhlasu s trestným stíhaním pre tento trestný čin.“.
Takže žolíka má nakoniec apolitická Súdna rada Slovenskej republiky a je vymaľované. Alebo sa bude tapetovať ?

Teraz najčítanejšie

Viktória Hellenbart

Smelo môžem napísať, že sa celý život venujem právu, hoci som pôvodne chcela robiť všetko okrem práva, a najviac zo všetkého som túžila byť veterinárom, ale veci sa vyvinuli inak. Od júla 2001 mám samostatnú advokátsku prax v Lučenci a som teda celý život "vidieckym advokátom". Láska k prírodným vedám ma od začiatku viedla k porovnávaniu a hľadaniu prírodných zákonov v práve. Napriek, a verím, že len "zatiaľ"prevažujúcim skúsenostiam, som si istá, že morálne zákony v spoločnosti sú rovnako nemenné a neporušiteľné ako zákony prírodné. Gravitačný zákon nie je neporušiteľný v tom, že nemožno jednoducho vyskočiť z 12. poschodia, ale následky jeho porušenia sa dostavia a tie sa už ignorujú ťažšie. A rovnako fungujú zákony morálne, možno ich porušiť, ale následky sa dostavia a v tomto prípade ich pocítime všetci..